Vientiane, hlavné mesto Laosu

Nechávam za sebou špinavý Bangkok aj celé Thajsko, tak či tak sa sem ešte vrátim a po noci strávenej v ležadlovom vozni stojím na hraniciach s Laosom. Cesta bola relatívne nezaujímavá, roviny samé a väčšina bola aj tak potme, takže nie je čo referovať. Thajská pasová kontrola je bez problémov, akurát zisťujem, že môj verný batoh, ktorý so mnou vydržal na cestách celé tri týždne (z toho dva na izbe v hoteli), sa trhá a budem musieť kúpiť nový. No fasa. Prekračujem teda hranicu po Moste Priateľstva číslo jeden - dokopy sú tri - a rozmýšľam, či bude v Laose viacero patetických názvov a hesiel, keďže je to republika ľudovodemokratická.

Laoská strana hranice zahŕňa aj vybavenie víz, stoja ma 31 dolárov, ten jeden je za "vybavenie mimo úradných hodín", čo je prakticky neustále. Opäť pýtajú miesto, kde budem spať, poučený predchádzajúcou skúsenosťou vypĺňam dopredu vyhľadaný názov hotela, kde neplánujem zostať ani náhodou. Mením ešte prachy (jeden amerikodolár - 8000 kipov) a pokračujem do mesta. Hoci je hlavné mesto Laosu Vientiane obtočené okolo Mekongu, ktorý tvorí prirodzenú hranicu, do centra je to pekných pätnásť kilometrov, takže tuk-tukovaniu sa nevyhneme. Rada, čo sa tohto týka: ak sa dá, počkajte si, kým sa nazbiera zopár ľudí a choďte spolu, výjde vás to oveľa lacnejšie. Case in point: z hranice do centra vás to samých bude stáť 50000kipov,my sme šli traja dokopy, platil som 10000kipov. A to je rozdiel. To, že cestou sa nazbierajú ďalší cestujúci vodiča nezaujíma. Len pre porovnanie, neskôr som platil za autobus z Vientianu do Thakheku (7 hodinová cesta) 60000kipov.

Túlam sa centrom, hľadám rozumný hostel a je to tu! Heslá! "Priatelia pre mier, partneri pre prosperitu!" "Vientiane víta účastníkov desiateho euro-ázijského summitu, hurá, hurá, hurá!" OK, to hurá tam nebolo... Všade vejú kosáky a kladivá, výrobcovia vianočného osvetlenia museli od radosti zavýjať, pretože každý strom je nimi obtočený. Čo som si ale všimol, je kontrast oproti Bangkoku. Ulice sú relatívne čisté, používajú sa kontajnery, ani smrad nie je taký intenzívny. Najprv mi napadlo, či to nie je len kvôli tomu práve skončenému summitu, ale neskôr v ďalších mestách to bolo rovnaké, asi to bude trochu odlišnou mentalitou oproti thajskej. Tá je vážne priateľská, pre Európana možno občas až trochu otravná. Zastavujú vás ľudia na ulici, pýtajú sa odkiaľ ste, samozrejme "Slovakia" vyvoláva maximálne udivený ksicht, na moje prekvapenie aj "Czechoslovakia", kupodivu ale "Poland" poznajú všetci.

Chvíľu blúdim, keď ma oslovuje tuk-tukár či hľadám hotel. Šak daj, keď máš, vravím. Cestou mi ukazuje čo kde je, celkom ľahko sa tu dá orientovať, mesto je malé. Vysadám pred hostelom v centre, platím tri noci. Vychádza to 10doláčov na noc, paráda. Mám izbu pre seba, dvojposteľ, ventilátor, sprchu so studenou vodou. Yo a tiež wi-fi. Nič extra, film nestiahnete, ale na bežnú potrebu typu aktualizácia mapy, foursquare a wikitravel stačí.

Večer vyrážam na reco, vraj je tu kdesi pub so živou rockovou kapelou, nápad dať si pár pív pri dobrej hudbe neznie zle. Nakoniec som to nenašiel, namiesto toho sadám do príjemnej reštiky s výhľadom na rieku Mekong, Kong View sa to volá tuším. Výber jedál je pestrý, pivo značky Beerlao vynikajúce, navyše všetko lacné, dokonca aj pre našinca. Kedy ste sa naposledy parádne najedli a zapili to dobrým pivom za šesť dolárov dohromady? Ja už dávno nie.

Ešte taká drobná príhoda. Všade na nete čítam, že Laos nie je Thajsko, ľudia sú tu hanblivejší a tým pádom ak si chce upotený Joe z Kansasu užiť s aziatkou, nech ide radšej do Bangkoku. Ja teda nie som odborník na sexturizmus, no v Bangkoku sa mi nestalo, že by pri mne počas prechádzky večerným mestom zastavili dve baby na skútri a bez pozdravu sa ma spýtali, či nechcem ísť s nimi na izbu. Vo Vientiane hej. Asi toľko ku plachosti miestnych dám. Zdvorilo odmietam, jednak preto, že štyridsiatničky nie sú zrovna moja veková kategória, druhak si myslím že existujú aj lepšie suveníry z Laosu ako svrab a chlamýdie.

Ďalší deň ráno začínam (heh, vstal som o jedenástej) podrobnejšiu prehliadku mesta. Prvou zastávkou je Morning Market asi sto metrov od hostela, no je to obyčajné nákupné centrum, poloprázdne mimochodom, a okolo neho nacapených zopár stánkov s tovarom od výmyslu sveta. Nový tovar nepoznáte podľa toho, že je ešte v krabici, ale že je omotaný potravinárskou fóliou. To platí aj na elektroniku. Presúvam sa k ďalšiemu bodu na dennom programe a tým je laoská verzia parížskeho víťazného oblúka, tu nazvaného Patuxai. Za symbolických 3000kipov sa môžte vyštverať po schodoch až na siedme poschodie a máte celé mesto ako na dlani, okolie monumentu je veľmi pekne upravené, je tu palmová alej, zopár fontán, malá reštaurácia s fajn výhľadom. Ešte fun fact, čo som sa dozvedel od domácich: betón na stavbu monumentu dostalo mesto darom od najsamsuper krajiny sveta, Spojených Štátov McDonaldských, ou jé, pričom pôvodne bol určený na stavbu pristávacej plochy miestneho letiska. Strana rozhodla inak. Domorodci preto Patuxai prezývajú "Vertical Runway".

Patuxai
Pár kilometrov ďalej je moja tretia zastávka, národný symbol, pozlátená stupa Pha That Luang, po jej bokoch sú budhistické chrámy Wat That Luang Neua a Wat That Luang Tai, oba sú nedávno rekonštruované, veľmi zaujímavé stavby obkolesené parkom, kde sa dá príjemne posedieť a relaxovať. Cestou naspäť ešte obchádzam vojenské múzeum. Vonkajšie exponáty je vidno aj z ulice, zaujímavým zistením je, že kým naša ľudovodemokratická armáda ešte stále používa UAZy, už aj krajiny typu Laos ich strčili do múzea.

Wat That Luang

Vojenské múzeum
Deň pred odchodom som mal jediný bojový úkol a to nájsť rozumnú náhradu za zničený batoh, po chvíľke behania po meste som našiel ten pravý, vyšiel ma síce päťdesiat dolárov ale vyzeral celkom solídne aj po podrobnejšej prehliadke. Koľko mi vydržal? Necelý deň! Som myslel, že ma porazí. Tesne pred odchodom autobusu som sa pokúsil hodiť ho na chrbát, pričom za všeobecnej veselosti ľudí okolo mňa strelili tri pracky naraz a mňa skoro hodilo o zem, pretože som zrovna použil spôsob navliekania batohu na seba zvaný "kružidlo". Nič, naspäť do mesta, štyri kiláky na skútri (je to lacnejšie ako tuk-tukom), nasratý, pripravujúc si veľmi rozhorčený monológ a argumenty pre prípad, že si ma nebudú alebo nebudú chcieť pamätať. Skúste si tipnúť, či som mal bloček... Ústretovosť báb v obchode ma nechala bez slov na pár sekúnd. Toto som nečakal, bez problémov ma nechali vybrať si nový batoh, prehodiť veci zo zničeného do nového a ešte si chúdence skoro hlavu tresli o stôl, tak sa mi ukláňali pri ospravedlňovaní sa. Nuž, iný kraj...

Všetky fotky nájdete tu.