Prachocmukačka

Občas ma niekto naserie, niekto iný vytočí, onen zas rozpáli do žerava. Od hnevu myslím. Inokedy aj od niečoho iného, ako tieto dni Ruska Katja a jej cicušíky ;) ale o tom snáď inokedy. Mal som pripravenú inú myšlienku na úvod, ale viete, okolnosti. Uvedomil som si, že po zopár pokusoch ma už vodný aerobik by DJ Vasilis feat. MC Ignasia ani tak nesere. Kdesi vzadu v hlave možno na okamih pípne nutkavá potreba odtrhnúť im hlavu a hodiť im ju do ksichtu, ale kontrolujem sa. Dobre sa píšu nahnevané články, ale po čase je to asi furt to isté. O inom som chcel.

Desať dní, vážení, len desať dní a dvíham kotvy. A v súvislosti s tým, reminiscencie. Stretol som hromadu ľudí, zažil hromadu vecí, možno aj za dve hromady som sa teho dozvedel. Pome ale pekne poporádku. Je zopár momentov, na ktoré si spomínam, ktoré sa oplatí zapamätať si. Východ slnka nad morom, každé jedno potápanie, dedinka Lania v Troodose, tá staff party, keď som chcel hodiť Lenku do bazéna a sám som v ňom skončil, preteky nafukovačiek o štvrtej ráno, Anna v červených šatách (a modrých, a bielo-červených, a vôbec), karaoke duet s Erikou, Kapparis Entertainment party s limuzínou, japonská reštika, snaha o vytlačenie boarding pasu na letisku v Pafose, zopár vážne dobrých volejbalových zápasov, Xenia hrajúca tenis v bikinách, koncerty Lithosu, ja, spievajúci s nimi na pódiu Patience, preteky kanoe. A zo všetkého najviac, Evgenija sa pokúša sadnúť k večeri a vietor jej podfukuje sukňu, cuteness overload, dievča, my dvaja sa ešte stretneme...

Neskĺzajme do sentimentu, nech to graduje, dajme si zopár postrehov: tak za prvé, Rusa spoznáte podľa toho, že má na krku zavesenú zrkadlovku a špecializuje sa na makrofotky vlastných prstov s rozličným pozadím, prípadne fotky proti slnku alebo iné ne-mainstreamové fotografické smery. Rusku spoznáte podľa toho, že nenosí podprsenku. Vážne. Problém je, že toto pravidlo dodržujú aj fujtajblovky a srnky-poltonky. Britský humor vôbec nie je suchý, Rusi vôbec nie sú hluční otravní ožrani, Švédi sú poväčšine škaredí jak cesta do roboty, teda až na Emily, ale tá má maďarské korene, tak neviem, či sa to ráta. A my Slováci? Heh, kde začať? Povedzme, že som rád, že som sa narodil, keď som sa narodil a nie o povedzme tridsať rokov skorej. Pretože to by som veľmi pravdepodobne bol zatrpknutý namyslený chronický sťažovateľ, alkáč, otrava. Teda aspoň podľa vzorky, čo sme mali tu. Radu? Ak niekam idete, reprezentujete svoju krajinu. Od vás záleží, čo si o nás budú myslieť vo svete. Ak prídete do cudzej krajiny na návštevu, lebo dovolenka je návšteva, a v prvom okamihu zahlásite, že vy nemienite s nikým komunikovať inak než po slovensky, budú nás mať všetkých za bandu pičusov. Neviem, ako vy, ja radšej zanechávam dobrý dojem. Či sa mi to darí, ťažko povedať...

Hodnotenie posledných šiestich mesiacov? Ťažká úloha, veľmi. Všetko stojí a padá na ľuďoch. Strašným spôsobom nemám rád cyperčanov. Sú svetlé výnimky, ľudia, ktorých si vážim, ale možno ich zrátať na prstoch jednej ruky stolára po blízkom stretnutí tretieho druhu s cirkulárkou. Znesiteľným to tu robí personál, najmä Slováci, Maďari a Poliaci, a hostia. Krajina je fádna, pohorie Troodos je fajn, ale príliš ďaleko na to, aby tam človek chodil na túry, more to trochu zachraňuje. Mestám chýba atmosféra, možno okrem Nikózie, tá sa mi celkom rátala. Povedal by som, priemer v každom smere...

Či sa tu vrátim sa neviem rozhodnúť, našťastie sa nemusím rozhodnúť najbližších pár mesiacov. Každopádne, potrebujem si od Cypru oddýchnuť a Thajsko vyzerá ako ideálna príležitosť. Čaute o týždeň pri poslednom článku z Cypru!

Mimochodom, viete, ako sa povie vysávač po bulharsky?