Transka

Ťažko charakterizovať uplynulý týždeň, možno ak by sme na to šli kombináciou nudy, rapídneho úbytku hostí a zopár udalostí, ktoré síce na chvíľu zdvihli hladinu adrenalínu, ale spätne sa za nimi obzerajúc, boli to úplné banality. Ak sledujete moju ksichtoknihu, čo-to o nich viete, ale nezaškodí si to zrekapitulovať.

Ešte pred minulý týždeň posielala šéfka smsky, že v utorok sa koná strašne dôležité stretnutie pre všetkých, čo si chcú zarobiť cez zimu. Reku, asi budú zisťovať, kto chce zostať na zimu na Cypre, prejde sa ponuka hotelov, čo budú otvorené, nejaké tie požiadavky na uchádzačov, otázky, či ste dynamický, flexibilný a v kolektíve obľúbený, poznáte to. Bol som rozhodnutý tam neísť, veď načo, Thajsko mám isté na zimu. V pondelok holuby doručili ďalšiu smsku, že stretko je povinné pre všetkých. Už tu vo mne skrslo podozrenie, že to bude nejaká kuleha, ale šak nebuďme negativisti. Nič, v utorok som teda zahlásil, že popoludňajšie aktivity nebudú (aj tak by neboli, z piatich naplánovaných mávam posledné dni tak jednu, dve), a vybral sa hľadať tajomný hotel Aktea v Ayia Nape. Schovali ho dobre, no našiel som ho nakoniec. Stálo ma to trochu potu, hodinu chôdze a zopár nadávok, pretože tie Lonsdejly, čo som si bol býval v Sport Directe kúpil, sú ešte nerozchodené a robia mi otlaky na päte. Nič to za to, našiel som, stretol známych, animátorov, a onedlho sme sedeli v zasadačke v podzemí. Prijal som kávu z termosky od cyperského týpka. O ničom, bez chuti a vône. Došla šéfka, reku ujme sa slova a začneme, miesto toho si sadá dozadu a nastavuje sa do polohy spiaceho strelca. Na projektore sa zjavuje nápis Organo Gold a chlapík, Cyperčan, začína hodne slabou angličtinou hodne slabú prezentáciu. Nejdem zachádzať do podrobností, len chcem vyjadriť počudovanie, odkiaľ hergot furt berú ľudí, ktorí sa nechajú ukecať na multi-level marketing. Nech sa nechajú, nedbám, ale nech sa ma nesnažia ukecať, aká je to super nová myšlienka a ako budem bohatý za pár mesiacov. Keď si niekto myslí, že som debil, nech mi to povie do ksichtu. Mi to pripomenulo ten môj pracovný pohovor pred pár rokmi, keď mi kravaťák svätosväte tvrdil, že oni s OVB nemajú absolútne nič spoločné a pritom si čmáral do notesu s ich logom. Long story short, objavila sa zázračná čínska huba, ktorá lieči všetko od pichnutia ihlou pri vyšívaní po AIDS, rakovinu a ebolu. Týpek to primiešal do veľmi zlej kávy a myslí, že to predá. Pretože si verí, otvára pobočky naraz po celej Európe vraj a úspech je zaručený. Odchádzam v polovici "prezentácie", našťastie sa kamarátka podujala, že ma zvezie na hotel. Na wécko som to stihol len tak tak. Poznámka na margo: ak niekto vyslovuje slovo biznis ako buzines, mám pocit, že hovorí skôr o právach termálnych než o super novom preháňadle, sorry, káve.

Neva, občas aj črevá treba prečistiť a pokecom s kolegovcami som sa dozvedel aj pár užitočných vecí. V prvom rade, bol som medzi tými zopár šťastnejšími, pretože v banke mi v pondelok ráno v pohode preplatili šek s výplatou. Čo ma prinútilo zamyslieť sa, či je rozumné letieť odtiaľto už prvého, keď posledný šek mám dostať deň predtým. Ak by som ho dostal až poobede alebo by na účte neboli prachy, som v prdeli. Tak v stredu bookujem let až na piateho, šéfke vravím, že potrebujem ubytko na štyri noci, vraj nemá problém, akurát som zvedavý, či mi to strhne z posledného platu alebo nie.

Streda večer patrí samozrejme Lithosu, akurát mi barmanka Sasha vraví, že bubeník dostal na držku včera a má zlomený nos, basák dojde neskôr, dovtedy hrá gitarista s nejakou kočkou. Tajne dúfam, že to nie je tá ukričaná od minula. Shit, je to ona. Miesto AC/DC počúvam Amy Winehouse a Lady Gága a podobné chlopotiny, zabíjam čas na nete, hádam sa Kriss čoskoro objaví. Po dvoch hodinách to vzdávam a idem spať.

Štvrtok som celý prespal a piatok takmer tiež. Okolo druhej som sa šiel rozlúčiť so svojou obľúbenou Ruskou na tento týždeň, Katjou. Celkom sranda s ňou bola, hrávali sme nočný volejbal a squash, raz som ju tesne pred búrkou na strechu zobral, celkom fajn sa to vyvíjalo, ale nakoniec nič z toho. Škoda, ale šak budú ďalšie...

V sobotu reku opäť skúsim šťastie v Sfinxe, aj keď som pochyboval, že sa objaví Jack so zlomeným nosom. Pre istotu sa z chalanov neobjavil nikto, namiesto toho bola Magic Show, rovnaká, čo na Silveri bývala, čisté zlo, potom chrumkavá brušná tanečnica, po nej ešte chrumkavejšia kočka, čo s kamarátkou nevie Abbu spievať. Väčšinou som opäť ťukal do tabletu, no zrazu som kútikom oka zazrel nohy. Vo vysokých štekloch, dlhé červené vlasy, podaktorí viete, že mám na ne slabosť. Trochu umelo vyzerali, ale šak asi nepoužíva Švarckopf, tak to vyzerá ako farebná helma. Pomaly sa otáča, spoza helmy sa začínajú objavovať rysy tváre. Thy khokhsho, ako by Ibi Maiga povedal, haksňu má riadnu miesto nosa. Čil už tuším, že je zle a následné otočenie sa objektu vo mne vyvoláva nutkanie vyprsknúť pivo z huby ako to vo filmoch býva. On je to chlap! Po Abbe nasleduje Drag Show, uvedomujem si. Boha, na toto si budem musieť asi dávať bacha v Thajsku. Po tých chlípnych myšlienkach, čo ma na chvíľu prepadli, mám chuť preležať noc vo vani a riadne sa celý čas drhnúť ryžákom...

Prachocmukačka

Občas ma niekto naserie, niekto iný vytočí, onen zas rozpáli do žerava. Od hnevu myslím. Inokedy aj od niečoho iného, ako tieto dni Ruska Katja a jej cicušíky ;) ale o tom snáď inokedy. Mal som pripravenú inú myšlienku na úvod, ale viete, okolnosti. Uvedomil som si, že po zopár pokusoch ma už vodný aerobik by DJ Vasilis feat. MC Ignasia ani tak nesere. Kdesi vzadu v hlave možno na okamih pípne nutkavá potreba odtrhnúť im hlavu a hodiť im ju do ksichtu, ale kontrolujem sa. Dobre sa píšu nahnevané články, ale po čase je to asi furt to isté. O inom som chcel.

Desať dní, vážení, len desať dní a dvíham kotvy. A v súvislosti s tým, reminiscencie. Stretol som hromadu ľudí, zažil hromadu vecí, možno aj za dve hromady som sa teho dozvedel. Pome ale pekne poporádku. Je zopár momentov, na ktoré si spomínam, ktoré sa oplatí zapamätať si. Východ slnka nad morom, každé jedno potápanie, dedinka Lania v Troodose, tá staff party, keď som chcel hodiť Lenku do bazéna a sám som v ňom skončil, preteky nafukovačiek o štvrtej ráno, Anna v červených šatách (a modrých, a bielo-červených, a vôbec), karaoke duet s Erikou, Kapparis Entertainment party s limuzínou, japonská reštika, snaha o vytlačenie boarding pasu na letisku v Pafose, zopár vážne dobrých volejbalových zápasov, Xenia hrajúca tenis v bikinách, koncerty Lithosu, ja, spievajúci s nimi na pódiu Patience, preteky kanoe. A zo všetkého najviac, Evgenija sa pokúša sadnúť k večeri a vietor jej podfukuje sukňu, cuteness overload, dievča, my dvaja sa ešte stretneme...

Neskĺzajme do sentimentu, nech to graduje, dajme si zopár postrehov: tak za prvé, Rusa spoznáte podľa toho, že má na krku zavesenú zrkadlovku a špecializuje sa na makrofotky vlastných prstov s rozličným pozadím, prípadne fotky proti slnku alebo iné ne-mainstreamové fotografické smery. Rusku spoznáte podľa toho, že nenosí podprsenku. Vážne. Problém je, že toto pravidlo dodržujú aj fujtajblovky a srnky-poltonky. Britský humor vôbec nie je suchý, Rusi vôbec nie sú hluční otravní ožrani, Švédi sú poväčšine škaredí jak cesta do roboty, teda až na Emily, ale tá má maďarské korene, tak neviem, či sa to ráta. A my Slováci? Heh, kde začať? Povedzme, že som rád, že som sa narodil, keď som sa narodil a nie o povedzme tridsať rokov skorej. Pretože to by som veľmi pravdepodobne bol zatrpknutý namyslený chronický sťažovateľ, alkáč, otrava. Teda aspoň podľa vzorky, čo sme mali tu. Radu? Ak niekam idete, reprezentujete svoju krajinu. Od vás záleží, čo si o nás budú myslieť vo svete. Ak prídete do cudzej krajiny na návštevu, lebo dovolenka je návšteva, a v prvom okamihu zahlásite, že vy nemienite s nikým komunikovať inak než po slovensky, budú nás mať všetkých za bandu pičusov. Neviem, ako vy, ja radšej zanechávam dobrý dojem. Či sa mi to darí, ťažko povedať...

Hodnotenie posledných šiestich mesiacov? Ťažká úloha, veľmi. Všetko stojí a padá na ľuďoch. Strašným spôsobom nemám rád cyperčanov. Sú svetlé výnimky, ľudia, ktorých si vážim, ale možno ich zrátať na prstoch jednej ruky stolára po blízkom stretnutí tretieho druhu s cirkulárkou. Znesiteľným to tu robí personál, najmä Slováci, Maďari a Poliaci, a hostia. Krajina je fádna, pohorie Troodos je fajn, ale príliš ďaleko na to, aby tam človek chodil na túry, more to trochu zachraňuje. Mestám chýba atmosféra, možno okrem Nikózie, tá sa mi celkom rátala. Povedal by som, priemer v každom smere...

Či sa tu vrátim sa neviem rozhodnúť, našťastie sa nemusím rozhodnúť najbližších pár mesiacov. Každopádne, potrebujem si od Cypru oddýchnuť a Thajsko vyzerá ako ideálna príležitosť. Čaute o týždeň pri poslednom článku z Cypru!

Mimochodom, viete, ako sa povie vysávač po bulharsky?

Že ja sa musím furt vytočiť...

Chlapci a dievčatá, nasledujúce odhalenie vám možno vyrazí dych, podaktorí budete šokovaní, niektorí sa už možno nebudete so mnou chcieť chodiť hrávať na pieskovisko. Takže hlboký nádych... Pozeral som film. Nie, toto ešte nie je ono, ale teraz to príde: hrala tam Kristen Steward. Iste sa čudujete, ako sa dá písať článok so samovyškrabanými očami, ale (a čil príde časť, po ktorej prídem asi o polku priateľov na ksichtoknihe) nebolo to až také zlé, teda okrem úvodných minút. Poďme na to ale postupne. Film sa volá Snehuliak a Borec, teda vlastne Snehulienka a lovec. Ak ste to nevideli a nechcete vedieť, ako to skončí, nečítajte ďalej. Aj keď teda, kto by to nepoznal a hlavne, je to rozprávka, masakrom to skončiť nemôže...

Zo začiatku je zima jak v ruskom filme a kráľovná sa špacíruje po zasneženej záhrade a nájde rozkvitnutú ružu a samozrejme ju chce odtrhnúť a zjesť, či čo. Ako inak, pichne sa a nasleduje spomalený záber ako tri kvapky jahodového džúsu padnú do kopy kokaínu. Napadá mi pritom, že musí mať ranu minimálne na tri štichy, pri pichnutí do prsta to predsa až tak nekrváca. Ale šak keď je krepá... "Krátko na to", aby som citoval rozprávača, porodí dcéru, strih, dcéra má asi dvanásť a naháňa sa s dajakým Viliamom. Mamka zomiera, tatko medzitým útočí na neznáme vojsko, keré sa rozpadne na črepiny, kdesi vyhrabú nejakú zajatkyňu (Charlize Theron, vážne jej to sekne), na druhý deň je svadba. Čo sa len všetko dá stihnúť za pár dní... A všetci žijú šťastne, až kým nepomrú.

Doslova. Roztúžený kráľ o svadobnej noci zistí, že tá ťažoba na srdci, čo cíti, je spôsobená pôsobivo vyleštenou dýkou, trčiacou mu z hrude. Ostatní po rane mečom do zátylku sa odporúčajú tiež. Viliam zdrhá na koni s tatkom svojím, Snehurva je z mne neznámeho dôvodu ušetrená a zavretá do veže. Strih, zmena herečky, parochne, kontaktných šošoviek. Z dvanásťročnej hnedovlasej modrookej je tu čiernovlasá zelenooká Kristen, medzičasom aj skautský výcvik absolvovala, pretože ju sledujeme ako pomocou dvoch kameňov zakladá oheň. Medzitým sexi (alebo sexy? Neviete niekto, zvedavý som...) Charlize vyťahuje zrkadlo... Zrkadlo som povedal? Gong vyťahuje, veľký, zlatý, okrúhly, wtf? A pýta sa, šak to poznáte. Keby to bolo zrkadlo, určite povie, že Charlize je sexica najvačšá, sa mi ľúbi v tomto filme ešte viac ako v tom obtiahnutom sci-fi kostýmčeku v Prometeovi, čo som bol býval včera pozeral. Ale toto je gong a čo také gongy vedia, tak z neho vystupuje zlatý týpek a vraví, že Kristen, ale že keď si z jej srdca navarí polievku, bude furt mladá a pekná. Tak Charlize posiela brata, ktorý vyzerá ako nemecký pedofil, ešte k tomu s účesom, kvôli ktorému som tik dostal do oka. Kristen odkiaľsi vyhrabe stovku klinec a čaká na Fritza, či ako sa to volal. Na rozdiel od svojej mamky, ktorá aj z pichnutia tŕňom ruže spraví krvák, namiesto aby zabodla klinec Fritzovi do spánku, Kristen mu spôsobuje len plytkú ranu bez kvapky krvi, čo ho akurát tak vytočí. Kristen ale zdrhá a nasleduje najlepšia scéna filmu, ktorú som si musel pozrieť rovno trikrát a potom to pauznúť na desať minút, aby som sa dosmial. Na nádvorí Kristen vidí, že cesta je zarúbaná, uvidí otvor veľkosti pol metra krát pol metra ústiaci do stoky, troma skokmi prekoná polku vzdialenosti a druhú polku hodí takú šmýkačku, samozrejme trafiac sa presne, že som najprv neveril vlastným očiam. Potom ešte skočí z výšky asi päťdesiat metrov do mora, vyplaví ju na breh, úplnou náhodou sa potkne o koňa bieleho, nasadne a odchádza. Facepalm za facepalmom.

Musím uznať, začiatok bol zlý, ale zvyšok sa dal. Hlavne na scénu nastúpil Borec, ktorého si kráľovná najala, aby našiel Kristen, spolu s Fritzom ju nájdu uprostred temného lesa plného halucinogénneho plynu, Fritza Borca oje...kabáti, chvíľu sa ruvajú, nakoniec Borec aj s Kristen zdrhajú. Fritz si medzitým užíva omamných a psychotropných účinkov spomínaného plynu. Viliam sa dozvie, že Kristen žije, tak ju ide hľadať. Pridá sa k Fritzovi. K&B medzitým našli cestu z psychadelic lesa, pobili sa s celkom dobre renderovaným trollom, ktorého nakoniec zmákla naša hrdinka tým, že mu pozrela do očú,troll zrazu skrotol a odišiel, nepochopil som. Našli dedinu so samými ženami, našli ich, dedinu vypálili, K&B zdrhajú.

Čil prichádzajú na scénu trpaslíci a je ich koľko? Sedem predsa, né? Veľké makové, osem ich je! Čím viac pruhov, tým lepší Adidas, či ako to bolo... Nasledujú celkom pekné exteriéry, tancovačka pri ohni, idylka. Ráno sa objavujú celkom cute víly (nie som gay) a vedú Kristen kamsi preč. Všetci sa budia a idú za nimi. Uprostred lúky stojí strom a pod ním biely jeleň s divným parožím. Klania sa pred Kristen, jeden z trpajzov splieta niečo, že jej dáva požehnanie a že ona je život, či čo. Idylku prekazí šíp zabodnutý do jeleňa, Fritzova družina sa objavuje, na konci naháňačky je Fritz nabodnutý na papek a Viliam čumí zblízka na Kristen. Historický okamih, Kristen sa na zlomok sekundy skoro aj usmiala.

O niekoľko nocí dáva Viliam Kristen jablko, tá doň schuti hryzie ako v reklame na zubnú pastu, dusí sa, padá. Fake Viliam sa mení na Charlize (mohla to aj skorej skúsiť, ešte by mala brata), no ešte než stihne vytrhnúť šerco z hrude, objavuje sa Real Viliam a Charlize zdrhá. Viliam prejavuje nekrofilné sklony, bozká pomaly tuhnúcu Kristen a... Hovno. Uuuu, prekvápko jak sviňa, hlavne keď sa hneď objavuje Borec a čumí jak srnka na kolotoč. Yo ozaj, ďalší šíp ešte pred desiatimi minútami trafil jedného trpajza, počty sedia už teraz. Sorry, zabudol som...

V podstate zvyšok je priamočiara mlátenica, Kristen ožíva po bozku od nadrúzganého Borca, vyťahuje z komory brnenie na mieru, zisťuje, že cez noc sa naučila šermovať, berie armádu, útočí, vyhráva. Charlize to schytala nožom do srdca, tri kvapky malinového sirupu padajú Kristen na brnenie. Posledná scéna je korunovácie novej kráľovnej, Viliam na ňu čumí, až mu slina po brade steká, Kristen sa len škerí a hádže okom po práve sa objavivšom Borcovi, ten na ňu hádže tough pohľad, koniec.

Priznám sa, váhal som, či si tento film vôbec pozrieť. Začiatok bol slabý, ale Charlize to zachránila, a zvyšok filmu ani tá Kristen nebola zlá. Čítaj: netvárila sa akoby nevedela, či tá včerajšia kapustnica pôjde von vrchom či spodom, čo je teda na ňu dosť nezvyk. Hluchých miest bolo málo, kamera aj hudba fajn, exteriéry krásne, musím zistiť, kde sa to točilo. Dal by som možno aj sedem z desať, ale ten začiatok to znižuje aspoň o dva body, a kvôli Charlize sa zase oplatí jeden pridať. Moje hodnotenie: 6/10.

Film som pozeral v stredu, štvrtok som sa vybral do Nikózie, naivne presvedčený, že víza vybavím do Thajska. Ani len konzulát som nenašiel, na druhú stranu hľadajte čosi, čo má byť na Evagoras Avenue A potom mapa povie, že ich je sedem rôznych v meste. Cyperčania... Človek by si pomyslel, že názov ulice má odlíšiť adresu od inej, aby človek našiel, čo hľadá, ale ňééé, to je moc mainstream! Nič, reku behnem na slovenskú ambasádu, hádam pomôžu. Chlapi boli V pohode, pokecali sme, ale dilino ja som povedal, že zháňam thajskú ambasádu namiesto konzulátu. Tak som sa dozvedel, že ambasádu najbližšia je v ri... Ríme, čo mi je tak na dve veci. Moja chyba. Aspoň mi poradili očkovanie pred cestou, čo má predtým vôbec nenapadlo...

Túlam sa ešte mestom, našiel som zopár fantasy shopov, jeden, zvaný Isengard, je plný Warhammeru, tak sa pýtam celkom peknej Cyperčanky (nezvyk), jako je to v Nikózii s wargamingom, aj na infinity sa pýtam, V živote o tom nepočula. Rozmýšľam, že sa tam ukážem ďalší štvrtok aj s nejakými propagačnými materiálmi ;) Z ničoho nič som natrafil na cestovku s logami leteckých spoločností, medzi nimi hlavne Thai mi padlo do oka. Vravím si, aspoň sa po pýtam, keď nič iné.

Vchádza, pýtam sa týpka, vraj jasné, víza sa u nich vybaviť dajú. Možno to nakoniec nebola zbytočná cesta. Vyplňujem formulár, prechádzam k jedinému, hoci telefónom zaneprázdnenému človeku. Čakám päť, desať, pätnásť minút. Kuká na mňa, že čo chcem, ja že víza. Pozrie na formulár, vraví, na päť mesiacov sa nedá. Stránky ministerstva zahraničných vecí hovorili niečo iné, ale šak asi chyba. Vyplňujem nový dotazník. Vraciam sa k chlapíkovi, čakám desať minút, kým dotelefonuje, hovorí po grécky, občas na mňa pozrie, akoby o mne vravel. Dvíha druhý telefón, prevraciam očami. Kuká na druhý dotazník, vraj multi - entry sa nedá, že to mám vyplniť znova. Začína má dlaň svrbieť, nemohol prvýkrát povedať? Ignorujem jeho telefonát a vravím, potrebujem víza multientry a na dlhšie. Dáva mi lajster, že dá sa (aha!) a že za podmienok ako sú napísané na papieri. Čítam, čudujem sa, kedy som mu hergot povedal, že mám Thajku ženu? Lebo všetko na lajstri je za podmienky, že som sa oženil so domorodkyňou a chcem s ňou žiť v Thajsku. Robí si zo mňa prdel? Ani na mňa nepozrie, telefonuje. Navzdory tomu vravím, ja nemám ženu a už vôbec nie Thajku... Ignorácia. Zdvorilo opakujem pripomienku, schytávam otrávený pohľad. Naraz do mňa vošli všetci čerti, trhám dva dotazníky, obsahujúce aj moje osobné údaje, na drobné kúsky a so slovami "You know what? Go fuck yourself!" trieskam dverami. A taký pekný deň to mohol byť.

PS (jako post scriptum, nie Peter Sýkora): začal som cvičiť, päťdesiat klikov a sto brušákov denne, six-pack do pol roka hádam, či?

PS2: Prečítal som Fifty Shades of Grey, chujovina jak mraky, ale zase ktoré porno má hlbší zmysel, že? A už ma nikto nepresvedčí, že baby nie sú zvrhlé!

Zopár slov o ničom

Ak sa mám priznať, toto je už niekoľký pokus o článok, odkedy som si včera ráno uvedomil, že je nedeľa a že by som mal čosi napísať. V podstate sa neudialo za tých sedem dní nič, čo by ma nejako vyburcovalo k písaniu, aby som sa potreboval posťažovať alebo pochváliť alebo hocičo iné. Máme tu október (ste nevedeli, čo?), hotel je neustále plný a na moje prekvapenie je tu asi najviac deciek za celú sezónu. Uznávam, väčšina je v kočíkovom veku (hoci u Rusiek nikdy neviete, tie koja hádam do šiestich rokov veku a kočíkujú minimálne do desiatich), ale aj zopár 8-10 ročných, prevažne Švajčiarov. Výhodou toho je, že napríklad včera sme po dlhšej dobe hrali opäť futbal. Problém opäť ten istý, ako bol naposledy, vysvetlíš ľuďom, že ak budú hrať naboso, budú mať otlaky a pľuzgiere z umelého koberca? No nevysvetlíš. Aj som povedal, na vlastné riziko. Samozrejme, neobišlo sa to bez pľuzgiera na pol chodidla.

Aj počasie sa pomaly mení. V septembri hromada domácich vravela, že je na túto dobu neskutočne teplo, 37 pražilo takmer v kuse. Teraz sa ochladzuje na celkom príjemných 33-34 cez deň, v noci tak 22-25. Teda ak neprší. Prekvápko, čo? Normálne pršalo, najprv v pondelok tak päť minút, prvýkrát po piatich mesiacoch. Nič strašné, akurát vodný aerobik odpadol. Keby nepršalo, tak ho zruším ja, lebo Mr. V mal znova offko. Po skúsenostiach opísaných v minulom článku som si povedal, že hujera zo seba robiť nebudem. V stredu už bol dážď o niečo dlhší a intenzívnejší a v piatok poobede aj tornádo na mori vyčíňalo. Neviem presne, kde, asi v Ayia Nape, ja som to prespal. Keď ono si to počasie taký blbý čas vyberie na tornádo, o štvrtej poobede, no kto vtedy nespí... Uvidíme, čo tento týždeň povie, od stredy hovoria ochladenie na nejakých dvadsať stupňov a veľa dažďa. Som vážne zvedavý.

Už ani neviem, ktorý deň som sadol nad mapu juhovýchodnej Ázie a dal dokopy aspoň predbežný itinerár na november. Zatiaľ som len vypísal miesta, ktoré sa oplatí vidieť, no musím to preriediť, pretože to momentálne vyzerá, že každý deň budem inde a to sa mi nie moc pozdáva. Každodenné cestovanie človeka unaví a potom si tak neužije to, čo vidí. Čo je isté, 1.novembra letím z Larnaky do Bangkoku s medzipristátím v Bahrajne. V Bangkoku musím navštíviť laoskú, kambodžskú a vietnamskú ambasádu kvôli vízam a vzápätí vyrazím. Skončiť by som mal koncom novembra v Hanoji, hlavnom meste Vietnamu, odkiaľ preletím opäť do Bangkoku a odtiaľ do Phuketu. Alebo priamo do Phuketu, ak sa bude dať. Dosť sa na to teším, no ako sa to blíži som z cesty aj trochu nervózny, predsa len, je to pre mňa neznáma časť sveta. Na druhú stranu aj pred cestou do Japonska som mal nervy, že som sa rozhodoval, či to na poslednú chvíľu nezrušiť, nakoniec som šiel a ako bolo parádne. A hlavne, uvidím Angkor Vat!

Sa mi zdá, že dávno som potápanie nespomínal. Na rovinu, nebol som v hĺbkach mora vyše mesiaca. Možno som už spomenul, že Marios je spoľahlivý asi ako hodinky značky Mega-O alebo tie povestné ruské v balení aj s prívesom. Peťo, jediný, na ktorého sa dalo spomenúť, čo sa tohto týka, dostal padáka, vraj lebo nie sú ľudia, tuším robí čašníka kdesi v Nape. Na hoteli sa potápači neukázali vyše dvoch mesiacov, potom sa môžu čudovať, že zákazníkov nemajú. Z Mariosa nakoniec vypadlo, že bol na tri týždne v Grécku a v stredu sa z ničoho nič ozval, že jako sa mám. Odpísal som trochu neskôr, počas poobedňajšieho spánku mám zvonenie vypnuté a keď som o nejaké tri hoďky neskôr odpísal, nedostalo sa mi odpovede. Som mal už dávno spraviť, ako som sa zastrájal, a zmeniť dive centrum. Nič, štvrtok pred alebo po Nikózii to asi spravím. Aj keď vzhľadom na spomínané počasie toho už asi veľa nenapotápam...