Ako vás môže vodný aerobik do blázinca dostať

Zisťujem, že by som sa mal vrátiť ku svojmu predsavzatiu zo začiatku roka a znova začať písať denník. Keď už pre nič iné, je to fajn tréning, ako sformulovať myšlienky do slov. A druhá vec je, že starnem, Dedko Alzheimer klope na dvere. V pondelok sa stalo alebo som videl alebo prišiel na čosi, o čom som si povedal, že by to bola fasa téma článku, šak koho to má furt baviť čítať, čo sa tu udialo od pondelka do nedele. No ani za toho chuja si neviem spomenúť, čo to bolo. A pritom viem, že som tým bol úplne nadšený alebo nasr...dený, každopádne emotional overload. Takže, nezostáva nič iné, než denne napísať zopár, hoc aj nesúvislých viet.

Zas si ale nefandite, že to bude verejné, do pár hodín by ma pravdepodobne v slušivej košieľke so zadným zapínaním odvážali k Chocholouškovi.

Posledný týždeň sa tu nazbierala super partia hostí, chodili večer na kvíz a Bingo (Áno, začal som po večeroch opäť aj pracovať ;). Inak je to tu ako na hojdačke. Momentálne to tu mám chuť ocikať, rozobrať sekerou na triesky, zapáliť a zaliať betónom. Dôvod? Vodný aerobik! Na začiatku sezóny som používal vlastný player, hudbu som púšťal sám, paráda. Najprv došiel manažér, že mám dávať rádio ďalej od bazéna (mal som ho asi dva metre od okraja), lebo že behajú okolo deti a že ak player skončí v bazéne, kohosi zabije elektrina. Reku, no way, kábel ďalej nepustí, ak ho posuniem čo i len o päť cm, jednoducho vytrhnem kábel zo stroja a potom môže kľudne aj kraula plávať to rádio a nikomu sa nič nestane. Odpoveďou mi je: "With kids, there is always a way!" Chvíľu naňho kukám, či si zo mňa srandu robí alebo ma nepočul alebo je mešuge. Vyzerá, že to myslí vážne, tak si v duchu ťukám na cranium v spánkovej oblasti a posúvam rádio kus ďalej. Druhá zmena bola keď CD player po jednej celkom divokej plážovici odišiel do Večných Elektrónkovíšť kuknúť, ako sa darí mojej nabíjačke od tabletu a už sa nevrátil. Idem tedy za manažérom, reku zodvihne telefón, kdesi zavolá a mňa zasype kamión nových playerov od Číňana za desať Eur vrátane DPH. Alebo aj jeden by stačil. Prečo ale robiť veci jednoducho, keď môžme ísť z Blavy do Nitry cez Nižnú Myšľu (pozdravujem Andyho Hric-Kováča). Tak tedy nápad hodný génia: otočíme jeden z reprákov v reštike tak, aby smeroval k bazénu a na hudbu sa použije sound system vonkajšieho baru. A hudbu bude púšťať barman, nie ja. Či má pri pulte sto ľudí alebo nikoho, nesere. A že v reštike a bare je ďalších päť reprákov, ktoré budú hučať jak piliňák tiež. Jediné šťastie, že v bare bola väčšinou Slávka a na ňu sa dalo spoľahnúť, vedela, kedy ktorá pesnička končí, aká má nasledovať, aká je ideálna hlasitosť. Lenže čo, tri týždne dozadu Slávka šla domov a mojím dídžejom sa stal Mr. Vyzerámdrsnekeďsatvárimžeminiektozjedolraňajky Vangelis. Ale tiež nie zlé, akurát keď má viac ľudí občas nestihne prepnúť song ale to je detail. Čo je horšie, a čo sa stalo aj minulý pondelok (žeby toto bolo ono?) aj dnes je, keď má Vangáč offko. A kto ho zastupuje? Mr. Bleskjemôjpomalšíbrat Vasilis. Slovenskí hostia si isto spomenú na malého okrúhleho Bulhara, čo mu dávali len podradné práce typu choď sa pozrieť, či nie som v sklade. Tak toto je náš barman, vážení. A dídžej, aby som sa vrátil k pointe. Slovom katastrofa. Bar používa dotykovú obrazovku a Windows Media Player asi úplne prvý. A nech sa chalan snaží ako chce (čo teda väčšinou nesnaží), ni za boha sa mu nedarí trafiť tým bacuľatým prstom do správnej pesničky. Takže ako teda vyzerá takýto tragikomický vodný aerobik? Ľudia čakajú v bazéne, ja pustím hudbu, po niekoľkýkrát napíšem v akom poradí idú skladby. Už by sa to nie že žako, ale aj vrabec naučil: 11,13,15,17,21. Odcvičíme prvú pesničku, ticho, DJ Vas ozlomkrky ťuká do kompu, počiatočné odhodlanie v jeho očiach sa postupne mení na zlosť, potom zúfalstvo. Vrhá na mňa pohľady, ja naňho tiež. Po chvíli bežím od bazéna k baru, púšťam song, bežím späť. Prehodím niečo vtipné cvičiacim. Cvičím druhú skladbu. Končí, ja už kukám po bare. Tamten zase ťuká. Pár sekúnd je ticho, potom bežím opäť k baru, ledva som sa k nemu dostal, začala správna pesnička. Bežím naspäť, urobím dajaké opičky, cvičíme. Končíme, reku, hádam mu to už pôjde. Ničevo. Opäť na mňa vrhá pohľady, ja naňho nadávky, keby bolo po ruke aj požiarne vybavenie, vrhnem aj sekeru. Opäť absolvujem trasu bazén-bar, bar-bazén. Vysvetľujem hosťom, že DJ je nový, preto sa deje, čo sa deje. Predposledná skladba, uprostred nej zrazu hlasitosť klesne asi o polovicu, vrhám spaľujúci pohľad na bar, vidím manažéra z Iliady ako čosi vysvetľuje. Na konci štvrtého songu neváham, hneď absolvujem beh ku baru, bez pohľadu na Tiesta púšťam poslednú skladbu, zvyšujem hlasitosť, cvičíme, ospravedlňujem sa hosťom, nasratý odchádzam.

Dnes sa nočná mora opakovala, akurát hviezdny tým DJov sa rozšíril aj o MC Ignasiu, ktorá sa hneď od akejkoľvek hudby dištancovala, jej hlavnou úlohou bolo zavadzať mi, keď som utekal pustiť ďalšiu skladbu a žeraviť ma do biela poznámkami, ako je to všetko neprofesionálne. Fraška!

Ale ako som už bol býval spomínal, boli fasa hostia, aerobik brali s pochopením, hodne sme zase začali petangue hrávať, pokecali sme parádne. Akurát stredu všetci odišli a nahradilo ich síce zopár fajn Britov, medzi inými aj Roy aj Brenda, čo tu už boli v máji, no hlavne hromada Švédov, vrátane kompletného predstavenstva Švédskeho kráľovského spolku priateľov obžerstva a obezity (ŠKSPOaO). Ty kokos, videl som už všeličo, ale pri tomto ma prechádza chuť do jedla...

Tú istú stredu som bol opäť chalanov z Lithosu kuknúť v Sphinxe, aj s nimi čosi pospieval na pódiu, po koncerte som ešte takmer zbalili dve ich fanynky, Maďarky, ale nejako som nemal náladu to doťahovať do konca, nie že by sa nedalo, šlo by to, ale keby videli moju izbu, tak sa s hrôzou otočia na opätku. Sme pokecali ešte s chalanmi trochu a s babami sa dohodli, že sa uvidíme v sobotu. ešte som cestou okolo Greenery narazil na tri Nórky, čo boli v Sphinxe a ostošesť mi mávali, tak reku pokecáme ešte. Z diaľky a v tme vo Sfinx vyzerali výborne a bolo vidno, že sa o seba starajú, no pri vyššej intenzite osvetlenia v Greenery som bol nútený k môjmu prvému odhadu ich veku pridať ďalších tridsať rokov, alebo dvadsať a trochu koksu. Som pokurizoval chvíľu a šiel späť.

Štvrtok okolo druhej poobede sa na mojom predlaktí z ničoho nič zjavil Yoda a som veeeeľmi spokojný, ako to dopadlo. By som nebol povedal, že dve tetovania dám tento rok. Večer som bol pozrieť moju obľúbenú DJku Kylie v Loveboate, zase sme pospievali nejaké duety, stretol som tam aj bulharských ohňovkárov, dali zopár pív, sranda bola. Piatok preletel, hoci som mal veľmi málo ľudí na aktivitách, takisto v sobotu. Chcel som opäť Lithos pozrieť, ale asi sa im nechcelo hrať, lebo tam nebolo nikoho, namiesto toho reku pozriem, čo nové v Nape. Aya písala, že je nejaký festival či čo, tak že omrkneme. Predstavila mi kamarátku Noemi, fajn kočka a hlavne ma rada rock. Festival už okolo polnoci končil, celkom mi to pripomínalo naše jarmoky. Zapadli sme na chvíľu do Rock Heaven, oproti mojej minulej návšteve tam tentokrát aj hudba hrala. O druhej ale zatvárali, tak ze ideme do klubov nejakých, akurát vysvitlo, že jediný, kde máme VIP vstup zadara je Black and White. Kašľať na to, vravím, pome. Trošken na mňa divne kukali černošskí vyhadzovači, že dlhovlasý biely týpek v guns tričku chce do R'n'B klubu, ale šak pustili ma. Celkom mi to americké filmy pripomenulo, pimpovia postávali pri bare a tvárili sa drsne, bičíz sa vlnili na parkete až kým mladší bratia pimpovia, držiac svoje asi prvé pivo v živote, Carlsberg za šesť éčok tretinka, nezačali postávať a tváriť sa drsne blízko vlniacich sa bičíz dúfajú, že sa začnú vlniť okolo nich. To pimpovia spozorneli a začali sa tváriť ešte viac drsne a vrhať ešte drsnejšie pohľady na mladých. Keby si niekto kýchne, tak sa možno všetci postrieľajú.

Posledná veta je kravina, ale vždy sa mi páčila. Keď som si uvedomil, že miesto rockového koncertu postávam v R'n'B klube, v duchu som si dal dve facky a šiel domov. Zaspal som okolo štvrtej, nevediac, čo ma ráno čaká...

Yo a povedal som si, že už nebudem spojlerovať na konci článku, lebo aj tak nakoniec píšem o niečom úplne inom...

Druhé Yo, upratal som si izbu, už sa ku mne nemusíte báť chodiť. Teda, ako sa to vezme, hehe.

Konečne!

Možno viete možno nie, podarilo sa mi zohnať nabíjačku. Nebola drahá, desať doláčov na ebay-i, ale toho humbuku okolo toho... Založiť cyperský účet v banke, počkať na platobnú kartu, prinútiť paypal, aby uveril, že som na Cypre, pridať novú kartu, overiť ju, objednať, zaplatiť a čakať tri týždne. Človek si aj od tabletu odvykne. Nie, blbosť, to sa nedá... Čo vám poviem, opäť sa toho udialo veľa. Stihol som si nájsť priateľku, Rusku Annu, a aj sa s ňou rozísť. Teda ona so mnou. Vzťahy na diaľku, šak poznáte určite. Chýbaš, drobec...

Medzičasom odišli Slovenky z hotela, začala im škola a poslední Slováci-hostia odišli teraz vo štvrtok. Poväčšine geriatria, neustále sa sťažujúca, ale aj zopár fajn ľudí medzi nimi. Hlavne dva manželské páry, Tibor a Aleš so ženami, celkom sme si sadli, hneď v prvých dňoch sme sa dohodli, že požičajú auto z požičovne a pôjdeme vo štvrtok na výlet, ja ako sprievodca. Lokalitu nechali na mne, tak som vybral hory, pohorie Troodos, a potom Nikózia, hlavné mesto. Nebol som ešte ani na jednom z týchto miest, tak som deň predtým googlil nejaké zaujímavé miesta, nech nevyzerám nepripravený. Troodos je najvyššie pohorie Cypru, najvyšší bod je Mount Minolta, či vlastne Olympus, či čo sú to za foťáky, výška 1951 metrov. Vybral som ho aj preto, že už ma nebavila jednotvárna, vyprahnutá krajina okolo Protarasu, a reku hory budú vítaná zmena. Na našej trase som vynechal kláštor Kykkos, časté miesto výletov a hodne prevarené. V skratke je to 900 rokov starý kláštor, mnísi tam pestujú hrozno, robia z neho víno, maľujú ikony (tie obrázky svätých, nie tie počítačové) a modlia sa neustále. Žijú v prísnom celibáte rovnako ako ich otcovia a starí otcovia...

Namiesto toho ma zaujala starobylá dedinka Lania. Našli sme ju pomerne ľahko a zážitok to bol parádny, šak kuknite fotky. Odstavili sme auto na malom parkovisku uprostred dediny a hneď vedľa objavili malú tavernu s príjemnou bulharskou obsluhou. Až sa čudujem, že klávesnica zobrala slová bulharský a príjemná tak blízko seba. Ale áno, sú aj výnimky, dve aj na našom hoteli, a tretia práve v Lanii. Ochutnali sme parádne domáce víno, zistili čo sa oplatí vidieť v okolí, a pešo sme omrkli kostolík, staré múzeum a malebné uličky. Ďalšia rada bola navštíviť kláštor na kopci za dedinou, tak sme sa sadli do auta a vyrazili. Kapánek sme to obišli, ale po chvíľke blúdenia sme kláštor našli, hoci sme k nemu došli z úplne opačnej strany ako sme chceli. Celkom mi to pripomenulo zážitok z Budapešti spred pár rokov: "Máme džípíesko, mapu a vojaka, nemôžme sa stratiť" :) Pozdravujem blaváckych iaidistov a kyudistov. Prašť jako uhoď, kláštor sme našli, hoci nikoho v ňom, sviečky zapálené všade ale inak dvere pozamykané, vrátane vécka. Tuším prvý raz v živote som použil hajzlík pre hendikepovaných, ten jediný bol otvorený. Dlho sme sa nezdržali, veď ani nebolo prečo, a o chvíľu sme zase sedeli v aute. Hory sa konečne začali ukazovať, cesta kľukatiť, flóra ozelenievať. Po pár kilometroch cesty, čo mi silno pripomínala Pezinskú Babu, sme sa dostali k ďalšej plánovanej zastávke, vodopádu, zvanému Myllomeris. Nebol extra veľký, no v tomto ročnom období je úspech vidieť tečúcu vodu inú než tu z mora a z vodovodu. Keďže sme boli pomerne vysoko, aj teplota klesla na príjemnú dvadsiatku, k vodopádu sa ide po lávke vedúcej okrajom kaňonu, romantika jak sviňa. Ďalšia zastávka bol opäť vodopád, tentoraz to zahŕňalo aj menšiu, trojkilometrovú túru, po chodníku zvanom Kaledonia Trail. Začína pri reštaurácii a pstruhovej farme, kľukatí sa pozdĺž potoka v ktorom je takisto možné zhliadnuť nejakého teho pstruha. Blavákom vyzbrojením na výlet flipflopmi sa najprv predstava pešej túry nie moc pozdávala, ale nechali sa ukecať a stálo to za to. Parádna túra, na jej konci pekný vodopád, aj tie pstruhy boli. Naspäť pri reštike sme rozmýšľali, či sa najesť alebo nie, no jedálny lístok nás moc nezaujal, tak sme šli ďalej.

Tretia zastávka bolo miesto zvané Troodos Square, tesne po spomínaným cyperským Olympom. Je to v podstate turistické centrum hôr, zopár reštaurácií, predražených obchodov, zamknutých toaliet, klasika. Pevne odhodlaní dať si rybu sme preštudovali zopár menu, nakoniec vybrali celkom fajn miesto s pekným výhľadom a ešte lepšou rybou. Obsluha opäť Bulhari, tuším. Obehli sme ešte tie obchody, nakúpili dajaké orechy a uzimení (teplota medzičasom klesla pod 16 stupňov) sadli do auta, smer posledná zastávka, hlavné mesto Nikózia. Cestou sme lízli hranice s tureckou časťou, je to zaujímavý zážitok, pretože človek sa pousmeje nad tým, aké naschvály si znepriateľené strany robia. Zhruba dva kilometre od hranice som videl asi najväčšiu vlajku vôbec. Tureckú , samozrejme. Oblasť je rovinatá a vlajka špeciálne umiestnená, aby ju bolo z gréckej časti dobre vidno. Ešte zaujímavejšie bolo, ako sme sa blížili k Nikózii, pozadie ktorej dokresľuje ďalšie pohorie, Kyrenia, na úpätí hory sú ďalšie dve vlajky, turecká a severocyperská, no nie vlajúce na žrdi, ale nejakým spôsobom namaľované na samotnú horu. A sú obrovské, odhadom niekoľko kilometrov na šírku. Skúsim vygoogliť podrobnosti. Tak takto ohľadom vlajok: v 74tom, počas invázie v jednej dedine sa pobili grécki a tureckí spoluobčania, skončilo to masakrom asi stovky Turkov a vraj utečenci z dediny z vďaky za záchranu v horách z kameňov vyukladali vlajky. Nespochybňujem to, ale skôr mi to príde ako propaganda, najmä vo svetle toho, že hneď pri vlajkách je aj veta v zmysle, ako je fajn byť Turkom a vlajky sú každý večer osvetlené, nech ich Gréci vidia aj v noci.

Nikózia je vcelku príjemné mesto, v starom meste je vidno vplyv anglickej architektúry. centrum mesta ohraničujú hradby tvoriace kruh s dvanástimi baštami, pôdorysne veľmi pripomínajúcimi tie v Nových Zámkoch. Je to navyše jedno z posledných rozdelených miest sveta, idete po centre a uprostred ulice naraz pasová kontrola, v minulosti vraj aj borci so samopalmi. Hranica doslova prechádza stredom niekoľkých budov a plot s ostnatým drôtom je luxus, častejšie ho nahrádzajú dosky a kusy plechu pozbíjané dohromady ako prišlo. Na tureckú stranu sa dostanete ľahko, stačí občiansky, kopa ľudí tam chodí kvôli nákupom. Ceny sú vraj vynikajúce, neviem posúdiť, či je kabelka od Gucciho za sto éčok v pohode, ale keď sme videli baby, čo boli s nami, čumieť do výkladov a behať z obchodu do obchodu, skoro sme aj ako chlapi oľutovali, že sme tam išli. Nič to za to, sadli sme do kaviarničky, dali si kávu a čakali. Relatívne neskoro sme prišli do Nikózie a už sa začalo pomaly stmievať, ale stihli sme ešte mešitu prerobenú z gotického kostola omrknúť a zopár ďalších pamiatok na gréckej strane a kým sme sa dopracovali k autu, bola tma. Celkovo sa mi Nikózia páčila ohromne, vydržal by som sa túlať uličkami starého mesta celé hodiny.

Aby som sa tu udržal príčetný, mám nový rituál, každú stredu a sobotu som si zvykol do Sfinx pubu zájsť, hráva tam kapelka zvaná Lithos. Traja chalani, väčšinou troj a viachodinový koncert, najväčšie rockové hity a zopár mimoriadnych gitarových sól. S chalanmi sme sa skamarátili, po koncerte furt pokecáme pri pive, teda len ak sme v stave hovoriť, hehe.

Inak sa mi to pomaly kráti a ja posledné týždne uvažujem, ako ďalej. Možností je mnoho, vážne som uvažoval nad návratom na Slovensko, neskôr sa ale objavila príležitosť, a asi by som ľutoval, keby som ju nevyužil. Podarilo sa mi totiž nájsť jedno dive centrum, kde si môžem spraviť divemaster kurz zadara, výmenou za prácu pre nich na pár mesiacov. Nie je to Cyprus, kde vo vode skoro nič nie je, je to na jednom z top miest na potápanie. Thajsko, Phuket. Začínam v decembri, čo mi necháva voľný november. Pôvodne som mal na chvíľu do Ruska pozrieť, severne od Petrohradu, ale to asi padlo, aj keď stále tak trochu dúfam, že začiatkom októbra budem príjemne prekvapený. Ak by aj nie, uvažujem nad dobrodružstvom Vietnam, Laos, Kambodža a odtiaľ rovno Thajsko. Myšlienka, že uvidím Angkor Wat je pomerne vzrušujúca už teraz.

Asi fšecko na dnes, šak o týždeň bude článok opäť. Tešte sa na nové tetko, nejaké detaily z potápania a možno aj konečne anglická verzia blogu pribudne. Ozaj, posledný turnus Slovakov: tomu čudnému ovociu, čo sme nevedeli, čo je, hovoria Bulhari "rajské jabĺčko".

Fotky nájdete tu.