Deň piaty: Atény

Hellas! Po dvoch predchádzajúcich nočákoch som sa na ten posledný, z Thessaloník do Atén, celkom aj tešil. Nie je to bohviečo, ale je tam tma a ticho a človek sa môže relatívne vystrieť. Samozrejme, ako už predtým grécky McDonald's aj grécky nočák ma prekvapil. Narvatý bol na prasknutie, pripomenul mi tie indické vlaky, kde sa sliepky vezú vo vozni a ľudia na ňom. OK, dá sa prežiť, miestenku som mal, vyhnať ma nevyženu. Čo to bol ale za nápad nechať celú noc zažaté silné svetlá nepochopím. Čosi som napriek tomu pospal, hoci v krátkych intervaloch. No aj táto noc prešla, a ja som sa ocitol v Aténach na hlavnej stanici. Bojový plán na ráno: hlavne sa zbaviť vaku. Na železničnej stanici úschovňa nebola, jediné, čo ma napadlo bolo letisko. Aj tak som tam musel, skôr či neskôr a takto to tam aspoň poobzerám, čo je kde, nech sobotu ráno nestresujem. Jedna teta mi ochotne poradila a tak za cca hodinu som bol na letisku. Našiel zásuvku, napísal článok, uložil vak. Pôvodne som mal v Aténach stretnúť partu ľudí, čo hrajú Infinity, vysvitlo ale, že poobede pracujú, zahrať doobeda už nestíhame a sobotu ráno v prvom rade moc ani nemám kedy a v druhom rade to znamenalo ďalšiu cestu z letiska do mesta a späť, čo je dosť od ruky. Nechávame to teda na inokedy a ja vyrážam za jediným stanovený cieľom v Aténach.

Kto tipoval niečo iné než je Akropola, nech si strhne päť bodov. Vystupujem z metra na stanici Syntagmy a ocitám sa v úplnom strede mesta, nechávam sa strhnúť davom a až ma krk bolí od neustáleho otáčania hlavou. A zrazu ma upúta známy znak spoločnosti. Červený podklad, žltým lemovaný biely comic sans nápis. Kto uhádol? Kto hádal niečo iné než LEGO, päť bodov dole. Robte so sebou niečo, už ste desať bodov v mínuse... Čo by som to bol za lego-geeka, keby som nevošiel. Majiteľ je zjavne moja krvná skupina, pretože malej predajni kraľoval Vader z lega obklopený samými StarWars stavebnicami. Napríklad tam mal aj najnovšiu stavebnicu Executora, fantastický model tvorí 3152 dielikov.

Logicky uvažujem (nebolí), musím ísť hore kopcom, ak sa chcem dostať na Akropolu. Mením smer a ocitám sa pri Veternej veži (čítaj Amon Sul). Starí Gréci (niektorí boli aj mladí, ale z nášho uhla pohľadu sú aj tak starí) ju volali Horologion, pretože zvonka na nej boli slnečné a mechanické (?) hodiny, vo vnútri 24 hodinová clepsydra (vodné hodiny) a indikátory ôsmych vetrov (asi myslené ôsmych rýchlostí vetra), veža takisto ukazovala ročné obdobie a astrologické obdobia a dátumy. Na vrchu bola postava určujúca smer vetra. Keď to tak po sebe čítam, bola to v podstate meteorologická stanica s budíkom, čo má veľa ľudí na nočnom stolíku, akurát, že táto nepremietala presný čas na stenu, keď ste stlačili gombík.

Nad Horologionom sa už črtá opevnený kopec, takže viem, že som na správnej ceste. Stúpam ku nemu, odkrýva sa predo mnou pekný výhľad na mesto. Prichádzam ku pokladni, celý zhrozený čítam na cenníku cifry 6€, 12€ a podobne. Neohrozene pristupujem k okienku, mávam ISICom, usmievam sa, dostávam lístok zadara. Paráda. Pokecajme teraz trochu o Akropole. Je mi jasné, že v očiach historikov a archeológov čo poznám to bude plné nepresností, keby čosi, spýtajte sa priamo ich (nie, vážne, nerobte to!). Takže acropolis alebo akropola je súbor stavieb na opevnenom kopci uprostred skoro každého historicky dôležitého gréckeho mesta. Grécke slovo acropolis znamená doslova "vysoké mesto", mesto na kopci, všetci vieme, prečo aj u nás hrady vznikali na vyvýšenine. Len jedna z nich bola natoľko významná, že si mohla začať písať prvé písmenko veľkým (možno ak by bola ešte dôležitejšia, píše sa veľkým kompletne celý názov), a tou je práve Akropola aténska. Jej najznámejším chrámom je Parthenon, zasvätený bohyni Aténe, ktorej 12metrová socha stála uprostred . Dal ho postaviť Perikles v rokoch 447-432 pnl. Výzdoba bola poškodená bol v dobe rozšírenia kresťanstva, kedy bol chrámom Panny Márie, no najväčšie škody utrpel v roku 1687,kedy ho Turci používali ako muničák a benátska loď naň vystrelila. Zjavne trafili... Parthenon obklopuje kopa menších chrámov, najzachovalejšie sú vchod na Akropolu, Propylaea, ktorú ale nedokončili pre peloponézske vojny, malý chrám Atény Niké a Erechteion, chrám venovaný nie jednému, ale hneď viacerým božstvám. Povinne zastúpená je Aténa, Gaia, Hefaistos a cenu Útechy dostal Poseidon, keďže podľa mýtu sa sporil s Aténou o patronát mesta. Toto je môj obľúbený príbeh, tak sa usaďte a čítajte. Pukance máte? Tak behom!

Za časov dávnych bohov, hrdinských náčelníkov a kráľov, keď boli starí bohovia malicherní a krutí a zostali na ľudstvo osud utrpenia.... Tak dvom bohom sa zapáčil kúsok zeme, a začali sa oň sporiť. Došlo to do takého štádia, že so sebou už ani neprehovorili, ba ani esemesku si neposlali. Tak sa do toho obul Zeus a povedal, že mesto bude toho, kto mu dá lepší dar. Tak Poseidon šiel prvý, zabodol tú svoju kudlu do skaly a na tom mieste začal vyvierať prameň. Ľudia boli nadšení, nemuseli studne kopať a hneď sa vrhli na prameň. Soudruzi z NDR ale udelali chybu, pretože Poseidon bol boh mora, a teda aj ten prameň bol slaný ako.... no slaná voda. Aténa, bohyňa múdrosti, zobrala olivovu ratolesť, zasadila ju do zeme, tá sa hneď chytila a vyrástol z nej parádny olivovník. Reakcia ľudí Aténu zarazila, aby som teda citoval ľudí, bolo to: "He? Strom? " Aténa si povzdychla a začala im trpezlivo vysvetľovať: "Dilinovia, šak z toho budete mať drevo, môžte si domy postaviť, v krboch zakúriť, na dekoráciu použiť, jedlo z toho bude, dokonca aj do martini si tie plody môžte dať! " Až posledný argument zapôsobil na ľudí a konečne si vybrali Aténu za patrónku mesta.

Tesne pod Akropolou sú dve divadlá, Odeon Herrodes Atticus, divadlo pre 5000 divákov, ktoré dal postaviť aténsky magnát Herrodes na pamiatku svojej ženy, a Dionýzovo divadlo, jedno z najstarších divadiel Grécka. Len pre info, ministerstvo kultúry plánuje rozsiahlu rekonštrukciu druhého divadla, do roku 2015 tam nasype 9 miliónov €. Z druhej strany nájdeme pod Akropolou aténsku Agoru, zhromaždisko, niečo ako kultúrne a spoločenské centrum mesta, poznáme agorafóbiu, strach z davu ľudí) Veľa sa z neho nezachovalo, ale všade sú veľmi zrozumiteľné označenia spolu s nákresmi, ako ktorá budova kedysi vyzerala a mapkou, kde na Agore stála. V relatívne zachovalom stave je akurát Hefaisteion, chrám boha kováčov Hefaista a kompletne zrekonštruovaný je Stoa Attalos, kde sídli múzeum Agory. Stoa je mimochodom niečo ako pasáž, dlhá krytá budova s hromadou stĺpov.

Dlhé hodiny som sa prechádzal Akropolou a jej okolím, a vydržal by som tam ešte dlhšie, ale chcel som sa ešte potmoliť po meste. Rovnako ako v Thessalonikách aj tu je problém neprizabiť sa o pamiatky na každom rohu. Večer sa vraciam na letisko a mám relatívne celistvý spánok, ani zima nebola, pecka. Ráno obzerám obchody, vyberám vak z úschovne, a vybavujem odbavenie ;) Let je fajn, počasie praje, letuška oproti tým ruským naposledy naozaj pekné a ten výhľad! Leteli sme aj ponad Rhodos, pekný ostrov...

Po týždni cestovania a hodine a štvrť letu konečne pristávam na Cypre. 25 stupňov, slnko svieti jak bláznivé, vyzerá, že je tu práve po žatve, na poliach vidno balíky slamy. Na autobus nečakám dlho a napriek veľkému nápisu, že mimo zastávky nestojí ma vykladá priamo pred hotelom, kde budem minimálne najbližší týždeň počas výcviku. Mimochodom, toto je môj výhľad z hotelovej izby :

Celá galéria z Atén tu. Fotky z Cypru tu.

Deň štvrtý: Thessaloniki

Šialene dlhá noc v Skopje konečne skončila a musím uznať, že som čakal horšie veci. Neboli tam žiadny bezďáci, nikto prehnane nechrápal, akurát zima bola trochu. Nič to za to, je ráno a ja čakám na autobus do Thessaloník s odchodom o šiestej. Celkom ma prekvapilo, keď pristavili mikrobus, viete, čo aj u nás jazdia prerobené sprintery... Reku päť hodín v tomto bude sranda. Aspoň, že slnko sa konečne ukázalo. Nasadám, samozrejme k oknu, nohy sa mi nezmestia na miesto, trčia do chodbičky, ostatní to riešia rovnako. Vyrážame, striedavo raňajkujem, driemem a kochám sa prírodou. Tá je vážne parádna, Macedónsko je krásna krajina, kuknite sami:

Cesta nakoniec ubehla rýchlo, polku som prespal a oproti tvrdeniu pokladníčky trvala o hodinu menej, teda štyri hodiny. Až o pár hodín neskôr si uvedomujem, že som v inom časovom pásme a že teda v podstate mala pravdu, ale cesta ako taká trvala štyri hodiny a nie päť. Včas som si to uvedomil, keby zmeškám nejaký spoj, tak ma porazí... No dorazili sme, vodič nás vykladá uprostred mesta, žiadna stanica, nič. Náhodne vyberám smer a vydávam sa hľadať pripojenie kvôli mape. V tomto mám celkom overené mekáče, jem tam raz za pol roka, väčšinou tam len vtrhnem, zapojím tablet, aby sa nabil a pripojenie majú tiež v každom. Výnimkou potvrdzujúcou pravidlo boli až Thessaloniki, kde som mekáč našiel až večer, bez zásuvky a bez pripojenia. Po chvíľke zisťujem, že som vybral správny smer, dav sa zhusťuje, zjavne mierim do centra. Cestu mi križuje bulvár, ktorý mi doslova vyrazil dych.

Dokonca na ňom nachádzam aj kaviareň s wifi, sadám, objednávam kávu, updatujem mapu, píšem článok. Je tu tak pekne, že mi skoro ani nevadí že tá káva stála 4,50€. Podľa mapy nás ten busár vysadil celkom blízko stanice, takže sa vraciam späť, cestou som ešte neodolal pokušeniu behnuť do cestovky a spýtať sa na loď do Atén. Vraj žiadna, škoda... Stanicu som našiel, úschovňu tiež, jediná skrinka je voľná, poučený z minula čítam návod a držím sa ho. Kupujem lístok do Atén, spravil som oči na babu, tak mi dáva študentský, ide o jedenástej. Času dosť, vraciam sa do centra. Všade je hromada černochov, ktorí ale na rozdiel od Prahy nepredávajú drogy, ale bižutériu a kabelky. A možno aj drogy, to som sa nepýtal.

Prechádzam sa po prístave, v roku 2010 cezeň vraj prešlo 15,8 miliónov ton tovaru, čo ho robí druhým najväčším prístavom Grécka. Komerčné linky smerujú do 30 destinácií prevažne v Stredozemnom mori. Zisťujem aj ako je to s tými Aténami, lodné spojenie samozrejme je, ale jazdí väčšinou sobotu a utorok v noci. Na druhej strane bulváru vidno vežu, stanovujem si ju za cieľ. Táto veža nahradila pôvodné byzantínske opevnenie, ktoré sa spomína už v 12. storočí. Počas Otomanskej nadvlády bola zrekonštruovaná a slúžila ako väzenie a miesto mäsových popráv. Po pripojení Thessaloník ku Grécku roku 1912 získala svoje súčasné meno, Biela veža a stala sa symbolom mesta.

Ďalej sa túlam bez stanoveného cieľa, až mi padne do oka pevnosť nad mestom. Strmina je to riadna, chrbát sa ozýva, najmä po dni v Skopje s batohom na chrbte, ale zatínam zuby a kráčam vyššie a vyššie. Celou cestou narážam na zvyšky opevnenia a teším sa na cieľ. Prekračujem vonkajšie opevnenie a zisťujem, že vnútri sa normálne býva a funguje, je tu hromada romantických kaviarničiek, domy sú úplne nalepené na seba a nd tým všetkým tróni pevnosť Heptapyrgion alebo po turecky Yedi Kule. Do neskorého 19.storočia sídlo Otomanskej posádky, do 1989 známe väzenie, na to všetko ale zabudnete, ak sa mu otočíte chrbtom a uvidíte celé mesto spolu so SolÚnskym zálivom ako na dlani.

V Grécku celkovo sa nedá cestovať bez toho, aby ste sa na každom kroku nepotkýnali o pamiatky. Ja som sa takto potkol o Hagios Demetrios, kostol zo štvrtého storočia a vraj najväčšiu baziliku v Grécku, potom o rímske fórum, ktoré objavili náhodou roku 1960 a ktoré sa skladá z dvoch kúpeľov a divadla a neskôr ešte o kopu no-name kostolov a vykopávok, na ktoré už nebolo času. Toho času sa v meste stavia metro, ktoré má byť hotové o dva roky, ale s presvedčením hraničiacim s istotou tvrdím, že nejaké náhodné objavy termín otvorenia určite posunú. V Thessalonikách proste nemôžte poslať decko hrať sa do piesku bez obavy z toho, že vykope nejaký hipodrom alebo parné kúpele.

Celá galéria tu.

Deň tretí: Skopje

Skopje, streda ráno. Dnes sa meškanie nekonalo, ale aj tak som si zanadával. Nemal som miestenku do spacieho vozňa, tak som si obsadil kupéčko a pre prípad, že by sa niekto chcel spýtať, či mám voľné som zavrel dvere, zatiahol závesy, utiahol šatku na hlave, nahodil vybíjané rukavice a pohľad "I'll kill you! " Pomohlo, ale len kým som nezaspal. Matne si spomínam, že ktosi pristúpil a na jeho otázku som čosi zamumlal a otočil sa na druhý bok. Zjavne to pochopil ako súhlas, lebo vošiel a ľahol si (nie ku mne, oproti). OK, pohoda, dvaja v kupéčku, dá sa. No dalo sa len dovtedy, kým ležal na boku. Prebral som sa na to, že ktosi zapol cirkulárku a ani sa ma neopýtal, či si ten metrák guľatiny môže napíliť priamo v mojom kupéčku, ktoré som si celý večer urputne strážil. Jediná pomoc v takomto prípade: "Metal, Šmajdalfe, metal! " Zakladám slúchadlá, púšťam Avantasiu, ale aj tak to už neni ono...

Príchod na prázdnu stanicu, keby sa sprievodcu neopýtam, tak tam asi sedím dodnes. Nikde ani človeka, výhľad z okna ponúka príťažlivý obraz slumov v chudobnejšej časti mesta. Zbehnem dolu schodami, hneď sa zhŕkla banda taxikárov. "Taxi? " pýtajú sa medzinárodne. "Tickets? " odpovedám rovnako medzinárodnou otázkou. Ako som zistil o chvíľu, ani sa neobťažovali priviesť ma k vlakovej pokladni a rovno so mnou spravili obchvat stanice a priviedli ma na autobusovú. Pýtam lístok do Thessaloník, jediný bus vraj ide o 24hodín ráno o šiestej. Nenadšený predstavou spania na stanici sa pýtam na vlak. Posiela ma odkiaľ som prišiel. Bliklo mi, ale pre istotu som si spravil pár kolečiek medzi vlakovou a busovou stanicou. Na vlakovej dostávam iba lakonické "No train!" Fasa. Hľadám úschovňu batožiny. Našiel som, má otváraciu dobu od ôsmej do štvrtej. Ešte viacej fasa. Nič, kupujem lístok na bus, zamieňam 10€ na Macedónske, hádžem vak na chrbát, cikám na vécku, naslepo vyrážam do mesta.

Idem pozdĺž ulice s najväčšou premávkou, enemže sa dostávam do moslimskej časti mesta. Dajako sa na mňa mračia všetci, oproti Belehradu šušťáky vystriedali koženkové bundy a vlasy vyčesané dozadu, hrebeň v zadnom vrecku som si nevšimol, méďáky zostali. Reku keď som tu, odfotím si malú mešitu, čo sa črtá pomedzi domy. Kľučkujem čoraz užšími uličkami, pohľady stále zachmurenejšie. Parta deciek hrá futbal, keď ich míňam, lopta letí zopárkrát mojím smerom. Slepá ulička, otáčam sa, opäť míňam decká, na asi štvrtý pokus ma lopta konečne triafa. Pridávam do kroku, strácam sa dave trhoviska.

Dostávam sa k väčšej mešite, vyzerá bezpečne, fotím. Trochu ma trhlo, keď z nej začal reprák grmlať a chrchliť. Ako zisťujem dodatočne, je to mešita Mustafa Pašu a bola postavená v roku 1492.

Kúsok od nej je pevnosť Kale ale ešte pred jej návštevou stúpam na priľahlý kopec, kde je múzeum moderného umenia a lúka pred ním poskytuje pekný výhľad na celé mesto. Skopje vzniklo na rieke Vardar na dôležitej obchodnej ceste spájajúcej Belehrad a Atény. Má pol milióna obyvateľov, čo je tretina celej populácie Macedónska. Vraciam sa k pevnosti Kale, ale zisťujem, že je pre návštevníkov uzavretá. Googlim teda aspoň nejaké info. Pevnosť Kale postavili Byzantínci v šiestom storočí, našli sa tu ale pozostatky neolitického osídlenia z obdobia cca. 4000BC. Mesto v roku 1963 postihlo ničivé zemetrasenie, ktoré zdemolovalo väčšinu mesta, rovnako ako aj pevnosti, po zemetrasení boli obnovené hradby s vežami so štvorcovým pôdorysom.

Prekračujem kamenný most, postavený sultánom Mehmedom Dvojkou Dobyvateľom v období 1451-1469. Most spája starú a novú časť mesta a vedie na Macedónske námestie, kde určite neprehliadnete sochu Šaňa Macedónskeho, je vážne veľká. Okolo nej je ešte zopár menších sôch významných Macedóncov a v širšom okolí hromada rozostavaných budov, opäť dôsledok zemetrasenia. Všetky majú byť dokončené v 2014, a ak to stihnú, bude sa na čo pozerať, pretože sú to monumenty v pravom zmysle slova.

Ešte niekoľko hodín sa túlam mestom s množstvom prestávok, ten ťažký batoh má zabíja. Hoci prvé skúsenosti s mestom neboli najpríjemnejšie, ku večeru sa mi začína celkom páčiť. V rámci nudy sa ešte pokúšam odfotiť sám seba, nech vidíte, ako sa celý deň prechádzam mestom. Zmáknem ešte večerný nákup v supermarkete a vraciam sa na stanicu skúsiť sa čo najlepšie vyspať pred ranných odchodom autobusu.

Celá galéria tu.

Deň druhý: Belehrad

Belehrad, po slovensky Biele mesto, po gondorsky Minas Tirith. Je to mesto s 1,75 miliónom obyvateľov a zo všetkého najviac mi pripomína Bratislavu 90tych rokov. Borci si myslia, že sú borci, pretože majú šušťáky a starý bavorák, cesty sú rozbité jak v Blave ešte doteraz a v telke v staničnom bufete spieva vlasatý mladý muž v obleku zo všetkého najviac pripomínajúci Otta Weitera. Čím ale rozlíšite Belehrad od Blavy na prvý pohľad sú pozostatky vojny. Mesto bolo roku 1999 bombardované NATO a hoci je to len trinásť rokov, je vidno, že mesto sa z toho spamätáva rýchlo, zbombardovaných budov je relatívne málo. Pár minút chôdze od stanice som natrafil na budovu Ministerstva obrany a tá je na kašu...

Po vybavení náležitostí rovnakých ako v Budapešti: zmenáreň - lístok - záchod - Úschova batožiny vyrážam do mesta. Počasie turistovi nepraje, prší, fúka vietor, hmla alebo nízka oblačnosť, na horách vo výške 1500 metrov 0 stupňov, rizikový stupeň číslo 4. To je na dnes z počasia všetko, všetkým divákom želám príjemný večer. Back to topic, prekračujem rieku Sávu (po moste, na plavky je zima) s cieľom nájsť rozumné internetové pripojenie. Nachádzam obchodné centrum, objednávam kávu, píšem článok na blog. Yo, ešte som nespomenul, že môj vlak ráno meškal hodinu a trištvrte, z mne neznámeho dôvodu sme stáli celú dobu asi kilometer od stanice. Srbskí sprievodcovia sa netvárili, že by to bola nejaká extra výnimočná situácia, takže pohoda. Aspoň som načrtol kostru článku z Budapešti.

Článok dopísaný, pozrel som na mapu, vyberám prvý ciel: sútok Sávy a Dunaja a nad ním stojaca pevnosť Kalemegdan. Cestou ešte nachádzam pozostatky knižnice zničenej v druhej svetovej.

Dostávam sa ku pevnosti, celý Kalemegdan je kultúrno - historický komplex, ktorý tvorí rozsiahly park, samotná pevnosť s múzeom vojenstva, zoologická záhrada a nejaké športoviská, všetko s parádnym výhľadom na sútok dvoch riek.

Ďalej blúdim mestom, najmä pešou zónou, v diaľke sa rysuje nejaký pravoslávnych chrám, pomaly sa k nemu blížim. Ešte vsuvka o Belehradčanoch. Ja tiež občas prejdem cez prechod na červenú, keď nič nejde (teda ja nie, pán Orgán... eeehm pán Príslušník, to som počul od eeehm, kamaráta, ja som mu vravel, že sa to nesmie), ale tuto je to zdá sa mi národný šport od malých deciek po dôchodcov, nevidel som nikoho, kto by čakal na nejakú trápnu zelenú. A trúbi sa tu jak v Ríme. Zas bodaj by nie, keď sa vám jednostaj ktosi pod kolesá hádže. Dostávam sa teda ku kostolu, a je obrovský. Volá sa chrám svätého Sava (za to je biely, ni?) a vraj je to jeden z desiatich najväčších kostolov sveta. Veľký síce je, ale tento údaj sa mi nezdá. Každopádne vstupujem dnu a zisťujem, že práve prebieha rozsiahla rekonštrukcia. Holé steny ho ešte opticky zväčšujú, neviem, ako je to s pravoslávnymi, ale ak by bol preplnený sochami ako bývajú katolícke, asi by sa mi nepáčil. Fotiť dnu som sa neodvážil, ešte ma tam ubiju ikonami alebo čo. Kostol sa volá po zakladateľovi ortodoxnej cirkvi, ktorého na tomto mieste upálil turecký paša. Ešte zaujímavé info, kompletnú stavbu aj rekonštrukciu financujú z darov, žiadne že príspevky od štátu alebo čo...

Treťou zastávkou mal byť cintorín Novo groblje, ale trochu som sa stratil a objavil spustnutu botanicku záhradu, tak som chvíľu posedel, mali tam aj japonský kútik.

A chvíľu na to som našiel aj ten cmiter. Cintorín bol založený v 1886, skladá sa z niekoľkých častí vrátane židovských hrobov a vojenských hrobov z niekoľkých vojen. Sú tu pochovaní aj významní spisovatelia, vedci, vodcovia a tak. Cintorín sa ťažko opisuje, je obrovský a viac povedia fotky.

Dneska som písal pomenej, dajako divne som spal, no uvidím, čo ešte dnešok povie, pretože vláčim ťažký vak na rozdiel od predchádzajúcich dní a tiež budem musieť prespať túto noc niekde na stanici. Prečo? Dozviete sa zajtra cestou busom do Thessaloník.

Celá galéria tu

Deň prvý: Budapešť

Dlho očakávaný dátum môjho odchodu včera konečne nastal a plný očakávaní som o desiatej ráno nastúpil do EC Avala za Bratislavy do Budapešti. Náladu som nemal bohvieaku dobrh, čiastočne pre sychravé počasie v Bratislave, ale určite aj za toho, že nechávam všetko na Slovensku za chrbtom, vstupujem do nového sveta, idem za novou prácou, ktorú som nikdy predtým nerobil a hlavne opúšťam ľudí, s ktorými som toho hromadu zažil.

Po hektických dvoch týždňoch sťahovania sa z Beladíc som sa trochu uvoľnil cez víkend strávený so skvelými ľuďmi na parádnej akcii (www.slavcon.sk) a v pondelok ráno som hodil šialene ťažký vak na výstroj vzor. 85 na chrbát a nastúpil do vlaku. Počasie sa cestou nevyvíjalo optimisticky, hoci miestami sa mraky trhali, inde solídne pršalo. Využil som dva a pol hodinovú cestu na dohnanie spánkového deficitu z víkendu, takže cesta ubehla rýchlo.

Počasie v Budapešti bolo navlas rovnaké ako v Bratislave, obloha zatiahnutá, teplota okolo 17 stupňov, občas nepríjemné poryvy vetra. Nálada ale rozhodne lepšia, ani neviem prečo. Budova stanice Budapest Keleti PU ma úplne uchvátila, veď posúďte sami:

Ako som vygooglil, stanica bola postavená v eklektickom štýle v rokoch 1881-1884 a je najvyťaženejšou stanicou Budapešti, je pod ňou stanica metra a okolie je pomerne rozbombardované, pretože sa pracuje na napojení stanice na letisko Ferihegy prostredníctvom rýchlodráhy.

Nemal som pred príjazdom žiadne konkrétne plány kam ísť a čo vidieť, v prvom rade som ale chcel vyriešiť lístky na nočný vlak do Belehradu a zbaviť sa megaťažkého hátižáku. Lístky trvali trochu dlhšie, pokladňa pre medzinárodné lístky bola preplnená, ale vybavil som. Lístok ma vyšiel 15EUR plus miestenka do spacieho vozňa ďalších 9,40. Pýtal som sa na študentskú zľavu, ale vraj som už zľavu dostal automaticky (?) a že na ďalšiu už nárok nemám. Na lístku bolo perom napísané Beograd Special, ale aký je rozdiel medzi Beograd Špeciál a Nešpeciál som nezisťoval.

Druhým bodom zoznamu bolo zbaviť sa (dočasne) vaku. Nebol by to problém, keby som si to neskomplikoval. Teda nieže by som si to skomplikoval, ale odporúčam najprv batoh do skrinky vložiť a až potom hádzať prachy alebo rovno si vybrať väčšiu skrinku. Cenový rozdiel je minimálny. Ja som si najprv vybral menšiu skrinku, hodil do nej 2 éčka, aby som následne zistil, že sa tam nezmestím. No dilino. 2 éčka som zo skrinky nedostal, tak som musel do tej väčšej hodiť ďalšie tri, uložil vak, vynadal si, že ma Úschova vyšla 5€ a vybral sa do mesta. Yo, tie ceny sú na 24 hodín.

Takže battle plan som stanovil na dostať sa k Dunaju a potom uvidím. Od stanice je to rovno po Rákocziho ulici asi 20 minút pešo. Na nábreží som si vybral tri ciele: zelený kopec s vyhliadkou na vrchu (Gellerthegy), hrad vedľa (Budai vár) a parlament oproti (Parlament).

Gellerthegy bol najbližšie, hneď cez most, tak som začal tam. Svätý Gellert bol vraj biskup, ktorého roku 1046 zhodili v sude práve z tohto kopca počas povstania sedliakov či koho. V minulosti tu boli hlavne vinice, v 19. storočí postavili na vrchole 235m vysokého kopca pevnosť, kde funguje múzeum. Počas druhej svetovej Sovieti odtiaľto ostreľovali mesto a po vojne tu postavili pamätník, na fotkách je to tá ženská na stĺpe.

Na protiľahlom kopci je Budský hrad, či ako to preložiť (Budai Vár), v minulosti tiež známy ako Kráľovský palác alebo Kráľovský hrad, sídlo uhorských kráľov od dokončenia roku 1265. Zaberá severnú časť hradného kopca, južnú tvorí Hradný okrsok, plný múzeí, kostolov, domov šľachty a reštaurácií s hradnou, kopcovou, kráľovskou, turistickou a ktovie ešte akou cenovou prirážkou. Dal by sa tu celý deň, aj dva stráviť, keby som tam nebol v pondelok, kedy sú všetky múzea a galérie zatvorené. Insert sound of prd HERE...

Parlament, krásna budova, vraj je to najväčšia stavba v Maďarsku. Na wiki nájdete detaily koľko tehál sa použilo a tak. Sú tu uložené korunovačné klenoty, vnútri som samozrejme nebol, lebo bol pondelok. Blízko parlamentu je pomerne známy Széchényiho reťazový most, otvorený roku 1849, bol prvým stálym mostom spájajúcim Päsť a Búdu, teda, ehm, Pešť a Budu. Mal by fasa atmosféru, keby po ňom nechodili autá ale koče. Ak máte dosť veľkú predstavivosť, ľahko sa mysľou prenesiete do tej doby.

Hneď za mostom som našiel zaujímavé súsošie. Zobrazuje päť antických božstiev sediacich na toalete a nad nimi uhorského šľachtica, ktorý im podáva najcennejší papier, šak kuknite sami:

Zvyšok dňa som trávil večerou a trávením večere, ochutnal som pivo Soproni, a je, hmm, inakšie, neviem to špecifikovať, ale zase, Corgoň to tiež nie je. Hodinu pred odchodom vlaku som ležal v kupé v spoločnosti troch amíkov, z ktorých jeden čítal Trpaslíkov, celkom v pohode boli. Toľko prvý deň cestovania, viac hádam zajtra...

Celý album fotiek z Budapešti nájdete tu.