Cesta nakoniec ubehla rýchlo, polku som prespal a oproti tvrdeniu pokladníčky trvala o hodinu menej, teda štyri hodiny. Až o pár hodín neskôr si uvedomujem, že som v inom časovom pásme a že teda v podstate mala pravdu, ale cesta ako taká trvala štyri hodiny a nie päť. Včas som si to uvedomil, keby zmeškám nejaký spoj, tak ma porazí... No dorazili sme, vodič nás vykladá uprostred mesta, žiadna stanica, nič. Náhodne vyberám smer a vydávam sa hľadať pripojenie kvôli mape. V tomto mám celkom overené mekáče, jem tam raz za pol roka, väčšinou tam len vtrhnem, zapojím tablet, aby sa nabil a pripojenie majú tiež v každom. Výnimkou potvrdzujúcou pravidlo boli až Thessaloniki, kde som mekáč našiel až večer, bez zásuvky a bez pripojenia. Po chvíľke zisťujem, že som vybral správny smer, dav sa zhusťuje, zjavne mierim do centra. Cestu mi križuje bulvár, ktorý mi doslova vyrazil dych.
Dokonca na ňom nachádzam aj kaviareň s wifi, sadám, objednávam kávu, updatujem mapu, píšem článok. Je tu tak pekne, že mi skoro ani nevadí že tá káva stála 4,50€. Podľa mapy nás ten busár vysadil celkom blízko stanice, takže sa vraciam späť, cestou som ešte neodolal pokušeniu behnuť do cestovky a spýtať sa na loď do Atén. Vraj žiadna, škoda... Stanicu som našiel, úschovňu tiež, jediná skrinka je voľná, poučený z minula čítam návod a držím sa ho. Kupujem lístok do Atén, spravil som oči na babu, tak mi dáva študentský, ide o jedenástej. Času dosť, vraciam sa do centra. Všade je hromada černochov, ktorí ale na rozdiel od Prahy nepredávajú drogy, ale bižutériu a kabelky. A možno aj drogy, to som sa nepýtal.
Prechádzam sa po prístave, v roku 2010 cezeň vraj prešlo 15,8 miliónov ton tovaru, čo ho robí druhým najväčším prístavom Grécka. Komerčné linky smerujú do 30 destinácií prevažne v Stredozemnom mori. Zisťujem aj ako je to s tými Aténami, lodné spojenie samozrejme je, ale jazdí väčšinou sobotu a utorok v noci. Na druhej strane bulváru vidno vežu, stanovujem si ju za cieľ. Táto veža nahradila pôvodné byzantínske opevnenie, ktoré sa spomína už v 12. storočí. Počas Otomanskej nadvlády bola zrekonštruovaná a slúžila ako väzenie a miesto mäsových popráv. Po pripojení Thessaloník ku Grécku roku 1912 získala svoje súčasné meno, Biela veža a stala sa symbolom mesta.
Ďalej sa túlam bez stanoveného cieľa, až mi padne do oka pevnosť nad mestom. Strmina je to riadna, chrbát sa ozýva, najmä po dni v Skopje s batohom na chrbte, ale zatínam zuby a kráčam vyššie a vyššie. Celou cestou narážam na zvyšky opevnenia a teším sa na cieľ. Prekračujem vonkajšie opevnenie a zisťujem, že vnútri sa normálne býva a funguje, je tu hromada romantických kaviarničiek, domy sú úplne nalepené na seba a nd tým všetkým tróni pevnosť Heptapyrgion alebo po turecky Yedi Kule. Do neskorého 19.storočia sídlo Otomanskej posádky, do 1989 známe väzenie, na to všetko ale zabudnete, ak sa mu otočíte chrbtom a uvidíte celé mesto spolu so SolÚnskym zálivom ako na dlani.
V Grécku celkovo sa nedá cestovať bez toho, aby ste sa na každom kroku nepotkýnali o pamiatky. Ja som sa takto potkol o Hagios Demetrios, kostol zo štvrtého storočia a vraj najväčšiu baziliku v Grécku, potom o rímske fórum, ktoré objavili náhodou roku 1960 a ktoré sa skladá z dvoch kúpeľov a divadla a neskôr ešte o kopu no-name kostolov a vykopávok, na ktoré už nebolo času. Toho času sa v meste stavia metro, ktoré má byť hotové o dva roky, ale s presvedčením hraničiacim s istotou tvrdím, že nejaké náhodné objavy termín otvorenia určite posunú. V Thessalonikách proste nemôžte poslať decko hrať sa do piesku bez obavy z toho, že vykope nejaký hipodrom alebo parné kúpele.
Celá galéria tu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára