Po Vientiane vedie moja čiarkovaná trasa do mestečka zvaného Thakhek. Je vzdialené nejakých 300 kilometrov, cesta klimatizovaným autobusom pozdĺž rieky Mekong trvá sedem hodín, hlavne vďaka kvalite (teda vlastne nekvalite miestami hraničiacou až s úplnou absenciou) ciest. Pripravte sa na to, že si nepospíte, neprečítate knihu ani toho moc nenapíšete, viď spomínaná kvalita ciest. Záhadou mi zostáva, ako to mohol zvládnuť dvd-player značky SingSung, ktorý celých sedem hodín vytrvalo omieľal laoskú pop-mjúzik bez jediného seknutia. Za tónov celkom chytľavého pop-rocku (neverím, že som to napísal, idem sa prefackať) cesta ubehla rýchlo. Len pre predstavu, väčšinou hralo niečo takéto:
Furt lepšie ako No Name, nie?
Príroda cestou je parádna, po pravej strane lemovaná Mekongom, po ľavej horami, ľaľa:
Do cieľa cesty sme dorazili neskoro večer, našťastie hneď vedľa autobusovej stanice som našiel príjemný hostel za prijateľnú cenu. Ráno sa vydávam na obhliadku mesta. Je relatívne malé, vraj 35000 obyvateľov, no pripadá mi ešte menšie. Ťažko povedať v týchto končinách, domy sú malé a často sa v nich tlačí aj pätnásť - dvadsať ľudí. Mesto mám obehnuté do obeda, nachádzam príjemnú reštauráciu s výhľadom na rieku, s chuťou sa púšťam do jedla, zalievam to Beerlaom. Reko mesta, pokec so zopár domorodcami a wikitravel mi pomohli rozhodnúť sa, čo robiť a vidieť v najbližších dňoch.
V prvom rade som sa dozvedel, že návšteva trhoviska stojí za to, vraj sa tam predávajú rôzne lahôdky (čítaj potvory) typu pečené hady, potkany a netopiere. Hoci som rozhodne nemal na pláne nič z toho ochutnať, rád by som to aspoň vidieť a pofotiť. Už ani neviem odkiaľ mám myšlienku, že na trh človek musí ísť veľmi skoro ráno, inak nájde poloprázdne stánky a nič poriadne neuvidí. Asi z japonských rybích trhov. Každopádne nie je v mojich silách vstať o štvrtej ráno a tentokrát sa mi nevstať oplatilo. Na trh som sa došuchtal okolo ôsmej (z hostela je to slabé tri kilometre pešo), viac-menej očakávajúc, že nič nenájdem. Čo som našiel? Presne tak, nič, až na zopár rozospatých domorodcov, ktorí pomaly rozbaľovali tovar. Trhy zjavne začínajú okolo deviatej, takže keď budete v týchto končinách, nemučte sa skorým vstavaním kvôli nejakému trhu. Nemáte za čo. Zvyšok dňa som opäť strávil behaním po meste, tentokrát ale s konkrétnym cieľom nájsť požičovňu bicyklov.
V Laose to nie je až tak jednoduchá úloha, ako by sa mohlo zdať, bicyklov tu uvidíte veľmi málo, takmer každý tu ale vlastní skúter. Bez ohľadu na vek či finančnú situáciu, videl som podľa výzoru maximálne dvanásťročné decká frčať na skútri do školy. Požičovňu som našiel nakoniec a požičal si na nasledujúci deň bicykel za jeden dolár. Opäť rada, riadne ho omrknite a nechajte si nastaviť sedadlo aj riadidlá a dofúkať gumy, ak treba, neplatí sa za to nič navyše a človek má istotu, že bajk je v poriadku.
Ak sa rozhodnete požičať si skúter, mnoho turistov na ňom absolvuje takzvanú The Loop, asi stokilometrový okruh okolím Thakheku s niekoľkými jaskyňami, miestami na kúpanie a parádnymi výhľadmi, zvládnuteľný za dva - tri dni. Ja, keďže som mal len bicykel, som sa rozhodol pre dve najbližšie jaskyne v horách na západ od mesta, jednu vzdialenú asi tri, druhú tak dvanásť kilometrov. Prvú jaskyňu som našiel rýchlo, cesta je značená zrozumiteľnými tabuľami, hlavne opäť nezabudnite na vodu. Jaskyňa ako taká ma trochu sklamala, je to malá diera v skale, platí sa vstupné asi štvrť dolára. Jaskyňa je aj budhistickou svätyňou, starý pán pri vchode vám za mierny úplatok rád porozpráva jej históriu.
Druhá jaskyňa je o niečo ďalej, cesta ale stojí za to, kľukatí sa pomedzi zvláštne tvarované skaliská, niekoľkokrát pretína menšie riečky a ponúka niekoľko nezabudnuteľných výhľadov. Jaskyňa, opäť prerobená na svätyňu a rovnako ako prvá nazvaná Buddha Cave, ma nenadchla, čo ma ale zaujalo, bola priľahlá riečka, ktorá sa stráca pod skalou a tečúca ďalšou jaskyňou. Za menší poplatok sadám do člna, fasujem banícku čelovku a vydávame sa do tmy. Je to dobrodružstvo, ktoré rozhodne odporúčam. Miestami to vyzerá, že trasa už-už končí, medzi hladinou a špičkami kvapľov je maximálne štyridsať centimetrov, môjho kormidelníka to ale zjavne nevzrušuje a neohrozene pádluje ďalej. Keďže disponujem omnoho vyššou postavou ako on, zaujímam polohu ležmo a prekonávame prekážku.
V útrobách jaskyne je takmer posvätné ticho, prerušované len žblnkotom vody, keď sa do nej ponára pádlo. Na dvoch či troch miestach je inštalované osvetlenie, drôty sú ledabolo priklincované ku skale asi desať centimetrov nad hladinou. Nič to, svetlá odrážajúce sa od kamenných útvarov vytvárajú zvláštne obrazce na hladine, my sa ale vzápätí opäť ponárame to tmy. Po asi dvadsiatich minútach sa otáčame, ešte letmo pozorujem pavúka veľkosti taniera a húf pokojne spiacich netopierov a vraciame sa naspäť.
Na spiatočnej ceste do mesta zisťujem, že môj gluteus maximus nie je úplne kompatibilný so sedačkou na bicykli. Po niekoľkých nevyhnutných prestávkach a hodnej dávke utrpenia som späť na izbe a vyčerpaný padám do postele. Niekoľko nasledujúcich dní si mestom vykračujem naširoko ako kovboj...
Hromada fotiek je tu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára