Neverím...

Je tu ďalšia nedeľa a medzičasom sa udialo toľko vecí, že sa mi zdá, akoby som posledný článok písal pred dvoma mesiacmi ;) Ale vážne. Netešte sa moc, nabíjačku stále nemám vlastnú, hoci dúfam, že v priebehu sektembra sa konečne podarí dostať nejakú sem. Jako sa mi tedy podarilo nabiť toto čudo? Kráčam si tak pekným piatkovým popoludním po hotelovej terase a čo nevidím, baba, asi pätnástka, ťuká čosik do Asus netbooku, pristavím sa a idem rovno na vec, reku, čím to nabíja. Anglické slová nepadajú u mladej Rusky na úrodnú pôdu, preto prepínam na univerzálny rusko-slovensko-ruko-nohový jazyk a za päť minút s rukami trasúcimi sa od nadšenia pichám kábel do diery. Teda pripájam nabíjačku, zvrhlíci.

Kde sme to tedy skončili začiatkom júna? Kasíno sa len rozbiehalo, hromada anglických dôchodcov dominovala zloženiu hostí, Slávka s Lenkou práve prišli na Cyprus a ja som začínal s potápačským kurzom. Najskôr zo všetkého sme tu mali štrajk. Najprv sme sa hotovali štrajkovať animátori, úplne prvá výplata meškala týždeň, no nakoniec sme ju v deň štrajku dostali. Týždeň na to štrajkovali zamestnanci hotelov skupiny Tsokkos. To vám bola show. Kuchyňa prázdna, v reštike dve čašníčky, zrovna spomínané Slovenky. Tak reku, že pomôžem im, moja kariéra čašníka začala ráno pomocnými prácami typu tlačenie troleja so špinavých riadom, do hoďky ma povýšili na umývača riadov, za ďalšiu hoďku som spratával stoly, neskôr prestieral, potom roznášal objednávky a nakoniec objednával. Kariérny rast jak vyšitý. V kuchyni varili manažéri a bolo to chutné.

Pomaly začali Slováci prichádzať, jakože hostí myslím teraz. Prvý turnus hydrotourákov bol taký rozpačitý, asi len osemnásť ich bolo, aj to nenaplnili charter, tak leteli linkou z Viedne. Ďalší turnus už bolo plných dvadsať izieb Slovákov a odvtedy sa tu vystriedalo zo šesť turnusov tuším. Všelijakí ľudia medzi nimi, od arogantných chujov po úplných pohoďákov. Zároveň postupne začal upadať večerný entertainment, keďže Angličanov obľubujúcich Bingo bolo stále menej. Koncom júna priletela druhá Lenka, animátorka pre klub markíza, teda pre capartov malých slovenských. Trochu menej sme si sadli ako so Slávkou a Lenkou, akože pokecáme a všetko, ale nemám moc rád ľudí, čo chcú byť za každú cenu v centre pozornosti a sú najmúdrejší na svete. Konkurencia...

Čo sa potápania týka, moc neni čo vravieť... Je to jedným slovom JEBAAA! Vážne si ho užívam, dokončil som medzičasom Open Water kurz, teda sa môžem bársgde na svete potápať do 18 metrov a začal som špecializácie. Najprv reku že podmorská fotografia, ale potom mi Peťo, divemaster, poradil že učiť sa podmorskej fotografií od človeka (Marios, inštruktor), ktorý v siedmych z desiatich pokusov niečo odfotiť odfotí svoj prst a fotky na potápačské preukazy robí zásadne proti slnku, asi nie je to pravé kokosové, tak reku zmena. Čil štvrtok som začal špecializáciu Deep Dive (až bude môžem do 30, max. 42metrov), potom bude Nitrox (zmes kyslíka a dusíka, umožňuje zostať dolu omnoho dlhšie, než obyčajný vzduch), neskôr Wrecks (Zenobia čaká), Ecological Diving a nakoniec Stress and Rescue, to je povinné pre ľudí, čo chcú byť divemastri, jako ja. Takže štvrtok som bol v tridsiatich metroch a paráda neskutočná, pojem modrá získava úplne novú definíciu. Videli sme obrovskú chobotnicu, asi meter mala, kúsok vedľa som videl asi dvadsaťcentimetrovú murénu, moju prvú naživo a hneď pri nej bola taká tá ryba, čo sa maskuje v piesku, nevidno ju, kým sa nepohne. Štvrtok idem znova, a v dohľadnej dobe musím foťák s púzdrom poriešiť.

A úplne najlepšia vec, nedávno ma prišla Lenka pozrieť! Boli opletačky s Ryanairom, kvôli batožine a musela letieť z Budapešti do Paphosu, čo je odo mňa 200kilákov, ale zvládli sme to. Ukecal som jedného uja zubára s rodinou, aby si prenajali auto a šli na výlet, tak sme sa zviezli s nimi. Vyzdvihli Lenku na letisku, kukli vykopávky (normálka rímske, čil nemyslím nemecké turistky), cestou späť sme omrkli taký šuter, kde sa Afrodita z mora vynorila, paráda. Akurát už bárskomu navigátora v aute nerobím, som skoro o nervy prišiel... Desať dní preletelo, boli sme sa šnorchlovať spolu, zopár pekných prechádzok sme absolvovali, aj dajaké rozhovory vážne boli. Aj som do pleca dostal, päsťou, ešte čil ma to bolí, tuto! Yo a v japonskej reštike sme boli, kuchár rovno pred nami, nože vyhadzoval, aj vajcia (slepačie), skrátka show. Na to jeho "uuups" a "sooorry" dlho nezabudnem :)

Cesta späť na letisko bola v pohode, akurát na letisku mi zamrzol úsmev. Tak toten dilino Sýkora zabudol vytlačiť boarding pass a v ryanair office za to pýtali 60€! Stiahol som ho nakoniec na SD kartu, no aj tak problém dakde to vytlačiť. Už ma pot oblieval, po dvoch hodinách pytania sa každého človeka na letisku veľkosťou podobnom žilinskej vlakovej stanici. Nakoniec sme našli jedného na prvý pohľad veľmi čudného uja v požičovni áut, ktorý sa nakoniec ukázal ako najviac ústretový človek v širokom okolí a boarding pass nám vytlačil. Po noci v príjemnej spoločnosti komárov nastala chvíľa lúčenia, a po miernych zmätkoch s autobusovou dopravou (cesta tam: 200km za tri hodiny, cesta späť: 200km za osem hodín) som sa ocitol naspäť na hoteli, unavený a smutný. To bolo takto pred týždňom, medzičasom na mňa choroba vyliezla, včera som teploty mal, ale šľahol som dva Paraleny a riadne to vypotil, dnes má už len hrdlo bolí a soplím trochu...

Yo, ozaj, presťahoval som sa priamo na svoj hotel, takže nemusím ráno pešo chodiť, len čo po schodoch zbehnem. Na druhú stranu ale nemám poriadne pripojenie na net, musím tutok na roh chodiť.

Neviem, čo vám ešte napíšem, stalo sa toho dosť, keby sa mi dá písať každú nedeľu, vydalo by to aj na päť takýchto článkov, pri troche šťastia pri odchode ukecám mladú Rusku, aby mi nabíjačku predala, v Moskve musí novú zohnať bez problémov. Ozaj, díky všetkým (piatim), čo si na moje narodky spomenuli aj bez facebookovej pripomienky. Ak ste náhodou písali na moje slovenské číslo, ďakujem tiež, ale nedostalo sa to ku mne, pretože už nefunguje. Len pre istotu, číslo cyperské mám :0035799164751.

Nazdar zase niekedy ;)