Ak sa mám priznať, toto je už niekoľký pokus o článok, odkedy som si včera ráno uvedomil, že je nedeľa a že by som mal čosi napísať. V podstate sa neudialo za tých sedem dní nič, čo by ma nejako vyburcovalo k písaniu, aby som sa potreboval posťažovať alebo pochváliť alebo hocičo iné. Máme tu október (ste nevedeli, čo?), hotel je neustále plný a na moje prekvapenie je tu asi najviac deciek za celú sezónu. Uznávam, väčšina je v kočíkovom veku (hoci u Rusiek nikdy neviete, tie koja hádam do šiestich rokov veku a kočíkujú minimálne do desiatich), ale aj zopár 8-10 ročných, prevažne Švajčiarov. Výhodou toho je, že napríklad včera sme po dlhšej dobe hrali opäť futbal. Problém opäť ten istý, ako bol naposledy, vysvetlíš ľuďom, že ak budú hrať naboso, budú mať otlaky a pľuzgiere z umelého koberca? No nevysvetlíš. Aj som povedal, na vlastné riziko. Samozrejme, neobišlo sa to bez pľuzgiera na pol chodidla.
Aj počasie sa pomaly mení. V septembri hromada domácich vravela, že je na túto dobu neskutočne teplo, 37 pražilo takmer v kuse. Teraz sa ochladzuje na celkom príjemných 33-34 cez deň, v noci tak 22-25. Teda ak neprší. Prekvápko, čo? Normálne pršalo, najprv v pondelok tak päť minút, prvýkrát po piatich mesiacoch. Nič strašné, akurát vodný aerobik odpadol. Keby nepršalo, tak ho zruším ja, lebo Mr. V mal znova offko. Po skúsenostiach opísaných v minulom článku som si povedal, že hujera zo seba robiť nebudem. V stredu už bol dážď o niečo dlhší a intenzívnejší a v piatok poobede aj tornádo na mori vyčíňalo. Neviem presne, kde, asi v Ayia Nape, ja som to prespal. Keď ono si to počasie taký blbý čas vyberie na tornádo, o štvrtej poobede, no kto vtedy nespí... Uvidíme, čo tento týždeň povie, od stredy hovoria ochladenie na nejakých dvadsať stupňov a veľa dažďa. Som vážne zvedavý.
Už ani neviem, ktorý deň som sadol nad mapu juhovýchodnej Ázie a dal dokopy aspoň predbežný itinerár na november. Zatiaľ som len vypísal miesta, ktoré sa oplatí vidieť, no musím to preriediť, pretože to momentálne vyzerá, že každý deň budem inde a to sa mi nie moc pozdáva. Každodenné cestovanie človeka unaví a potom si tak neužije to, čo vidí. Čo je isté, 1.novembra letím z Larnaky do Bangkoku s medzipristátím v Bahrajne. V Bangkoku musím navštíviť laoskú, kambodžskú a vietnamskú ambasádu kvôli vízam a vzápätí vyrazím. Skončiť by som mal koncom novembra v Hanoji, hlavnom meste Vietnamu, odkiaľ preletím opäť do Bangkoku a odtiaľ do Phuketu. Alebo priamo do Phuketu, ak sa bude dať. Dosť sa na to teším, no ako sa to blíži som z cesty aj trochu nervózny, predsa len, je to pre mňa neznáma časť sveta. Na druhú stranu aj pred cestou do Japonska som mal nervy, že som sa rozhodoval, či to na poslednú chvíľu nezrušiť, nakoniec som šiel a ako bolo parádne. A hlavne, uvidím Angkor Vat!
Sa mi zdá, že dávno som potápanie nespomínal. Na rovinu, nebol som v hĺbkach mora vyše mesiaca. Možno som už spomenul, že Marios je spoľahlivý asi ako hodinky značky Mega-O alebo tie povestné ruské v balení aj s prívesom. Peťo, jediný, na ktorého sa dalo spomenúť, čo sa tohto týka, dostal padáka, vraj lebo nie sú ľudia, tuším robí čašníka kdesi v Nape. Na hoteli sa potápači neukázali vyše dvoch mesiacov, potom sa môžu čudovať, že zákazníkov nemajú. Z Mariosa nakoniec vypadlo, že bol na tri týždne v Grécku a v stredu sa z ničoho nič ozval, že jako sa mám. Odpísal som trochu neskôr, počas poobedňajšieho spánku mám zvonenie vypnuté a keď som o nejaké tri hoďky neskôr odpísal, nedostalo sa mi odpovede. Som mal už dávno spraviť, ako som sa zastrájal, a zmeniť dive centrum. Nič, štvrtok pred alebo po Nikózii to asi spravím. Aj keď vzhľadom na spomínané počasie toho už asi veľa nenapotápam...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára