Aj som dal, ale bolo to skoro náročnejšie ako tých sedem kilákov. Večer prešiel, check-in som vybavil, čo ma ale prekvapilo bolo, že kontrola príručnej batožiny nebola medzi duty - free zónou a gejtom, ale pri vstupe do duty-free. Vyhadzujem teda po upozornení fľašku kolalokovej limonády, čo som si práve bol býval kúpil, aby som si hneď po kontrole mohol kúpiť ďalšiu. Holt smäd je sviňa...
Let prebehol v pohode, zhruba dve a pol hodiny trval, pozrel som si Goodfellas medzitým. Viete mi niekto vysvetliť, prečo ešte existoval film o gangstroch, navyše veľmi dobrý, ktorý som ešte nevidel? Ale čo je dôležitejšie: skúšal už niekto spočítať, koľkokrát sa v tom filme povie "fuck" a jeho obmeny? Pretože to musí byť rekord, určite.
Je teda sedem hodín ráno, vlastne miestneho času už osem. Vychádza slnko, no vela toho nevidno, púšť zahaľuje akási hmla, či nízka oblačnosť či čo. Prvé, čo vidím cez moje veľmi špinavé okno sú špičky mrakodrapov objavujúce sa zo spomínanej hmly. Bola by to fajn fotka, keby nie toho okna natretého blatom. Objavuje sa aj Perzský záliv, vrátane produktov najnovšej a mimoriadne obľúbenej voľnočasovej aktivity arabských súdruhov, totiž umelých ostrovov. Trochu to je vidno tutok:
Povzbudený týmito pohľadmi čakám, kedy uvidím letisko, určite to bude nejaký hypermoderný architektonický zázrak, ktorého hlavnou úlohou je ukázať, že šejkovia na to majú. V skratke, nie je. Obyčajná, síce veľká, ale príšerne nezaujímavá hala, navyše nie príliš praktická. V strede je zopár (do desať) obchodíkov a po stranách sú gejty, zle označené, bez obrazoviek, čo kedy letí, pred každým odletom zopár chlapíkov vyrevuje, čo letí a odkiaľ. Čakám zhruba dvanásť hodín na večerný let do Bangkoku, čítam knihu, pozerám Cimrmana, spím asi dve hoďky, ale je tu veľa domorodcov a sú enormne hluční. Príjemným spestrením je obed v reštaurácii, prvýkrát skúšam banán v trojobale a je to prekvapivo dobré. K tomu mám ešte šniclu tak výborne pripravenú, že sa až rozplýva na jazyku. Obsluha pokrivkáva, ale som unavený z nedostatku spánku, tak mi je to v zásade jedno. Celkovo musím povedať, že ma bahrajnské letisko sklamalo, ale asi som mal príliš vysoké očakávania.
Oproti tomu letisko v Bangkoku je niečo úplne iné. Po šesťapolhodinovom lete, počas ktorého som dopozeral Goodfellas, pozrel Pottera (btw čo je to za nápad hrať v lietadle Deadly Hallows, ale len prvú časť?) a opäť pospal asi dve hodiny, letíme ponad Thajsko, krajina je úžasná, veľmi to nie je vidno na fotkách, no hmla vypĺňa nižšie položené miesta lesov, trčia len vrcholky kopcov, nádherný pohľad. Míňame búrku a onedlho pristávame. Letisko Suvarnabhumi už spĺňa moju predstavu o tom, ako má vyzerať hlavná vstupná brána do krajiny. Nejde o to, že je veľké, ale jeho architektonické riešenie, praktickosť a čistota na mňa urobili dojem. Trochu zmätku spôsobil personál na imigračnom, ukazujem pas, chlapík mi dáva formulár na vyplnenie. Pridávam fotku, vypisujem údaje, staviam sa do radu Visa on Arrival. Teta v uniforme kontroluje formuláre a pasy ešte pred okienkom, Nórov stojacich za mnou posiela do iného radu, vraj víza nepotrebujú. Pozerá na moje doklady, prikyvuje, odchádza. Po chvíli na mňa kričí od okienka, že "Čech republik, kom hír!" a ukazuje na mňa. Uvádzam veci na pravú mieru, uisťujem ju, že ani Czech, ani Slovenia, dokonca ani Serbia. Pýta sa asi piatich kolegov, konečne vraví aj mne, že víza nepotrebujem. Hurá. Staviam sa do iného radu, asi štyrikrát dlhšieho, v ruke pas a iný formulár, ktorý mi dali už v lietadle. Okrem iného sa tam vypisuje aj adresa, kde budem bývať, keďže to ešte neviem, píšem len Bangkok. Zbežne hádžem očkom po ostatných a tiež tam väčšina má len mesto. Ďalšia uniformovaná mi to kontroluje, nevraví nič, len ma posiela k okienku. A čil to prišlo, vraj adresa chýba. Vravím, že viem, ale že ešte adresu nemám. Chlapík nechápe. Opakuje ešte raz, opakujem, že neviem adresu. Akože neviem? No neviem, lebo nemám booknutý hotel, vysvetľujem. Pridáva sa kolega, pýta sa, odkiaľ som. Slovakia. Nepoznám, vraví. Šak tuto je pas, ak treba. Tak sa naťahujeme asi desať minút, oni furt to isté, ja furt to isté. Našťastie k vedľajšiemu okienku pristupuje slečna a prihovára sa mi, či hovorím po slovensky. Náhodička, krajanka. Vysvetľujem situáciu, z hlavy mi diktuje meno dajakého hotela, vyplňujem, ďakujem jej, vstupujem do krajiny.
Neskôr som ju ešte stretol a ešte raz poďakoval, vysvitlo, že pracovala v Kambodži ako učiteľka angličtiny a teraz sa tam vracia pozriet známych. Meníme kontakty, dohadujeme stretko v Phnom Penhe a ideme každý svojou cestou. Mením doláre na bahty, kurz je mimochodom okolo 29bahtov za dolár, skrátka všetko delíme tridsiatimi, ak chcem mať predstavu o cene. Z letiska do centra sa dostanete metrom, cena závisí od toho, na ktorú zástavku idete, väčšinou je to od 20 do 50 bahtov. Horko ťažko sa mi podarilo nájsť wifi a nájsť slušný hostel, vyrážam teda do centra Bangkoku.
Kým letisko a metro mi veľmi pripomínali Tokyo, na uliciach všetka podobnosť končí. Odpadky sa hádžu na kopy pred domami, žiadne kontajnery alebo smetiaky, psy špinia, kde sa podarí, smradu všade, nepáčilo sa mi, čo som videl. V prvom rade po vystúpení z metra dostávam dve facky, jednu od tepla, druhú od vlhkosti. Bude sa treba aklimatizovať. Prestupujem na inú linku, využívajúc mapu, čo som našiel zadara v stojane na letisku. Zobrazuje síce len centrum, ale mne postačí. Vystupuje na konečnej stanici Hua Lamphrong, zvyšok prejdem pešo. Cesta vedie pozdĺž rieky s chatrčami doslova čnejúcimi nad vodu a priateľskými domorodcami, čo mávajú ostošesť. Chcem lepší foťák! Cestou o mňa bojujú tuk-tukári, mototaxikári a pouliční predavači, no odolávam. Keby som nebol, možno by som nehľadal hostel dve hodiny. Krivoľaké uličky ma dosť mätú, no s vypätím síl som našiel svoj cieľ, zvaný Chilli Bangkok. Len pre info, na konci dlhej úzkej neznačenej uličky je potrebné odbočiť do ešte užšej, na jej konci do ďalšej, širokej asi meter a pol a po päťdesiatich metroch ste tam. Šípky a reklama sú príliš mainstream zjavne. Konfrontujem recepčného s cenami uvedenými na nete (12USD/noc), zjavne prvýkrát vidí ich internetovú stránku, nakoniec sa dohadujeme na zhruba 14tich dolároch, ale zase mám izbu sám pre seba. Má všetko čo potrebujem, posteľ, sprchu, záchod. Oblečený padám do postele, zaspávam ešte než dopadnem, potom sa budím na náraz a opäť zaspávam. Konečne posteľ. Keďže píšeme utorok poludnie, od nedeľného rána som naspal dokopy štyri hodiny, spím hlbokým spánkom do nasledujúceho rána.
Streda ráno a ja som kompletne zmätený z časového posunu. Sprcha trochu pomáha a ja vyrážam do mesta. V Bangkoku nemám stanovený žiadny konkrétny cieľ, jedine by som rád našiel miestnych hráčov Infinity, ale to až poobede. Po chvíľke túlania je teplo neznesiteľné, riešim to obchodným centrom. Á propos, rada. Veľa tekutín. Prídete na to aj sami, ale je lepšie mať čosi v zásobe, ideálne čistú vodu, žiadne sladké chc... ehm, malinovky. A keď vravím veľa, myslím veľa. Ešte viac! Ešte! Ešte! Stačí! To už je moc... Lozím si teda po shoppingu a čo nevidím, kino a špeci akcia, filmová streda, tri doláče za film. Neprišiel som do Thajska po kinách sa štverať, ale c'mon tri doláre? Vyberám si Skyfall a dobre robím, rozhodne jeden z najlepších filmov o Bondovi. Hlavne to nie je hollywoodsky bullshit posledných rokov, explózií je tam zo štyri, všetky uveriteľné, zbrane je treba aj nabiť a hlavne, konečne som sa dočkal toho, že útočný granát je vyzerá ako útočný a má efekt ako útočný (military fun fact: útočný granát má smrteľný rádius 3-4 metre a vyzerá ako obyčajný valec s rozbuškou navrchu. Na rozdiel od obranného, ktorým je ten filmovo preslávený s telom akoby narezaným na štvorce, ktoré vás rozpárajú na sto metrov). No ale nezahovárajme. Po filme sa opäť túlam mestom, kým nie som v úplnom centre mesta, zvanom Siam Square, kde nachádzam, prekvápko, ďalšie obchodno-zábavné centrá. Ňééé, už zase! Chcel som ich obísť, no všimol som si, že v jednom z nich je Ocean World a v druhom Madame Toussand, reku omrknem aspoň to. Nájdete to rýchlo, sú dobre značené, no mňa odradila cena. Najprv som našiel Ocean World, no vravím si, nejdem platiť tridsať dolárov za nejaké ryby, keď najbližších pár mesiacov budem potápať každý deň dvakrát. Voskové figuríny sú tiež za tridsať a vzhľadom na to, že vidieť voskovú Britney nie je zrovna môj tajný sen, nešiel som ani tam. Je čas obeda a ja nachádzam príjemnú japonskú reštauráciu s prijateľnými cenami a objednávam si teppan (jazykovedné okienko: teppan je jedlo servírované surové, zákazník si ho pečie sám na rozpálenej kovovej platni. Existujú teórie, že ide o slovo slovenského pôvodu, Japonci nedokázali vysloviť slovenské "teplá panvica", tak si to skrátili na "teppan")
Popoludňajší quest bolo nájdenie miesta, zvaného Battlefield Bangkok, wargaming obchodu, kde som dúfal, že nájdem nejakých Infiniťákov. Orientačný zmysel opäť nesklamal, vystúpil som omylom o zástavku skôr a zase hodinu blúdil. Šikovný, nie? Ale samozrejme, našiel som, pokecali s majiteľom, hráči tam zrovna neboli žiadni, tak sme dohodli, že predtým než najbližšie prídem spravím event na fb a zahráme. No nebolo by zlé raz, dvakrát do mesiaca, uvidím ale, či to bude zvládnuteľné. Obdivujem ešte armády vo vitrínkach a odchádzam.
Večer! Štvrtok cestujem do Laosu, preto som odhodlaný vyskúšať ešte nočný život v Bangkoku. Je viacero známych miest, ako Nana Plaza a podobne. Ja skúšam krátku, no o to známejšiu Soi Cowboy ulicu, narvatú gogo podnikmi. Kochám sa, kochám, baby pekné, ladyboyov sa mi našťastie darí rozoznávať, hoci väčšinou len podľa hlasu. Ešte jednu vec musím vyskúšať, keď už som tu a tou je masáž thajská. Vyšla ma na 400bahtov a cítil som sa ako nový človek po nej. Len na margo: "špeciálnu masáž" som odmietol. Odpovede na zvedavé otázky mužskej časti publika zodpoviem menej verejnými komunikačnými kanálmi ;)
Chcel som ešte krátko o pouličnom stravovaní sa. Cez deň to vyzerá lákavo, vône sú rozmanité, chute takisto určite. No vedzte, že všetky tie stánky, grily a pekáče zostávajú na noc vonku a ako som už spomenul, čistota sa tu moc nenosí. Čo z toho teda vyplýva? Potkany. Šiel som na hostel pešo, okolo polnoci, aj pomedzi tieto "reštauračné zariadenia" a áno, behá tu hromada potkanov. Dá sa len predpokladať, že nejaké zvyšky jedál sa nájdu aj vo vnútri všetkých tých hrncov a nevyzeralo, že by ich denne drhli. Preto moja rada je stravovať sa len v dôveryhodných, alebo dôveryhodnejších kuchyniach. Nechceme si presrať dovolenku v Thajsku, ni?
Yo, ešte dôležité info, ak budete cestovať metrom v Bangkoku: na stanici Mo Chit nefungujú záchody. Irónia, že? :D
Toľko na dnes, v priebehu týždňa pridám článok z Vientiane, hlavného mesta Laosu.
Všetky fotky nájdete tu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára