Deň druhý: Belehrad

Belehrad, po slovensky Biele mesto, po gondorsky Minas Tirith. Je to mesto s 1,75 miliónom obyvateľov a zo všetkého najviac mi pripomína Bratislavu 90tych rokov. Borci si myslia, že sú borci, pretože majú šušťáky a starý bavorák, cesty sú rozbité jak v Blave ešte doteraz a v telke v staničnom bufete spieva vlasatý mladý muž v obleku zo všetkého najviac pripomínajúci Otta Weitera. Čím ale rozlíšite Belehrad od Blavy na prvý pohľad sú pozostatky vojny. Mesto bolo roku 1999 bombardované NATO a hoci je to len trinásť rokov, je vidno, že mesto sa z toho spamätáva rýchlo, zbombardovaných budov je relatívne málo. Pár minút chôdze od stanice som natrafil na budovu Ministerstva obrany a tá je na kašu...

Po vybavení náležitostí rovnakých ako v Budapešti: zmenáreň - lístok - záchod - Úschova batožiny vyrážam do mesta. Počasie turistovi nepraje, prší, fúka vietor, hmla alebo nízka oblačnosť, na horách vo výške 1500 metrov 0 stupňov, rizikový stupeň číslo 4. To je na dnes z počasia všetko, všetkým divákom želám príjemný večer. Back to topic, prekračujem rieku Sávu (po moste, na plavky je zima) s cieľom nájsť rozumné internetové pripojenie. Nachádzam obchodné centrum, objednávam kávu, píšem článok na blog. Yo, ešte som nespomenul, že môj vlak ráno meškal hodinu a trištvrte, z mne neznámeho dôvodu sme stáli celú dobu asi kilometer od stanice. Srbskí sprievodcovia sa netvárili, že by to bola nejaká extra výnimočná situácia, takže pohoda. Aspoň som načrtol kostru článku z Budapešti.

Článok dopísaný, pozrel som na mapu, vyberám prvý ciel: sútok Sávy a Dunaja a nad ním stojaca pevnosť Kalemegdan. Cestou ešte nachádzam pozostatky knižnice zničenej v druhej svetovej.

Dostávam sa ku pevnosti, celý Kalemegdan je kultúrno - historický komplex, ktorý tvorí rozsiahly park, samotná pevnosť s múzeom vojenstva, zoologická záhrada a nejaké športoviská, všetko s parádnym výhľadom na sútok dvoch riek.

Ďalej blúdim mestom, najmä pešou zónou, v diaľke sa rysuje nejaký pravoslávnych chrám, pomaly sa k nemu blížim. Ešte vsuvka o Belehradčanoch. Ja tiež občas prejdem cez prechod na červenú, keď nič nejde (teda ja nie, pán Orgán... eeehm pán Príslušník, to som počul od eeehm, kamaráta, ja som mu vravel, že sa to nesmie), ale tuto je to zdá sa mi národný šport od malých deciek po dôchodcov, nevidel som nikoho, kto by čakal na nejakú trápnu zelenú. A trúbi sa tu jak v Ríme. Zas bodaj by nie, keď sa vám jednostaj ktosi pod kolesá hádže. Dostávam sa teda ku kostolu, a je obrovský. Volá sa chrám svätého Sava (za to je biely, ni?) a vraj je to jeden z desiatich najväčších kostolov sveta. Veľký síce je, ale tento údaj sa mi nezdá. Každopádne vstupujem dnu a zisťujem, že práve prebieha rozsiahla rekonštrukcia. Holé steny ho ešte opticky zväčšujú, neviem, ako je to s pravoslávnymi, ale ak by bol preplnený sochami ako bývajú katolícke, asi by sa mi nepáčil. Fotiť dnu som sa neodvážil, ešte ma tam ubiju ikonami alebo čo. Kostol sa volá po zakladateľovi ortodoxnej cirkvi, ktorého na tomto mieste upálil turecký paša. Ešte zaujímavé info, kompletnú stavbu aj rekonštrukciu financujú z darov, žiadne že príspevky od štátu alebo čo...

Treťou zastávkou mal byť cintorín Novo groblje, ale trochu som sa stratil a objavil spustnutu botanicku záhradu, tak som chvíľu posedel, mali tam aj japonský kútik.

A chvíľu na to som našiel aj ten cmiter. Cintorín bol založený v 1886, skladá sa z niekoľkých častí vrátane židovských hrobov a vojenských hrobov z niekoľkých vojen. Sú tu pochovaní aj významní spisovatelia, vedci, vodcovia a tak. Cintorín sa ťažko opisuje, je obrovský a viac povedia fotky.

Dneska som písal pomenej, dajako divne som spal, no uvidím, čo ešte dnešok povie, pretože vláčim ťažký vak na rozdiel od predchádzajúcich dní a tiež budem musieť prespať túto noc niekde na stanici. Prečo? Dozviete sa zajtra cestou busom do Thessaloník.

Celá galéria tu