Dosť bolo cyperských ľudoviek, púšťam metal. Vcelku srandovná kombinácia, počuť Avantasiu s na pozadí spievajúcim kozojebcom, ako vyjadruje svoju lásku k Róze. Schválne si to vyskúšajte. Ale teraz vážne, nerobte to.
Mimochodom, desať minút dozadu som dostal zdrba od busára. Prečo, pýtate sa dozaista. Vari som mu koleso ocikal, alebo je Sammet príliš hlasný navzdory slúchadlám, či nebodaj som sa pokúšal platiť jednoeurový lístok päťdesiateurovkou? Veľké makové. Dostal som zdrba, pretože mám batožinu. Presne tak, ten drzáň Sýkora si dovolil cestovať s ruksakom, spolu s ďalšími cestujúcimi, ktorí, a teraz bacha, tiež majú batožinu! Uuuuuu, prekvápko, ak niekto cestuje do najbližšieho mesta disponujúceho letiskom, asi je nejaká šanca, že bude mať viac než len kabelku. Trochu ma prekvapilo, keď miesto diaľkáča pristavili minibus, ale nebolo nás veľa, nič tragické. Ale ďalšia moja obľúbená vlastnosť priemerného Cyperčana je sklon všetko dramatizovať, účinnou obranou je nechať ho vykecať sa, jeho to po chvíľke prejde.
Tak tu mám posledný deň na Cypre, sedím v minibuse do Larnaky a dúfam, že stihnem aspoň čosi z formule dnešnej. Vettel štartuje posledný, bude show. Inak posledný týždeň bol bol v práci nudný, žiadne aktivity, večer ticho. Utorok to bol tuším, keď barmanka/recepčná/dídžej Ignasia robila posledný deň. Heh sranda velikánska, jednak Ignasia zistila, že alkohol horí a rada svoje zistenie dokazovala. Nie veľmi často podpaľujem bary, ale je to celkom zážitok (ani pyroman nie som). V súvislosti s tým zisťujem, že požiarne detektory v hoteli boli v rámci znižovania nákladov nahradené obyčajnou blikajúcou LEDkou v krabičke, inak si absenciu požiarneho zásahu neviem vysvetliť. Druhak novoobjaveným pyromanom pozdvihnuvšia nálada našej barmanky sa prejavovala aj nadšeným vylievaním lokálneho chľastu (čítaj žbrndy) do odtoku a importovaného chľastu do nášho tráviaceho ústrojenstva. Zahŕňalo to aj chujoviny typu Pimms, čo je pomarančový likér, okrem iného teda, keby som nebol spoločensky unavený, hádam by som aj obával o obsah svojho žalúdka. Ako som sa dostal do postele netuším, našťastie som sa zobudil bez ananásu na nočnom stolíku a nanešťastie bez neznámej hnedovlásky v mojej posteli. Áno, Pineapple Incident považujem za jednu z najlepších častí HIMYM. Začal som to opäť pozerať od začiatku...
V stredu ráno sa budím pomerne skoro, hromadu vecí mám na práci, hlavne pobaliť sa, a tým pádom aj upratať ten brajgel, čo mám na izbe. Radšej som vstal o deviatej, hoci z hotela plánujem odísť až okolo piatej poobede. Dobre som spravil, lebo okolo desiatej, bez klopania a zbytočných formalít, s použitím náhradného kľúča mi vtrhol do izby údržbár, že do hodiny mám padať. Takto sme sa nedohodli s manažmentom, ale šak Cyperčania, nie? Bleskovo balím, utekám ešte do svojej miestnosti s vybavením spraviť zoznam vybavenia, síce to malo byť pred týždňom, veď poznáte môj prístup k dedlajnom. Pôvodne (keby sa mi chcelo) som plánoval trochu si z manažmentu vystreliť a napísať veeeeľmi podrobný zoznam typu, pätnásť červených pasteliek, dvanásť modrých, sedem zelených, z toho jedna zlomená. Chcelo sa mi? Nechcelo! Tak len od dverí letmo hľadím do miestnosti a píšem zoznam. Trojka riadkovanie, konské písmo. O desať minút odovzdávam zoznam Stefanosovi, spomínam, že chcem odísť až okolo piatej, nie za desať minút, prikyvuje, zostávam.
Okolo šiestej poobede konečne nachádzam svoje ubytko na najbližšie štyri noci, bývalý hotel zvaný Sunny Coast. Za spolubývajúcich mám dvoch bulharských animátorov, Silviu a Dida. Večer sa vraciam do Protarasu (Sunny Coast je v Kapparis), konkrétne do Sfinxu, na posledný koncert Lithosu, spojený s closing halloween party. Okolo jedenástej sa pridávajú ostatní, animátori, zväčša Maďari zo školenia. Note to self: nepozývať party animals na rockový koncert! Znudené pohľady a blbé poznámky typu "Načo sme sem šli" ignorujem, a posielam ich do... Greenery. Ja si užívam zvyšok koncertu, po ňom sa objavuje Peťo, pamätáte, môj inštruktor potápania. Lúčim sa s chalanmi z kapely, hádžeme do seba pár pív a padám spať.
Štvrtok a piatok trávim kompletne celý v polohe LHK (Ležím Hore Ko... šak viete). V sobotu sa z ničoho nič (po asi milióne smsiek a pol milióne nezodpovedaných telefonátov) objavuje Marios a triumfálne mi odovzdáva logbook a osvedčenie o ukončení kurzu. Ešte spomínam, že by som rád absolvoval ešte ponor dva, vzápätí sa mi dostáva horlivého ubezpečenia, že neni problém a Marios zdrhá. Koľkokrát som sa odvtedy potápal? Skúste si tipnúť!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára