Konečne!

Možno viete možno nie, podarilo sa mi zohnať nabíjačku. Nebola drahá, desať doláčov na ebay-i, ale toho humbuku okolo toho... Založiť cyperský účet v banke, počkať na platobnú kartu, prinútiť paypal, aby uveril, že som na Cypre, pridať novú kartu, overiť ju, objednať, zaplatiť a čakať tri týždne. Človek si aj od tabletu odvykne. Nie, blbosť, to sa nedá... Čo vám poviem, opäť sa toho udialo veľa. Stihol som si nájsť priateľku, Rusku Annu, a aj sa s ňou rozísť. Teda ona so mnou. Vzťahy na diaľku, šak poznáte určite. Chýbaš, drobec...

Medzičasom odišli Slovenky z hotela, začala im škola a poslední Slováci-hostia odišli teraz vo štvrtok. Poväčšine geriatria, neustále sa sťažujúca, ale aj zopár fajn ľudí medzi nimi. Hlavne dva manželské páry, Tibor a Aleš so ženami, celkom sme si sadli, hneď v prvých dňoch sme sa dohodli, že požičajú auto z požičovne a pôjdeme vo štvrtok na výlet, ja ako sprievodca. Lokalitu nechali na mne, tak som vybral hory, pohorie Troodos, a potom Nikózia, hlavné mesto. Nebol som ešte ani na jednom z týchto miest, tak som deň predtým googlil nejaké zaujímavé miesta, nech nevyzerám nepripravený. Troodos je najvyššie pohorie Cypru, najvyšší bod je Mount Minolta, či vlastne Olympus, či čo sú to za foťáky, výška 1951 metrov. Vybral som ho aj preto, že už ma nebavila jednotvárna, vyprahnutá krajina okolo Protarasu, a reku hory budú vítaná zmena. Na našej trase som vynechal kláštor Kykkos, časté miesto výletov a hodne prevarené. V skratke je to 900 rokov starý kláštor, mnísi tam pestujú hrozno, robia z neho víno, maľujú ikony (tie obrázky svätých, nie tie počítačové) a modlia sa neustále. Žijú v prísnom celibáte rovnako ako ich otcovia a starí otcovia...

Namiesto toho ma zaujala starobylá dedinka Lania. Našli sme ju pomerne ľahko a zážitok to bol parádny, šak kuknite fotky. Odstavili sme auto na malom parkovisku uprostred dediny a hneď vedľa objavili malú tavernu s príjemnou bulharskou obsluhou. Až sa čudujem, že klávesnica zobrala slová bulharský a príjemná tak blízko seba. Ale áno, sú aj výnimky, dve aj na našom hoteli, a tretia práve v Lanii. Ochutnali sme parádne domáce víno, zistili čo sa oplatí vidieť v okolí, a pešo sme omrkli kostolík, staré múzeum a malebné uličky. Ďalšia rada bola navštíviť kláštor na kopci za dedinou, tak sme sa sadli do auta a vyrazili. Kapánek sme to obišli, ale po chvíľke blúdenia sme kláštor našli, hoci sme k nemu došli z úplne opačnej strany ako sme chceli. Celkom mi to pripomenulo zážitok z Budapešti spred pár rokov: "Máme džípíesko, mapu a vojaka, nemôžme sa stratiť" :) Pozdravujem blaváckych iaidistov a kyudistov. Prašť jako uhoď, kláštor sme našli, hoci nikoho v ňom, sviečky zapálené všade ale inak dvere pozamykané, vrátane vécka. Tuším prvý raz v živote som použil hajzlík pre hendikepovaných, ten jediný bol otvorený. Dlho sme sa nezdržali, veď ani nebolo prečo, a o chvíľu sme zase sedeli v aute. Hory sa konečne začali ukazovať, cesta kľukatiť, flóra ozelenievať. Po pár kilometroch cesty, čo mi silno pripomínala Pezinskú Babu, sme sa dostali k ďalšej plánovanej zastávke, vodopádu, zvanému Myllomeris. Nebol extra veľký, no v tomto ročnom období je úspech vidieť tečúcu vodu inú než tu z mora a z vodovodu. Keďže sme boli pomerne vysoko, aj teplota klesla na príjemnú dvadsiatku, k vodopádu sa ide po lávke vedúcej okrajom kaňonu, romantika jak sviňa. Ďalšia zastávka bol opäť vodopád, tentoraz to zahŕňalo aj menšiu, trojkilometrovú túru, po chodníku zvanom Kaledonia Trail. Začína pri reštaurácii a pstruhovej farme, kľukatí sa pozdĺž potoka v ktorom je takisto možné zhliadnuť nejakého teho pstruha. Blavákom vyzbrojením na výlet flipflopmi sa najprv predstava pešej túry nie moc pozdávala, ale nechali sa ukecať a stálo to za to. Parádna túra, na jej konci pekný vodopád, aj tie pstruhy boli. Naspäť pri reštike sme rozmýšľali, či sa najesť alebo nie, no jedálny lístok nás moc nezaujal, tak sme šli ďalej.

Tretia zastávka bolo miesto zvané Troodos Square, tesne po spomínaným cyperským Olympom. Je to v podstate turistické centrum hôr, zopár reštaurácií, predražených obchodov, zamknutých toaliet, klasika. Pevne odhodlaní dať si rybu sme preštudovali zopár menu, nakoniec vybrali celkom fajn miesto s pekným výhľadom a ešte lepšou rybou. Obsluha opäť Bulhari, tuším. Obehli sme ešte tie obchody, nakúpili dajaké orechy a uzimení (teplota medzičasom klesla pod 16 stupňov) sadli do auta, smer posledná zastávka, hlavné mesto Nikózia. Cestou sme lízli hranice s tureckou časťou, je to zaujímavý zážitok, pretože človek sa pousmeje nad tým, aké naschvály si znepriateľené strany robia. Zhruba dva kilometre od hranice som videl asi najväčšiu vlajku vôbec. Tureckú , samozrejme. Oblasť je rovinatá a vlajka špeciálne umiestnená, aby ju bolo z gréckej časti dobre vidno. Ešte zaujímavejšie bolo, ako sme sa blížili k Nikózii, pozadie ktorej dokresľuje ďalšie pohorie, Kyrenia, na úpätí hory sú ďalšie dve vlajky, turecká a severocyperská, no nie vlajúce na žrdi, ale nejakým spôsobom namaľované na samotnú horu. A sú obrovské, odhadom niekoľko kilometrov na šírku. Skúsim vygoogliť podrobnosti. Tak takto ohľadom vlajok: v 74tom, počas invázie v jednej dedine sa pobili grécki a tureckí spoluobčania, skončilo to masakrom asi stovky Turkov a vraj utečenci z dediny z vďaky za záchranu v horách z kameňov vyukladali vlajky. Nespochybňujem to, ale skôr mi to príde ako propaganda, najmä vo svetle toho, že hneď pri vlajkách je aj veta v zmysle, ako je fajn byť Turkom a vlajky sú každý večer osvetlené, nech ich Gréci vidia aj v noci.

Nikózia je vcelku príjemné mesto, v starom meste je vidno vplyv anglickej architektúry. centrum mesta ohraničujú hradby tvoriace kruh s dvanástimi baštami, pôdorysne veľmi pripomínajúcimi tie v Nových Zámkoch. Je to navyše jedno z posledných rozdelených miest sveta, idete po centre a uprostred ulice naraz pasová kontrola, v minulosti vraj aj borci so samopalmi. Hranica doslova prechádza stredom niekoľkých budov a plot s ostnatým drôtom je luxus, častejšie ho nahrádzajú dosky a kusy plechu pozbíjané dohromady ako prišlo. Na tureckú stranu sa dostanete ľahko, stačí občiansky, kopa ľudí tam chodí kvôli nákupom. Ceny sú vraj vynikajúce, neviem posúdiť, či je kabelka od Gucciho za sto éčok v pohode, ale keď sme videli baby, čo boli s nami, čumieť do výkladov a behať z obchodu do obchodu, skoro sme aj ako chlapi oľutovali, že sme tam išli. Nič to za to, sadli sme do kaviarničky, dali si kávu a čakali. Relatívne neskoro sme prišli do Nikózie a už sa začalo pomaly stmievať, ale stihli sme ešte mešitu prerobenú z gotického kostola omrknúť a zopár ďalších pamiatok na gréckej strane a kým sme sa dopracovali k autu, bola tma. Celkovo sa mi Nikózia páčila ohromne, vydržal by som sa túlať uličkami starého mesta celé hodiny.

Aby som sa tu udržal príčetný, mám nový rituál, každú stredu a sobotu som si zvykol do Sfinx pubu zájsť, hráva tam kapelka zvaná Lithos. Traja chalani, väčšinou troj a viachodinový koncert, najväčšie rockové hity a zopár mimoriadnych gitarových sól. S chalanmi sme sa skamarátili, po koncerte furt pokecáme pri pive, teda len ak sme v stave hovoriť, hehe.

Inak sa mi to pomaly kráti a ja posledné týždne uvažujem, ako ďalej. Možností je mnoho, vážne som uvažoval nad návratom na Slovensko, neskôr sa ale objavila príležitosť, a asi by som ľutoval, keby som ju nevyužil. Podarilo sa mi totiž nájsť jedno dive centrum, kde si môžem spraviť divemaster kurz zadara, výmenou za prácu pre nich na pár mesiacov. Nie je to Cyprus, kde vo vode skoro nič nie je, je to na jednom z top miest na potápanie. Thajsko, Phuket. Začínam v decembri, čo mi necháva voľný november. Pôvodne som mal na chvíľu do Ruska pozrieť, severne od Petrohradu, ale to asi padlo, aj keď stále tak trochu dúfam, že začiatkom októbra budem príjemne prekvapený. Ak by aj nie, uvažujem nad dobrodružstvom Vietnam, Laos, Kambodža a odtiaľ rovno Thajsko. Myšlienka, že uvidím Angkor Wat je pomerne vzrušujúca už teraz.

Asi fšecko na dnes, šak o týždeň bude článok opäť. Tešte sa na nové tetko, nejaké detaily z potápania a možno aj konečne anglická verzia blogu pribudne. Ozaj, posledný turnus Slovakov: tomu čudnému ovociu, čo sme nevedeli, čo je, hovoria Bulhari "rajské jabĺčko".

Fotky nájdete tu.