"Shit just hit the fan"

Ty brďo, zase nedeľa... A v nedeľu som chuj napísal, tak pokračujem pondelok. Takto pred týždňom sa tedy pozerali hokej a pili a potom sme hokej dopozerali a pili ešte viac. Celkom sa mi tu darí držať sa v akceptovateľnom stave, na rozdiel od mojich spolupičov, ktorí sa sundávajú jako keby zajtra nebolo. Bod pre mňa, pretože v nedeľu sa k nám večer pridáva Evka, čašníčka z Constantinosu (to je jeden 5* hotel, tutok, čo by kameňom dopľul). Tak chlapci postupne odpadávali, až sme s Evkou zostali dvaja, hodne dlho sme kecali a nakoniec ma o druhej ráno pozvala na skoré raňajky v Mekáči. V príjemnej spoločnosti uteká čas rýchlo a ani neviem ako, zrazu boli štyri ráno, odprevadil som ju domov a o pol piatej, s obavami, ako bude vyzerať ráno, som sa uložil spať.

Ráno som kupodivu bezproblémovo vstal, dokonca s prekvapivo dobrou náladou. Poznáte ten otravný úškrn (mimochodom, opravil som si klávesnicu, už mám aj malé dlhé ú), čo občas majú ľudia bez zjavného dôvodu a ostatných naokolo to vytáča, že by najradšej zobrali hasák a narovnali ten vyškerený ksicht? Tak s takým úškrnom som behal polku dňa, až mi hostia povedali, že s tým mám prestať, lebo ich to znervózňuje. Aj vodný aerobik som prežil, hoci som mal obavy o stálosť obsahu môjho žalúdka pri všetkom tom skákaní, ale to tiež dopadlo dobre.

Tak opäť prešlo niekoľko dní, stávam sa miestnym borcom v petangu, hráme dvakrát denne, väčšinou osem až desať ľudí. V živote by som nepovedal, že to niekedy o petangu napíšem, ale je to veľmi zábavná a občas aj napínavá hra. Objednajte mi na koniec októbra miesto v starobinci, húpacie kreslo, deku a nalaďte TV Doma. A okrem petangu si ľudia celkom obľúbili preteky kanoe, hlavne po tom, čo som minulú nedeľu sedel v dvojmiestnom kanoe s Paulom a prevrátili sme sa za všeobecného pokrikovania a vyspevovania pesničiek z Titanicu. Sa mi páči na Britoch ako trávia dovolenku. Keď prídu Rusi/Slováci/Česi, chcú mať svätý pokoj, žiadne aktivity, žiadne priateľské pokece ;), sú samostatne fungujúce jednotky. Oproti tomu Briti sa aktívne zapájajú a čo sa mi páči najviac, prídu do hotela sami, nepoznajú nikoho a odchádzajú po dvoch týždňoch s desiatimi novými priateľmi, s ktorými plánujú spoločnú dovolenku budúci rok alebo koncom sezóny. Či to potom tak aj je, že idú spolu, neviem, ale páči sa mi ich prístup. A hlavne mi to uľahčuje robotu, lebo stačí, že prídem za jedným Britom a o chvíľu sám obehne známych a hneď mám desať ľudí na aktivitu. A chcú robiť Bingo a kvízy po večeroch, našťastie. Vysvetľuj Rusovi, čo je Bingo a aká je to strašná švanda...

Yo a od Britov som sa naučil úplne geniálnu frázu, keď sa niečo poserie, poviete: "shit just hit the fan" :DDD (preklad: hovno trafilo ventilátor).

Stredu sa čosi začalo hovoriť o staff-party, ale nakoniec z toho zišlo. Staff-party znamená, že čašníci sa zbehnú po robote, zahrajú biliard, šípky, popijú čosi (máme spojku v Lobby bare) zadara, srandy kopec. A poslednou dobou ma už pozývajú pravidelne, vraj je so mnou sranda :D Stredu sa to nakoniec ale nekonalo, vraj štvrtok. Aj mi to vyhovovalo, štvrtok cez deň som mal na pláne behnúť do Paralimni, pokecať s potápačmi o kurze a tak som nechcel nejako moc ponocovať. Ráno som sa najedol v hoteli a hybaj na bus. Chvíľu som blúdil, ale nakoniec som ich našiel v Malama Holiday Village, peckové miesto s vlastnou zátokou. Dali sme reč, zoznámili ma s podrobnosťami a začali rokovania o cene. Normálka cena za šesťdňový kurz Open Water je 375€, pre väčšie skupiny zvyčajne 300, cena pre mňa 250€. Paráda. Zaregistroval som sa na www.divessi.com,prebehol nejaké e-learningy, ďalší štvrtok mám nejaké cvičenia v bazéne a v plytkom mori. Celý kurz bude zdokumentovaný, dajú mi USB s fotkami na konci. Je desať levelov, prvý je za šesť dajvov, to je práve ten Open Water. Uvidím, ako to pôjde, ale chcel by som si spraviť aj dvojku, pri ktorej sa už vyberajú dve špecializácie (ja rozmýšľam nad Wreck Diver a Under Water Photography) a možno trojkou (ďalšie dve špecializácie, pre mňa asi Night Diver a Deep Diver). A potom sa už len expí ďalšími dajvami. Level desať sa napríklad dá dosiahnuť veľmi jednoducho, stačí 5000 lognutých potápaní. Ťáááj, neviem sa dočkať...

Okrem toho som sa v Paralimni zastavil aj v kancli One Stop, lebo čosi mi kočky na recepcii spomenuli, že budeme mať nejakú show v hoteli a ja som samozrejme o ničom nevedel. Tak že hej, každý štvrtok, keď mám offko, samozrejme, príde kúzelník s pirátskou show. Na otázku, či mi už teda teraz dajú sound system, dostávam zápornú odpoveď. Reku fasa, opúšťam kanclík, obzerám sa kam ďalej a vidím tabuľu že Famagusta viewing point tri kiláky. Kráčam tedy popri ceste chvíľu, budov je stále menej, cesta stále prašnejšia, až nakoniec asfalt mizne úplne a ja sa ocitám na poľnej ceste vedúcej pomedzi polia s melónmi. Aj som chcel čmajznúť dajaký, ale mi lepilo, lebo v diaľke sa črtá vojenská základňa so strážnou vežou. Pripadá mi divné, že vojaci strážia melónové polia, ale šak asi vedia, čo robia. Možno sa to vojenské melóny. Zelené boli... Zmätený som kompletne, lebo reku k nejakej vyhliadke nepovedie poľná cesta. Nenechám sa ale znechutiť a pokračujem po nej. Dostávam sa na miesto a nadšený nie som, keď sa chcem dostať k vyhliadke, musím prejsť cez akúsi minizoo za 4€ vstup. Vyzerá to, že minizoo sa skladá maximálne z kozy na pokraji smrti, svorky sliepok a jedného vlčiaka, ale šak keď je niekto podnikavý, nech zarába, ja mu za to platiť ale nemienim. Plánujem vybabrať so systémom a obísť to po pláži. Skoro sa mi to aj podarilo, ale na konci bol strmý zráz a ja som nemal najlepšiu obuv na lozenie po skalách. Ešte som pofotil čosi a vydal sa na cestu naspäť, študujúc pri tom knihu, čo som od potápačov dostal.

Večer som stihol aj kúzelníka, úplná pecka to bola, potom som utekal do Odessy (hotel, nie mesto, to by som utekal ešte čil a celý zvyšok roka), kuknúť novú show, čo dali dokopy spolubývajúci a bolo to jedným slovom hrozné. Čo malo byť vtipné, vtipné nebolo, čo malo byť vážne, bolo tragikomické, nepripravené to bolo, škoda reči. A keď som sa ponúkol, že pomôžem, asi sa ešte aj urazili s tým, že šak oni sú animátori štyri-päť rokov a ja mesiac. Nechal som to tak a vrátil sa do svojho hotela, kde bol opäť pokus o staff-party, akurát keď som o jedenástej prišiel, väčšina odchádzala do pubu a zostali sme ja, Števo a Filip. Chvíľu sme kecali a potom sme to rozpustili.

Piatok sme si našli odkaz, že sa musíme do soboty presťahovať. Nie ďaleko, nejakých 50m a nie do hotela, ale do apartmánov. Keď som ich videl som ľutoval, že sme nerobili väčší randál už skorej, boli by nás presunuli už dávno. Apartmány sú peckové, šak kuknite:

A najlepšie je, že som sprivatizoval posteľ v kuchyni, takže mám v podstate sám izbu (až by bolo treba, ktosi sa kľudne môže vyspať v spacáku na zemi, miesta je dosť). A hlavne mám konečne stolík a trochu súkromia na maľovanie figúrok, ktoré chúdence dosť utrpeli cestou. A nedeľu síce MiSchu nedokončil Monaco, ale nám sa konečne vydarila staff-party, kde bola aj Evka a do postele sme sa dostali zase okolo štvrtej (každý do svojej, jasné?!). Tak teda to je vše, přátelé, dajte vedieť názory na článok, držte sa a o týždeň čakajte prvé dojmy z potápania.

Celá galéria tu.

Sme majstri sveta!!! Či?

Je nedeľa, teším sa na večerný zápas, z ktorého pri troche šťastia uvidím aspoň koniec. Musím povedať, nečakal som veľa tento rok, a aj keby sme prehrali v tom štvrťfinále, bol by som spokojný, pretože to bol jeden z najkrajších zápasov, čo som videl. A včerajší Šatanov gól bola jednoducho paráda. OK, toľko k povinnému spomenutiu hokeja v blogu (nariadenie Slovenskej asociácie blogerov a grafomanov číslo 92356-AX-986/2012 článok 7 odsek dž riadok tretí odspodu, citujem "Každý bloger bez ohľadu na členstvo v Asociácii musí v priebehu MS V hokeji spomenúť hokej minimálne raz bez ohľadu na zameranie blogu alebo tému článku "). Čil späť na Cyprus.

Začína sa to tu pozvoľna zapĺňať, otvorené sú už takmer všetky podniky na shopping ulici, hostí je tiež stále viac, no srandy kopa. Tento týždeň sa mi podarilo dať dokopy partu anglických seniorov, s ktorými si veľmi dobre rozumiem, hráme petangue dvakrát denne, nikdy nevynechaju večerný program A furt je hromada smiechu okolo toho. Hlavne Paul je borec, 64rokov, ale nevynechá jedinú príležitosť vyviesť nejakú lotrovinu. Od stredy sa k nim pridali dve ďalšie dámy, blázni do rocku, tak máme furt o čom kecať. Navyše som spomenul svoj nápad okrem normálneho vodného aerobiku robiť raz-dvakrát do týždňa rock water aerobik, čo sa nielen im hneď zapáčilo. Musím dať dokopy nejaký playlist a v priebehu týždňa to vyskúšam. Takisto začínam zbierať myšlienky na večerný entertainment, čo je ale trochu komplikované, keďže nemám sound system. Hlavne ma napadlo dostať nejakým spôsobom sem svoj meč a ostatné japonské veci typu oblečenie a jeden večer do týždňa predvádzať nejaké techniky s mečom, iný deň rockový večer, možno skúsiť imitovať známych spevákov a tiež som rozmýšľal zatiahnuť hostí do nejakej hry alebo aspoň RP workshopu.

Okrem vymýšľania večerného programu som sa zo zvedavosti pustil do obchádzania tetovacích štúdií v okolí, jednak, aby som spoznal tunajšiu komunitu rockerov a druhak aby som získal prehľad o cenách a podmienkach, chcel som tento rok ísť do druhého tetovania, no zatiaľ ma odradzuju ceny. Totiž, objavil som parádne britské štúdio, ktoré vlastnia postarší manželia, pokecali sme parádne, vysvitlo, že budúci mesiac sa pravdepodobne stretnú so Slashom a ešte aj, že Paul, tatér, tetoval komplet zostavu Nightwishu. Jednou z jeho prác je kérka, čo má Anette na chrbte, taký vrabec či čo s notami a klávesami. Jediná chyba je, že pýtajú sto éčiek za hodinu roboty. Našiel som ešte jeden salón, kde tetuje mladá Talianka Elena, šikovná baba, povedala, že pripraví artwork a potom povie, koľko chce. Keď nič, aspoň budem mať artwork hotový.

Stredu večer som mal v pláne po večernom bingu vybehnúť do ulíc, ale nakoniec som zostal s čašníkmi z nášho hotela dolu pri bazéne, zahrali sme biliard a stiahli zopár litrov krabicového vína. Som bol skeptický zozačiatku, predsa len, je to krabčák značky Red Dry Wine, ale kupodivu to bolo celkom pitné.

Zmena! Zas som zabudol na časový posun, zápas uvidím!

Tak sme sa natrieskali z vínka, občas preloženého nejakým tým koktejlom z baru, mohol som si to dovoliť, druhý deň som mal offko. O deviatej zvoní budík, vypínam ho, reku ešte chvíľu, zápas je až o jednej, pohoda. Budím sa okolo pol jednej, skáčem do gatí, letím do pubu, stíham. Fuh, skoro na mňa museli čakať so začiatkom zápasu... Tak teda krásne vyhrávame zápas, ku koncu som natrieskaný zase, objavil sa jeden Slovák, Jano (nie Slota), mávajúc stovkou nám oznámil, že pijeme po každom našom góle. Štyri kúsky, po každom Sambuca, 31stupňov vonku, neni mi viacej treba... Yo, Sambuca je tunajší chľast jemnej chuti, človek by ani nepovedal, že štyridsiatka. Ale píše riadne...

Behnem na hotel trochu si odpočinúť, potom večera v hoteli a idem na prechádzku. Pozdĺž pláže je novovybudovaný chodník, čo vedie až do vedľajšieho mestečka Pernera, ale je to ospalé miesto, nikde nikoho, zopár reštaurácií otvorených, dlho sa nezdržujem a vraciam sa späť do Protarasu. Stretám kolegov, reku, či idem do Greenery, to je pub, kde sa stretávame po šichte. Pridávam sa teda, hráme šípky, paráda, nepijem, mal som toho dosť cez deň. Asi o jednej ráno ma ktosi nápad ísť do Ayia Napy na disku. Prischne mi úloha šoféra, nakoľko všetci už čosi pili, len jeden z nich toľko, že tvrdí, že sa nebojí a on to ošoféruje. Tak sadám za volant, nezvyknutý jazdiť vľavo, ani radiť ľavou rukou. Rozbieham sa pomaly, ale po pár kilometroch mi to už celkom ide, len furt zabúdam, že nemám byť v pravom, ale v ľavom pruhu. Spolucestujuci mi to s miernou panikou v hlase často a nahlas pripomínajú, a za všeobecnej veselosti nám cesta ubehla rýchlo.

V Nape skapal pes, čo znamená, že otvorená je len každá druhá diskotéka a viete ísť po ulici bez toho, aby ste sa museli predierať davom, najprv to vyzerá že skončíme v Bedrocku, ale tam majú silent disco (dostaneš slúchadlá a trsáš, fakt divný pohľad pre okoloidúcich, čo nepočujú žiadnu hudbu;) a tak končíme v Carwashi, pridáva sa ku nám aj Marvin so svojou team leaderkou, ktorá sa ukázala ako šialená hyperaktívna tanečnica. O štvrtej padáme späť do Protarasu ale akosi sa mi nechce spať, ani neviem prečo. Budím sa o štyri hodiny, kompletne odpočinutý a valím do roboty. Piatok večer mám stretko s Elenou ohľadom nejakých detailov kérky, prechádzam okolo baru zvaného Stonehenge, krásna blondínka má láka dnu na free shoty, ubezpečujem ju, že som za dvadsať minút späť a plne sa jej venujem. Plním sľub, vraciam sa ku kočke, núka mi sex na pláži (ten koktejl, samozrejme, vy čuníci), kecáme hodnú chvíľu anglicky, až medzi rečou spomeniem Slovensko, už ani neviem, v akej súvislosti, načo na mňa udivene kuká a pýta sa, odkiaľ som. Reku, že zo Slovenska, ona že tiež :D Že Lívia zo Šiah, rehoceme sa na tom chvíľu, padlo zopár ďalších sexov, vraví mi, že ju ešte mám prísť kuknuť a vraciam sa späť na hotel.

Dneska nedeľa, hádam uvidím aspoň koniec zápasu a aj keď prehráme, budem spokojný aj s tým striebrom, lebo pekne hrajú chalani.

Quick update v pondelok, koniec som videl, páčilo sa mi čo spravil Zdenko na konci, popili sme čosi (pivo, víno, rum) a, chlapci a dievčatá, stretol som Evku, podrobnosti o týždeň...

Day off a parádny objav

Fuh, zase nedeľa! Týždeň preletel ako voda, moje aktivity mali striedavý úspech, teda aby som upresnil, aktivity, na ktoré sa mi podarilo prilákať ľudí mali úspech. Toto je asi najťažšia časť mojej roboty, donútiť ľudí, aby sa odlepili od svojich lehátok a kníh a pripojili sa ku mne. Ak už toto zvládnem, žiaden z nich sa nesťažuje, že by sa nudil alebo že sa mu čosi nepáči. Takto ubehli tri dni a stredu som už bol vážne vyčerpaný, nevedel som sa dočkať štvrtka, môjho "day off". Stredu večer som zbadal, že v blízkom pube majú rockovú show, tak reku kuknem. Neobjednal som si nič, predsa len, anglické pivo za 2-2,50€ je nad moje finančné pomery. Navyše stále nechápem tie ich anglické miery, tak pol pinty piva je 3,3deci vraj. Jako potom ale celá pinta či pint či jako sa to skloňuje môže byť pol litra? To tu kompletne všetkých oje...kabátia a nikto si to nevšimne alebo anglická polovica nie je rovnaká ako slovenská? Naspäť ale k rocku. Objavila sa drobná kočka komplet v čiernom, celkom sympatická a show začala. Kammarádi, ten hlas čo predviedla, v pohode dala Sweet Child o' Mine aj Livin' on a Prayer, zaznelo My Immortal aj kvíni zo dvakrát, Who Wants to Live Forever a Seven Seas of Rhye. Sedel som na pomerne viditeľnom mieste a celú show odspieval so speváčkou, čo si samozrejme rýchlo všimla a udržiavali sme očný kontakt celý čas ;) Jedinú chybu to malo, začala dynamicky s Final Countdown a postupne sa pesničky spomaľovali, čo mi nie celkom sedelo. Chvíľku po poslednom songu sa znova objavil čašník a netváril sa nadšene, že nič nechcem, tak som šiel. Podarilo sa mi ale zistiť, že show pre pub zabezpečuje tá istá agentúra, pre ktorú makám aj ja...

Štvrtok! Konečne som sa dočkal voľna, zobudil som sa okolo desiatej a reku idem sa vydať na prieskum pobrežia. Dostal som sa na koniec pieskovej pláže, porobil pár fotiek a vydal sa ešte ďalej. Pobrežie bolo skalnaté, jasne sopečného pôvodu. Trochu ďalej od mora sú skaly farby pieskovca, smerom k vode tmavnu až sú takmer úplne čierne. Prúd roztavenej, bublajucej horniny vytvoril prazvláštne tvary plné trhlín a bubliniek, kde sa veľmi dobre darí rozličným tvorom. Na slnkom vyhriatej skale sa slnia jašterice, ale hoci som sa veľmi snažil, vždy ma zbadali skôr ako ja ich a už som len zaregistroval rýchly pohyb do bezpečia. Pri jednom tvorovi som mal skoro šťastie, no tiež bol rýchly. S istotou viem ale povedať, že mal telo dlhé zhruba 30cm, dlhý chvost a veľmi sa podobal na agamu. Bližšie k moru sa v hornine začali objavovať jazierka vytvorené počas prílivu a v jednom z nich som objavil dvoch krabov. Menší je pekne viditeľný na fotke, mal asi šesť centimetrov na šírku a bol tmavej farby, ďalšieho som objavil mimo vody v trhline nad jazierkom pri pohľade zboku. Moc z neho nevidno, bol k nemu ťažký prístup, ale zhruba v strede fotky rozoznať náznaky klepiet. Nevidel som ho celého, ale mal zhruba 15cm na šírku, zvrchu tmavý, zospodu svetlej farby. Pózovať sa mu nechcelo, tak som ho nechal tak.

Vydal som sa smerom do vnútrozemia s cieľom napriek horúčave sa dostať na vrchol blízkeho kopca a porobiť nejaké tie zábery širokého okolia, ale plány mi zhatil nečakaný objav. Takže larpisti, konkrétne tí s chúťkami na post-apo, zbystrite pozornosť, bookujte letenky a očakávam námety na hru. Priatelia, kamaráti, behold, kompletne opustený hotel:

Ako vysvitlo z prieskumu, hotel patril sieti Aqua Sol, ktorá stále funguje, začali kompletnú rekonštrukciu hotela, relatívne nedávno ale z nejakého dôvodu ju nedokončili. Prístup nie je nijako blokovaný, v pohode som sa tam dostal od cesty, žiadne preliezanie plota alebo čo. Hotel má šesť podlaží, päť nadzemných a jedno podzemné. K dispozícii je plavecký bazén, izby s výhľadom na more, reštaurácia, veľmi tichá lokalita... Podzemie je úplná pecka, nájdete tu serverovňu, či čo to je, stále s hromadou elektroniky a obrovský mrazák s ťažkými oceľovými dverami. Môj skromný odhad rozmerov je 2x2x3metre (v x š x d). Lozil som tu hodiny, vnútorné vybavenie som nenašiel takmer žiadne, ale aj tak je to riadne bludisko a v noci asi aj dosť strašidelné. Musím vyskúšať niekedy.

Unavený som sa vrátil na hotel a chvíľku si zdriemol. Po dvoch hodinách chvíľkového zdriemnutia (čítaj výdatného spánku) som behol do hotela na večeru. Plán na večer bol checknuť či náhodou moja obľúbenkyňa z minulého večera nespieva aj dnes a potom sa uvidí. Usadil som sa teda opäť v tom istom pube, čašník ma oslovuje, vyťahujem pripravenú výhovorku, že čakám na priateľov a že si objednám, keď dorazia. Čítam nevôľu na jeho ksichte a ešte raz sa ma pýta, či si čosi neobjednám, vravím nie, krátko na čo ma bez okolkov vyhadzuje z podniku, ak nemienim nič piť. Zarazilo ma to, akoby som videl parnu lokomotívu v hotelovom bazéne, až som sa ani na slovko protestu nezmohol. Vzal som tašku a vypadol odtiaľ, až vonku sa v hlave sformulovala myšlienka povedať mu, že ak na tom trvá, v živote žiadnemu hosťovi jeho bar neodporučím. Vracať sa tam už ale nemienim a pomaly odchádzam, zatiaľ čo moja novo-obľúbená speváčka začína spievať známe hity Whitney Houston.

V sobotu mi náladu zlepšuje víťazstvo na Bielorusmi a vravím si, kašľať na idiota. Dneska je nedeľa, 31stupňov, ráno som pokecal s potápačmi o mojom kurze, zajtra dohodneme podrobnosti. Už sa naň veľmi teším, najmä na Zenobiu. Zenobia je vrak lode blízko Larnaky, patrí vraj medzi top ten vrakov na svete a som si istý tak ako ničím iným, že toto leto ju preskúmam s bombou na chrbte. Yo a mimochodom, pamätáte na Vodný svet s Costnerom, keď sa potápal a bola tam na dne hromada pomníkov či čo to bolo a on tam šáhol do piesku a našiel čosi? Hádajte, na ktorom ostrove v Stredozemnom mori sa to točilo?

Celá galéria tu.

Druhý týždeň: Konečne robota!

Bah, ďalší týždeň preletel a mne to príde akokeby som posledný článok písal minimálne pred mesiacom. Naposledy som skončil pri sobotnej party, takže pokračujem nedeľou ráno. Boli sme rozdelení do dvoch skupín, ja som v druhej, môžem trochu dospať, lebo stretnutie máme až o jedenástej. Prvá skupina sa stretla už o desiatej. O jedenástej sa dozvedáme, že sme tá šťastnejšia skupina, pretože prvej ponúkli miesta čašníkov a iného hotelového personálu, kým my budeme všetci animátori. Takže tie šumy čo kolovali neboli až tak ďaleko od pravdy... Prišlo mi to (a nielen mne) trochu nefér, keď nás od začiatku kŕmili tým, akí budeme všetci skvelí animátori, na druhú stranu v tej prvej skupine sa ocitli ľudia, ktorých som si nevedel úplne ako animátorov predstaviť, pretože boli plachí alebo hanbliví alebo nemali organizačné schopnosti na prípravu aktivít. Nevermind, ja vraj idem do hotela Silver Sands v Protarase, kde je vraj hromada slovenských hostí a budem jediný animátor v hoteli. Som z toho mierne nervózny, na všetko budem sám, ale vraj sa sústredia skôr na soft animáciu, teda moc ľudí do aktivít netlačia. Navyše nemajú kids club a v hlavnej sezóne robia max. 2-3 krát týždenne minidisco, takže ani capartov malých nebudem mať moc veľa, inak by ma asi treplo, dosť čo furt počúvam minidisco hudbu, keďže ostatní animátori nacvičuju tance. Balíme teda (hlavne ostatní, ja som sa zbalil už sobotu pred ožieračkou), nasadáme do pristavených áut a vyrážame do 10km vzdialeného mesta Protaras. Sme tam za chvíľu, netrpezlivo vyskakujeme z auta, bozkávame zem a ďakujeme všetkým svätým, že sme to prežili, pretože Kristína, mladá maďarská tanečnica, ktorá nás viezla, čumela viac do mobilu než na cestu, nabrala pár krát obrubník, skoro nabúrala do taxíka a podobne. Mimochodom, na Cypruse sa jazdí vľavo, som z teho kompletne zmätený.

Vedúca zájazdu Bonnie na mieste zisťuje, že nemáme pripravené ubytovanie a tak si jazdu smrti opakujeme, tentokrát so zábavnou vsuvkou "Ako natankovať na čerpačke bez obsluhy". Inak super vec, platíte dopredu, buď cash alebo kreditkou a začnete tankovať, pumpa sa automaticky vypne na danej cene. Paráda, už žiadne hľadanie jedného centu v peňaženke ako sa mi stáva pravidelne. Chcel som ešte cypersku mentalitu spomenúť, Cyperčania majú na všetko čas, deadliny nedodržuju tak, že to až mňa vytáča (a to som všeobecne známy ako človek, ktorý miluje zvuk deadlinu svištiaceho okolo mňa), a keď už danú vec spravia, hromžíte, lebo ste to mohli spraviť sami, skôr a poriadne...

Tak sme sa teda vrátili do Tsokkos Paradise Village s tým, že máme čakať na ďalšie info. Tak prešla nedeľa, pondelok, utorok... Mám nových spolubývajúci, spomínaného Richarda s Aaronom a termálneho brušného tanečníka Ramseyho z Bulharska. Sme kecali s ním zopár večerov, celkom to ušlo, konzultoval so mnou svoje problémy s láskou, jako keby som ja bol ten pravý, čo môže niekomu radiť... Až utorok večer začali šumy, že stredu sa sťahujeme. Keďže už som sa poučil a keď mi na Cypre niekto povie "Dobrý deň! " tak sa rovno utekám pozrieť, či neprší, zostal som skeptický. Chcel som už ale čosi robiť, nie sa len bezcieľne potulovať po pláži a okolí a tiež som aj začal pociťovať nervozitu z novej práce. Streda prišla a naozaj sme odchádzali. Dostal som info, že stretnutie s manažérom môjho hotela je o desiatej, z čoho samozrejme nakoniec bolo pol dvanástej. Sme pokecali so Stefanosom, povedal ako si to predstavuje a spomenul, že tento rok nečakaju také množstvo Slovákov ako vlani, lebo cestovky zrušili zmluvy či čo. A že sa mám pripraviť na hromadu Rusov. Reku fasa, málo som pil doteraz... Zvyšok stredy si prechádzam vybavenie vo svojej miestnosti, bol tam bordel jak sviňa, hoci minulú sezónu bola animatorkou baba. Neskôr som behol do vedľajšieho hotela Illiada, s ktorým máme niektoré aktivity spoločne, kukli sme na to, zostavili programy, vycapil som ho na tabuľu a ťahal domov. Teda do hotela. Ubytovali ma v hoteli Antigoni, spolu s animátormi z okolitých hotelov. Hádajte, koho mám spolubývajúceho? Presne, Ramseyho... A spíme na manželskej posteli. NIČ NEBOLO, JEREMY!!!

Štvrtok ráno začal môj prvý normálny pracovný deň. Nervózny jak sviňa, ale bolo to fajn nakoniec. Ráno som pokecal so zopár turistami, hlavne rusky , a rozumeli sme si. Bola tam aj parta mladých Rusov, čo mi začali chodiť na aktivity pravidelne. Odrána chlastali (absinth, ako som neskôr zistil), lebo jeden z nich mal narodky. Okrem nich sú tu väčšinou seniori z Británie, zopár ďalších Rusov a už som tu aj slovenskú rodinku zahliadol. Ako teda vyzerá môj bežný pracovný deň?

Vstávam o deviatej, rýchla sprcha, oblečiem sa, idem pešo do hotela, kde som tak 9:30. Checknem program na deň a idem na raňajky do hotelovej reštaurácie. Raňajky sú bez výnimky vždy rovnaké v každom hoteli skupiny Tsokkos : volské oko, pečené párky, varené párky, pečená slaninka, syr, chlieb, káva, pomarančový džús. Okrem toho si ešte po raňajkách dávam dve kivi alebo dva banány, alebo ich kombináciu a naberám plnú šálku pistácií alebo mandlí, nech mám čo chrúmať v priebehu dňa, ale väčšinou ich pustoším do hodiny. O desiatej vyťahujem CD player k bazénu, púšťam hudbu, nech všetci vedia, že sa čosi bude diať. Behnem do svojej miestnosti, nájdem nejaký kvíz alebo súťaž k obedu, 10:15 obieham bazén a zháňam ľudí na prvú aktivitu, čo je vždy vodný aerobik. Nie je to aerobik v pravom zmysle slova, len proste robíme nejaké cviky vo vode na hudbu. Väčšinou z toho spravím show, takže štvrtok ráno som mal v bazéne jedného človeka, dnes, pondelok, ich bolo zo desať. Precvičujem z kraja bazéna a na konci zo mňa leje pot. Na konci sezóny budem vyzerať jak Rambo.... Ďalšia aktivita je buď strečing alebo šípky alebo biliard. Na strečing mi tiež začalo celkom dosť ľudí chodiť, robíme ho na pláži a končí meditáciou, pri ktorej je počuť len zvuk mora za chrbtom. Tesne pred obedom robím denný kvíz alebo zábavné hry pri bazéne typu preteky nafukovačiek a podobne, víťaz vyhráva drink. Od cca 12:30 do 14:30 mám pauzu, behnem na hotel, zdriemnem si alebo hodím sprchu. 15:00 začínajú poobedne aktivity, hlavne stolný tenis a vodné polo a o štvrtej je posledná denná aktivita, vodný volejbal alebo preteky kanoe proti susednému hotelu Illiada. Hlavne tie kanoe majú veľký úspech u hostí, už som to aj ja skúsil a je to vážne pecka. Denné aktivity končia okolo pol piatej až piatej, vraciam sa do hotela, sprcha, šlofík, ak treba, tak aj dajaké pivko z neďalekého Lidla bachnem do seba, pripravím nejaké veci na večer ak treba, ak nie, prečítam si čosi a okolo siedmej sa začnem chystať do roboty. Kým cez deň je moja uniforma oranžové tričko a čierne kraťasy, večer musím byť smart appearance, takže čierne gate, parádne boty z Ecca, košeľa alebo tričko, rozpustené vlasy a tak ďalej. V hoteli som 19:30, dám si parádnu večeru, robia fasa ryby, občas aj steak sa objaví, včera boli rebierka na grile, vždy je viacej možností, skúšam zo všetkého čosi, teda okrem paradajok a vecí z nich samozrejme. Po večeri poriadny dezert, nevynechám tortu, puding, dve kivi a hromadu zmrzliny, ktorá je jedným slovom neskutočná. Obehnem hostí, trochu pokecáme, pripomeniem večerný program. 20:30 plus-mínus začína večerný program, nejaký kvíz alebo Bingo, včera som napríklad milionára robil, len trochu zmeneného, nech sa všetci môžu zapojiť. Problém s večerom je, že nemám sound system ako ostatné hotely, takže nemôžem centrálne vyhlásiť, čo sa deje a tak, preto večer mám tak 6-10 ľudí, po skončení ešte chvíľu kecáme pri bare a okolo desiatej končím, ak sa mi chce, obehnem okolité hotely, kuknem ich program, ak ešte beží, vraciam sa do Antigoni a okolo 12tej sa ukladám spať.

Takto ubehli posledné štyri dni a ja sa neviem dočkať, kedy ubehnu aj tie zvyšné dva do môjho dňa odpočinku ;) Len Ešte neviem, čo počas neho budem robiť, ale určite vás budem informovať o týždeň...