Príchod na prázdnu stanicu, keby sa sprievodcu neopýtam, tak tam asi sedím dodnes. Nikde ani človeka, výhľad z okna ponúka príťažlivý obraz slumov v chudobnejšej časti mesta. Zbehnem dolu schodami, hneď sa zhŕkla banda taxikárov. "Taxi? " pýtajú sa medzinárodne. "Tickets? " odpovedám rovnako medzinárodnou otázkou. Ako som zistil o chvíľu, ani sa neobťažovali priviesť ma k vlakovej pokladni a rovno so mnou spravili obchvat stanice a priviedli ma na autobusovú. Pýtam lístok do Thessaloník, jediný bus vraj ide o 24hodín ráno o šiestej. Nenadšený predstavou spania na stanici sa pýtam na vlak. Posiela ma odkiaľ som prišiel. Bliklo mi, ale pre istotu som si spravil pár kolečiek medzi vlakovou a busovou stanicou. Na vlakovej dostávam iba lakonické "No train!" Fasa. Hľadám úschovňu batožiny. Našiel som, má otváraciu dobu od ôsmej do štvrtej. Ešte viacej fasa. Nič, kupujem lístok na bus, zamieňam 10€ na Macedónske, hádžem vak na chrbát, cikám na vécku, naslepo vyrážam do mesta.
Idem pozdĺž ulice s najväčšou premávkou, enemže sa dostávam do moslimskej časti mesta. Dajako sa na mňa mračia všetci, oproti Belehradu šušťáky vystriedali koženkové bundy a vlasy vyčesané dozadu, hrebeň v zadnom vrecku som si nevšimol, méďáky zostali. Reku keď som tu, odfotím si malú mešitu, čo sa črtá pomedzi domy. Kľučkujem čoraz užšími uličkami, pohľady stále zachmurenejšie. Parta deciek hrá futbal, keď ich míňam, lopta letí zopárkrát mojím smerom. Slepá ulička, otáčam sa, opäť míňam decká, na asi štvrtý pokus ma lopta konečne triafa. Pridávam do kroku, strácam sa dave trhoviska.
Dostávam sa k väčšej mešite, vyzerá bezpečne, fotím. Trochu ma trhlo, keď z nej začal reprák grmlať a chrchliť. Ako zisťujem dodatočne, je to mešita Mustafa Pašu a bola postavená v roku 1492.
Kúsok od nej je pevnosť Kale ale ešte pred jej návštevou stúpam na priľahlý kopec, kde je múzeum moderného umenia a lúka pred ním poskytuje pekný výhľad na celé mesto. Skopje vzniklo na rieke Vardar na dôležitej obchodnej ceste spájajúcej Belehrad a Atény. Má pol milióna obyvateľov, čo je tretina celej populácie Macedónska. Vraciam sa k pevnosti Kale, ale zisťujem, že je pre návštevníkov uzavretá. Googlim teda aspoň nejaké info. Pevnosť Kale postavili Byzantínci v šiestom storočí, našli sa tu ale pozostatky neolitického osídlenia z obdobia cca. 4000BC. Mesto v roku 1963 postihlo ničivé zemetrasenie, ktoré zdemolovalo väčšinu mesta, rovnako ako aj pevnosti, po zemetrasení boli obnovené hradby s vežami so štvorcovým pôdorysom.
Prekračujem kamenný most, postavený sultánom Mehmedom Dvojkou Dobyvateľom v období 1451-1469. Most spája starú a novú časť mesta a vedie na Macedónske námestie, kde určite neprehliadnete sochu Šaňa Macedónskeho, je vážne veľká. Okolo nej je ešte zopár menších sôch významných Macedóncov a v širšom okolí hromada rozostavaných budov, opäť dôsledok zemetrasenia. Všetky majú byť dokončené v 2014, a ak to stihnú, bude sa na čo pozerať, pretože sú to monumenty v pravom zmysle slova.
Ešte niekoľko hodín sa túlam mestom s množstvom prestávok, ten ťažký batoh má zabíja. Hoci prvé skúsenosti s mestom neboli najpríjemnejšie, ku večeru sa mi začína celkom páčiť. V rámci nudy sa ešte pokúšam odfotiť sám seba, nech vidíte, ako sa celý deň prechádzam mestom. Zmáknem ešte večerný nákup v supermarkete a vraciam sa na stanicu skúsiť sa čo najlepšie vyspať pred ranných odchodom autobusu.
Celá galéria tu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára