Je tu ďalšia nedeľa a medzičasom sa udialo toľko vecí, že sa mi zdá, akoby som posledný článok písal pred dvoma mesiacmi ;) Ale vážne. Netešte sa moc, nabíjačku stále nemám vlastnú, hoci dúfam, že v priebehu sektembra sa konečne podarí dostať nejakú sem. Jako sa mi tedy podarilo nabiť toto čudo? Kráčam si tak pekným piatkovým popoludním po hotelovej terase a čo nevidím, baba, asi pätnástka, ťuká čosik do Asus netbooku, pristavím sa a idem rovno na vec, reku, čím to nabíja. Anglické slová nepadajú u mladej Rusky na úrodnú pôdu, preto prepínam na univerzálny rusko-slovensko-ruko-nohový jazyk a za päť minút s rukami trasúcimi sa od nadšenia pichám kábel do diery. Teda pripájam nabíjačku, zvrhlíci.
Kde sme to tedy skončili začiatkom júna? Kasíno sa len rozbiehalo, hromada anglických dôchodcov dominovala zloženiu hostí, Slávka s Lenkou práve prišli na Cyprus a ja som začínal s potápačským kurzom. Najskôr zo všetkého sme tu mali štrajk. Najprv sme sa hotovali štrajkovať animátori, úplne prvá výplata meškala týždeň, no nakoniec sme ju v deň štrajku dostali. Týždeň na to štrajkovali zamestnanci hotelov skupiny Tsokkos. To vám bola show. Kuchyňa prázdna, v reštike dve čašníčky, zrovna spomínané Slovenky. Tak reku, že pomôžem im, moja kariéra čašníka začala ráno pomocnými prácami typu tlačenie troleja so špinavých riadom, do hoďky ma povýšili na umývača riadov, za ďalšiu hoďku som spratával stoly, neskôr prestieral, potom roznášal objednávky a nakoniec objednával. Kariérny rast jak vyšitý. V kuchyni varili manažéri a bolo to chutné.
Pomaly začali Slováci prichádzať, jakože hostí myslím teraz. Prvý turnus hydrotourákov bol taký rozpačitý, asi len osemnásť ich bolo, aj to nenaplnili charter, tak leteli linkou z Viedne. Ďalší turnus už bolo plných dvadsať izieb Slovákov a odvtedy sa tu vystriedalo zo šesť turnusov tuším. Všelijakí ľudia medzi nimi, od arogantných chujov po úplných pohoďákov. Zároveň postupne začal upadať večerný entertainment, keďže Angličanov obľubujúcich Bingo bolo stále menej. Koncom júna priletela druhá Lenka, animátorka pre klub markíza, teda pre capartov malých slovenských. Trochu menej sme si sadli ako so Slávkou a Lenkou, akože pokecáme a všetko, ale nemám moc rád ľudí, čo chcú byť za každú cenu v centre pozornosti a sú najmúdrejší na svete. Konkurencia...
Čo sa potápania týka, moc neni čo vravieť... Je to jedným slovom JEBAAA! Vážne si ho užívam, dokončil som medzičasom Open Water kurz, teda sa môžem bársgde na svete potápať do 18 metrov a začal som špecializácie. Najprv reku že podmorská fotografia, ale potom mi Peťo, divemaster, poradil že učiť sa podmorskej fotografií od človeka (Marios, inštruktor), ktorý v siedmych z desiatich pokusov niečo odfotiť odfotí svoj prst a fotky na potápačské preukazy robí zásadne proti slnku, asi nie je to pravé kokosové, tak reku zmena. Čil štvrtok som začal špecializáciu Deep Dive (až bude môžem do 30, max. 42metrov), potom bude Nitrox (zmes kyslíka a dusíka, umožňuje zostať dolu omnoho dlhšie, než obyčajný vzduch), neskôr Wrecks (Zenobia čaká), Ecological Diving a nakoniec Stress and Rescue, to je povinné pre ľudí, čo chcú byť divemastri, jako ja. Takže štvrtok som bol v tridsiatich metroch a paráda neskutočná, pojem modrá získava úplne novú definíciu. Videli sme obrovskú chobotnicu, asi meter mala, kúsok vedľa som videl asi dvadsaťcentimetrovú murénu, moju prvú naživo a hneď pri nej bola taká tá ryba, čo sa maskuje v piesku, nevidno ju, kým sa nepohne. Štvrtok idem znova, a v dohľadnej dobe musím foťák s púzdrom poriešiť.
A úplne najlepšia vec, nedávno ma prišla Lenka pozrieť! Boli opletačky s Ryanairom, kvôli batožine a musela letieť z Budapešti do Paphosu, čo je odo mňa 200kilákov, ale zvládli sme to. Ukecal som jedného uja zubára s rodinou, aby si prenajali auto a šli na výlet, tak sme sa zviezli s nimi. Vyzdvihli Lenku na letisku, kukli vykopávky (normálka rímske, čil nemyslím nemecké turistky), cestou späť sme omrkli taký šuter, kde sa Afrodita z mora vynorila, paráda. Akurát už bárskomu navigátora v aute nerobím, som skoro o nervy prišiel... Desať dní preletelo, boli sme sa šnorchlovať spolu, zopár pekných prechádzok sme absolvovali, aj dajaké rozhovory vážne boli. Aj som do pleca dostal, päsťou, ešte čil ma to bolí, tuto! Yo a v japonskej reštike sme boli, kuchár rovno pred nami, nože vyhadzoval, aj vajcia (slepačie), skrátka show. Na to jeho "uuups" a "sooorry" dlho nezabudnem :)
Cesta späť na letisko bola v pohode, akurát na letisku mi zamrzol úsmev. Tak toten dilino Sýkora zabudol vytlačiť boarding pass a v ryanair office za to pýtali 60€! Stiahol som ho nakoniec na SD kartu, no aj tak problém dakde to vytlačiť. Už ma pot oblieval, po dvoch hodinách pytania sa každého človeka na letisku veľkosťou podobnom žilinskej vlakovej stanici. Nakoniec sme našli jedného na prvý pohľad veľmi čudného uja v požičovni áut, ktorý sa nakoniec ukázal ako najviac ústretový človek v širokom okolí a boarding pass nám vytlačil. Po noci v príjemnej spoločnosti komárov nastala chvíľa lúčenia, a po miernych zmätkoch s autobusovou dopravou (cesta tam: 200km za tri hodiny, cesta späť: 200km za osem hodín) som sa ocitol naspäť na hoteli, unavený a smutný. To bolo takto pred týždňom, medzičasom na mňa choroba vyliezla, včera som teploty mal, ale šľahol som dva Paraleny a riadne to vypotil, dnes má už len hrdlo bolí a soplím trochu...
Yo, ozaj, presťahoval som sa priamo na svoj hotel, takže nemusím ráno pešo chodiť, len čo po schodoch zbehnem. Na druhú stranu ale nemám poriadne pripojenie na net, musím tutok na roh chodiť.
Neviem, čo vám ešte napíšem, stalo sa toho dosť, keby sa mi dá písať každú nedeľu, vydalo by to aj na päť takýchto článkov, pri troche šťastia pri odchode ukecám mladú Rusku, aby mi nabíjačku predala, v Moskve musí novú zohnať bez problémov. Ozaj, díky všetkým (piatim), čo si na moje narodky spomenuli aj bez facebookovej pripomienky. Ak ste náhodou písali na moje slovenské číslo, ďakujem tiež, ale nedostalo sa to ku mne, pretože už nefunguje. Len pre istotu, číslo cyperské mám :0035799164751.
Nazdar zase niekedy ;)
nedeľa 12. augusta 2012
streda 4. júla 2012
Preco sa tu nic nedeje?
Priatelia, kamarati,
mozno sa cudujete, preco na blogu uz vyse mesiaca nepribudol novy clanok, hoci som slubil kazdy tyzden jeden. Nuz, veci sa maju tak, ze mi odisla nabijacka od tabletu a uz sa nevratila. Teraz navzdy odpociva vo Vecnych Elektrovistiach v spolocnosti svojich predkov, elektroniek a tranzistorov. Nikdy na Nu nezabudneme, bude navzdy zit v nasich srdciach. A co sa tyka nabijacky novej, velmi dufam, ze do konca jula sa mi podari zohnat novu.
Co sa tyka zivota na Cypre, ten ide dalej aj bez Sykorovej nabijacky, tak sa teste na novy clanok koncom jula.
Peto
nedeľa 3. júna 2012
James Bond
Čaute! Je nedeľa ráno, desať hodín, za 15minút začína vodný aerobik, ja som na pochybách, či ho zvládnem (pre istotu asi vyhodím jeden song z playlistu) a ešte furt spracúvam nával udalostí z poslednej noci. Aby som šiel pekne po poriadku, začnem opäť pondelkom. Poobede som dokončil a nahodil článok a šiel do hotela na večeru a pripraviť večerný kvíz. Robili sme ho spolu so Stuartom, zástupcom Thomasa Cooka. Hneď mi aj oznámil, že ho prevelili do iného hotela, čo ma mrzelo, lebo sme sa skamarátili a je to skvelý človek. S jeho pomocou sme dali dokopy hudobný kvíz, dotiahol noťas a repráky, hneď to bolo na inej úrovni. Púšťali sme hosťom songy a ich úlohou bolo napísať názov a interpreta. Víťaz dostal fľašu vína. Okrem toho sme ten večer mali Casino night, došli dvaja krutipéri, teda krupiéri, jeden pri stole s Blackjackom a druhý pri rulete. Záujem bol spočiatku rozpačitý, ľudia sa moc nezaujímali o nich, vlastne aj za to sme ten kvíz robili, nech pritiahneme ľudí do lobbyčka. Kvíz tedy skončil a hostia sa začali aj okolo kasína obšmietať, hoši vysvetľovali pravidlá, nejaké pokusné hry prebehli. Je to zaujímavé sledovať, ale hazard nie je pre mňa, zisťujem. Rusky hrajú ruletu, akurát rozmiestňujú stávky tak, že nič nevyhrávajú. Nakoniec sa Erik (kamarát, 65-ročný Ír, ešte väčší vtipálek ako Paul, raz mi povedal, že v utorok nesmie vkročiť do vody, lebo mu to zakazuje jeho viera - snažil som sa ho ukecať na vodné pólo) odhodláva, kupuje 20 žetónov za 10€ a skúša Blackjack. Princíp kasína je, že kúpite žetóny a ak nahráte určitú hodnotu, získate cenu. Začína sa na 200€ fľašou vína alebo chľastu, končí na 9000€ výletom luxusnou loďou s transferom limuzínou. Erik začína opatrne, jedným handom na Blackjacku, viac-menej sa mu darí. Napriek tomu, že tvrdí, že hrá prvý raz v živote, krutipér vraví, že hrá jak profík. Zisťujem, kde je pes zakopaný, keď sa pýtam, koľko filmov s Jamesom Bondom videl a Erik odpovie, že všetky a niekoľkokrát. Krupiér ho ukecáva, aby otvoril ďalšie handy, vraj väčšia sranda. Aj bola. Erik dosahuje hodnoty 100€ a pýta si pol fľaše vína ako výhru. Po zápornej odpovedi sa presúva k rulete. To už sa objavuje Erikova žena a prirodzene sa ujíma role pokladníčky a schvaľovateľky stávok. Ruleta začína opatrne, Erik štyri žetóny staví a piaty vyhrá. Pokladníčka začína pozerať na hodinky, stávky sa zdvojnásobujú. Aj tak to ide pomaly. Pridáva sa nervózne poklepkávanie nohou. Stávky sú stále smelšie, ale šťastie je vrtkavé. Erikova žena v tomto štádiu pozerá na hodinky častejšie ako vedúca dedinskej pošty pol hodinu pred fajrontom a vyzerá nervóznejšie ako keď spomínaná vedúca vidí o tej pol štvrtej plnú poštu ľudí. Náš Bond neohrozene stavia päťeurový žetón na číslo dvadsaťštyri. Gulička je v pohybe, ruleta sa krúti, čas zastal. Vedúca pošty zabúda na čas a v očakávaní sa nakláňa dopredu. Bond vraští čelo, je to kvapka potu, čo vidím? Guľôčka stráca rýchlosť, blíži sa k číslam. Zopárkrát ešte poskočí, až sa zastaví na jednom čísle. Vyhrá Erik dosť, aby si odniesol fľašu chľastu, alebo budeme sledovať jeho trampoty až do rána? Trafí jeho ženu šľak alebo dnes zaspí v sladkom opojení zmyslov zapríčinenom alkoholom? Zatvorí vedúca poštu desať minút pred oficiálnou záverečnou a teda načas, aby stihla na Markíze tretiu reprízu minulotýždňovej Farmy? Dozviete sa na konci článku (a žiadne scrolovanie na koniec čil, jasné?!)...
Ešte chvíľu kecáme s krupiérmi a padám domov. Ešte v priebehu dňa sa čosi šepká o nejakých dvoch Slovenkách, čo majú dôjsť v utorok, tak som zvedavý, čo to bude za matroš. Utorok ubehol v pohode, ráno som mal 30 (!) ľudí v bazéne na water aerobiku, večer stretám opäť Erika, stredu odchádzajú, tak sa ma pýta, či nechcem fľašu vodky, vraj ju načali a nechcú ju vláčiť domov. A nie, nie je to výhra z rulety. Urputne som sa bránil, no nakoniec ma ukecal. Večer stretám spomínané Slovenky, čerstvé maturantky, Slavomíru a Lenku. Slávka to tu už pozná, tretí rok, čo je v hoteli. V pohode baby. Utorok večer ma mala dôjsť Aya pozrieť, pamätáte tú Maďarku, fanatičku do Japonska... Čosi že ale mala offko, boli na lodi a natiahla si chrbát, či čo. Aj tak som nemal náladu socializovať sa, tak som na izbe sadol na balkón, pustil hudbu a hĺbavo kukal do seba. Nepozdávalo sa mi, čo som videl a povedal som si, že na sebe musím makať. A poriadne. Inšpirovala má paralela s Piliermi Zeme. Podrobnosti si nechám pre seba, nechcem vás unudiť k smrti.
Streda! Odišiel Erik s Joyce, aj Dan s Marge, nemám s kým petangue hrávať. Zostali síce Andy a Barbe, ale moc sa im nechce zapájať. Stredu večer slovenská plážovica, stiahli sme smirnoffku od Erika a pokračovali s whiskey. Nepochopím, prečo som ju nezapíjal kolou, ktorú som sám niesol, takže som o nej vedel, ale ukecali ma na jablkový džús teplý jak šť... eeehm, teplý jablkový džús. Kentus, humus, fujtajblovka, ale som chlap, čosi vytrimem a hrdinsky som pil ďalej. Postupne sa ľudia vytrácali, až som zase zostal ja s Evkou a zase sme to zavŕšili v Mekáči. Museli z nás mať show, hlavne keď sme sa snažili objednať, ale asi sme to zvládli a potom som sa zobudil až ráno.
Štvrtok voľno a ja som bol dohodnutý s chalanmi, že začnem potápačský kurz. Tak som spal tri hodiny, zobudil sa o siedmej, šľahol sa do vane, raňajky pre istotu vynechal a podľa dohody som bol o deviatej na mieste. Nikde nikoho, reku pohoda, chvíľu počkám. Spomenul som už, že chalan je Cyperčan (či Cyprusák, Cypriot, citrusák, cirkusák alebo Cyprián, len si vybrať)? O jedenástej sa zjavil Peťo, že Marios nedojde a že či čakám dlho. Reku nie, aspoň som dospal trochu. Piť by sa nemalo vôbec pred potápaním, ale aj z neho vypadlo, že bolo veselo včera. Tak začíname, ako poskladať šecko dokopy, skontrolovať, pripojiť fľašu, regulátor, jak to dostať na seba a podobne. Fasujem wetsuit, boty, plutvy, závažia. Ideme do bazéna na prvé cvičenia. Základy, ako sa dostať do vody, ako si vyčistiť masku, ako nájsť regulátory a vyčistiť ho, kontrolovať tlak a hĺbku, vyrovnávať tlak v ušoch. Prechádzame na pokročilejšie veci, ako si vypýtať a shareovať vzduch, signály pod vodou a zo všetkého najdôležitejšie, ako dosiahnuť neutrálny vztlak, či plávateľnosť. Potom ako sa vyzliecť z postroja vo vode, odhodiť závažie v prípade núdze, ako si ho dať naspäť, ako si postroj vo vode navliecť naspäť. Bazénovú session končíme uplatnením tohto všetkého v praxi, potápame sa, dosahujeme neutrálny vztlak a robíme pár kolečiek okolo bazéna. Lezieme von, kecáme chvíľu, čo jako, či mám otázky, či všetkému rozumiem, kukáme na tlak vo fľaši, vychádza to na pol hoďku v mori. Tak znova dávame všetko na seba, zbehneme na pláž (makačka, postroj je ťažký plus mám 8 kíl závažia na sebe, ešte k tomu po schodoch, naspäť to bude kruté). V plytkej vode robíme buddy check, to znamená, že si navzájom všetko kontrolujeme, či je ok, kompletne výstroj, opakujeme signály a dohoda je, že pri 60psi vo fľaši dám Peťovi vedieť a pri 50psi sa vždy vracia na hladinu. Navliekam plutvy a ideme na to. Pri prvom ponore v otvorenom mori mám dovolené ísť maximálne do 6m hĺbky. Klesáme a mám problémy s neutrálnym vztlakom, jednoducho sa mi ho nedarí dosiahnuť. Ono totiž vesta, čo mám na sebe sa dá nafúknuť vzduchom z fľaše. Ak je plne nafúknutá, mám pozitívny vztlak a ťahá ma to k hladine, alebo na hladine plávam. Keď je vyfúknutá, vďaka závažiam klesám dolu. Cieľom je teda mať vo veste toľko vzduchu, aby som zostal na mieste. Nie úplne nehybne, pri nádychu by som mal ísť pomaly hore, pri výdychu dolu. Je to trochu oneskorené, ale sranda celkom. Príliš som sa s tým bavil asi, každú chvíľu ma buď stiahlo na dno alebo vystrelilo ku hladine. Až po chvíli s Peťovou pomocou som konečne neutrálny a po ďalšej chvíli prichádzam aj na to, ako regulovať svoju hĺbku pomocou plutiev. Medzitým si užívam nové prostredie, dno tvorí jemný piesok posiaty ohromnými balvanmi. Rýb je tu pomenej, ale nájdu sa. Hlavne tie typicky plážové strieborné s tmavým pruhom, občas aj kŕdeľ menších rybiek pripomínajúcich sardinky. Balvany sú posiate drobnými hubami, občas nejaká tá chaluha alebo také tie vejárovité čudá, pripomínajúce nezmar. Inak celkom nuda, ale ja si to užívam. Zhruba po 25 minútach som na 60psi, signalizujem Peťovi a pomaly mierime späť. Po vynorení nafukujem vestu, dávam dolu masku a regulátor. Som príjemne vyčerpaný a nadšený, už sa neviem dočkať ďalšieho štvrtka, to budú dva ponory do 12 metrov. Ešte ale nie je všetko hotovo, škriabeme sa po schodoch, ktoré sa mi zdajú dvakrát náročnejšie ako cestou tam. Voda vyčerpáva riadne. Konečne sme hore, zhadzujeme výstroj, rozoberáme ho a oplachujeme. Dohadujem ďalší štvrtok na jedenástu, nie na deviatu a vraciam sa do Protarasu. Večer Aya zas navrhla, že príde, tak som ju čakal na zastávke, keď mi napísala, že vraj busy už nechodia, že čakala 45 minút. Keď nechodia, tak nechodia, vravím si, pozerajúc na práve odchádzajúci spoj z jej smeru. Vraciam sa do hotela na staff-party, ale som slušný, dávam len zopár pív. O jednej som v posteli...
Počas piatka sa nič mimoriadne nestalo, teda okrem toho, že som si pral ponožky. A bolo jedno výročie, čo som nemal s kým osláviť :(
Sobota bola krutá, Alina, jedna z čašníčok mala narodky, takže čo to znamenalo? Staff-party! Zase som sa držal piva, hoci okolo mňa Captain Morgany lietali a dobre som spravil. Došla aj Evka, a hoci som si povedal, že sa na tomto fronte už nebudem moc snažiť, ešte som tomu dal jednu šancu, ale to až neskôr. Zahrali sme biliard, kvíz (nový hit staff-parties, robím kvízmajstra), pokecali so Sozom, kamarátom z watersportu. Jednu chvíľu si Filip všimol, že pri bare sedí osamotená baba, tak sa vydal na skusy. Kecali asi pol hodinu, čo mi bolo divné, hlavne pri Filipových katastrofálnych jazykových zručnostiach. Potom dofrčal s tým, že poď mi prekladať. Tak sa k nám pridala Angličanka Laura, ale vysvitlo, že nedeľu odchádza, tak sa Filip prestal snažiť. Okolo polnoci sme sa vybrali za zvyškom bandy do baru, reku, pome po pláži. Asi sto metrov od hotela sme narazili na tlupu výrastkov, zo pätnásť ich bolo a furt len biť sa. Nechceli sme sa nechať vyprovokovať, padli nejaké facky, my nič, ideme ďalej. Keď ale neprestávali, Filip sa nechal vyprovokovať a šľahol jednému, netrafil dobre a už sa sústredili len naňho. Zo piati ho strhli na pláž a začali kopať. Dajak sa mu podarilo uvoľniť, našťastie, zostali sme tam dvaja s Evkou, hneď samozrejme všetci na nás, vravím nechceme problémy, nechajte nás. Jeden z nich, zjavne vodca bandy, nie že by do mňa šiel, ale babu sotil, až si na zadok sadla skoro, ale jeden z chalanov ju zachytil a začal zároveň so mnou bliakať na idiota. Som ju schmatol a šli sme za ostatnými, nechali nás prejsť. To už Števo fízlov volal, ale ani po opakovaných volaniach sa nikto neukázal. Sadli sme v bare, dali zopár pív, rozobrali, čo sa práve stalo, prešli sa do hotela a späť, že dáme pivo v Lobby bare, ale boli tam sekuriťáci, tak sme to nechali tak. Okolo tretej ma ešte lámalo spať, ale akosi ma to prešlo a skončili sme, ako inak, takmer v Mekáči. Nestihli sme ho o pár minút, sadli sme teda oproti v napodobenine KFCčka, zvanom SFC, dali jedny hranolky, a šli spať, pusa na dobrú noc nebola, tak som sa definitívne rozhodol nechať to tak. Ešte som odfofil brieždenie nad morom, ľaľa:
A čo ten náš James Bond a jeho vedúca pošty? Stavil na dvadsaťštvorku, padla dvadsaťštvorka! 35násobok stávky. Mohol si vybrať s vystavených fliaš, samozrejme si vybral najdrahšiu, Black Label od Janka Chodca. Chlapci boli zmätení, či mu ju môžu vôbec dať, zavolali šéfovi a až potom výhru odovzdali ;) Čaute o týždeň!
Ešte chvíľu kecáme s krupiérmi a padám domov. Ešte v priebehu dňa sa čosi šepká o nejakých dvoch Slovenkách, čo majú dôjsť v utorok, tak som zvedavý, čo to bude za matroš. Utorok ubehol v pohode, ráno som mal 30 (!) ľudí v bazéne na water aerobiku, večer stretám opäť Erika, stredu odchádzajú, tak sa ma pýta, či nechcem fľašu vodky, vraj ju načali a nechcú ju vláčiť domov. A nie, nie je to výhra z rulety. Urputne som sa bránil, no nakoniec ma ukecal. Večer stretám spomínané Slovenky, čerstvé maturantky, Slavomíru a Lenku. Slávka to tu už pozná, tretí rok, čo je v hoteli. V pohode baby. Utorok večer ma mala dôjsť Aya pozrieť, pamätáte tú Maďarku, fanatičku do Japonska... Čosi že ale mala offko, boli na lodi a natiahla si chrbát, či čo. Aj tak som nemal náladu socializovať sa, tak som na izbe sadol na balkón, pustil hudbu a hĺbavo kukal do seba. Nepozdávalo sa mi, čo som videl a povedal som si, že na sebe musím makať. A poriadne. Inšpirovala má paralela s Piliermi Zeme. Podrobnosti si nechám pre seba, nechcem vás unudiť k smrti.
Streda! Odišiel Erik s Joyce, aj Dan s Marge, nemám s kým petangue hrávať. Zostali síce Andy a Barbe, ale moc sa im nechce zapájať. Stredu večer slovenská plážovica, stiahli sme smirnoffku od Erika a pokračovali s whiskey. Nepochopím, prečo som ju nezapíjal kolou, ktorú som sám niesol, takže som o nej vedel, ale ukecali ma na jablkový džús teplý jak šť... eeehm, teplý jablkový džús. Kentus, humus, fujtajblovka, ale som chlap, čosi vytrimem a hrdinsky som pil ďalej. Postupne sa ľudia vytrácali, až som zase zostal ja s Evkou a zase sme to zavŕšili v Mekáči. Museli z nás mať show, hlavne keď sme sa snažili objednať, ale asi sme to zvládli a potom som sa zobudil až ráno.
Štvrtok voľno a ja som bol dohodnutý s chalanmi, že začnem potápačský kurz. Tak som spal tri hodiny, zobudil sa o siedmej, šľahol sa do vane, raňajky pre istotu vynechal a podľa dohody som bol o deviatej na mieste. Nikde nikoho, reku pohoda, chvíľu počkám. Spomenul som už, že chalan je Cyperčan (či Cyprusák, Cypriot, citrusák, cirkusák alebo Cyprián, len si vybrať)? O jedenástej sa zjavil Peťo, že Marios nedojde a že či čakám dlho. Reku nie, aspoň som dospal trochu. Piť by sa nemalo vôbec pred potápaním, ale aj z neho vypadlo, že bolo veselo včera. Tak začíname, ako poskladať šecko dokopy, skontrolovať, pripojiť fľašu, regulátor, jak to dostať na seba a podobne. Fasujem wetsuit, boty, plutvy, závažia. Ideme do bazéna na prvé cvičenia. Základy, ako sa dostať do vody, ako si vyčistiť masku, ako nájsť regulátory a vyčistiť ho, kontrolovať tlak a hĺbku, vyrovnávať tlak v ušoch. Prechádzame na pokročilejšie veci, ako si vypýtať a shareovať vzduch, signály pod vodou a zo všetkého najdôležitejšie, ako dosiahnuť neutrálny vztlak, či plávateľnosť. Potom ako sa vyzliecť z postroja vo vode, odhodiť závažie v prípade núdze, ako si ho dať naspäť, ako si postroj vo vode navliecť naspäť. Bazénovú session končíme uplatnením tohto všetkého v praxi, potápame sa, dosahujeme neutrálny vztlak a robíme pár kolečiek okolo bazéna. Lezieme von, kecáme chvíľu, čo jako, či mám otázky, či všetkému rozumiem, kukáme na tlak vo fľaši, vychádza to na pol hoďku v mori. Tak znova dávame všetko na seba, zbehneme na pláž (makačka, postroj je ťažký plus mám 8 kíl závažia na sebe, ešte k tomu po schodoch, naspäť to bude kruté). V plytkej vode robíme buddy check, to znamená, že si navzájom všetko kontrolujeme, či je ok, kompletne výstroj, opakujeme signály a dohoda je, že pri 60psi vo fľaši dám Peťovi vedieť a pri 50psi sa vždy vracia na hladinu. Navliekam plutvy a ideme na to. Pri prvom ponore v otvorenom mori mám dovolené ísť maximálne do 6m hĺbky. Klesáme a mám problémy s neutrálnym vztlakom, jednoducho sa mi ho nedarí dosiahnuť. Ono totiž vesta, čo mám na sebe sa dá nafúknuť vzduchom z fľaše. Ak je plne nafúknutá, mám pozitívny vztlak a ťahá ma to k hladine, alebo na hladine plávam. Keď je vyfúknutá, vďaka závažiam klesám dolu. Cieľom je teda mať vo veste toľko vzduchu, aby som zostal na mieste. Nie úplne nehybne, pri nádychu by som mal ísť pomaly hore, pri výdychu dolu. Je to trochu oneskorené, ale sranda celkom. Príliš som sa s tým bavil asi, každú chvíľu ma buď stiahlo na dno alebo vystrelilo ku hladine. Až po chvíli s Peťovou pomocou som konečne neutrálny a po ďalšej chvíli prichádzam aj na to, ako regulovať svoju hĺbku pomocou plutiev. Medzitým si užívam nové prostredie, dno tvorí jemný piesok posiaty ohromnými balvanmi. Rýb je tu pomenej, ale nájdu sa. Hlavne tie typicky plážové strieborné s tmavým pruhom, občas aj kŕdeľ menších rybiek pripomínajúcich sardinky. Balvany sú posiate drobnými hubami, občas nejaká tá chaluha alebo také tie vejárovité čudá, pripomínajúce nezmar. Inak celkom nuda, ale ja si to užívam. Zhruba po 25 minútach som na 60psi, signalizujem Peťovi a pomaly mierime späť. Po vynorení nafukujem vestu, dávam dolu masku a regulátor. Som príjemne vyčerpaný a nadšený, už sa neviem dočkať ďalšieho štvrtka, to budú dva ponory do 12 metrov. Ešte ale nie je všetko hotovo, škriabeme sa po schodoch, ktoré sa mi zdajú dvakrát náročnejšie ako cestou tam. Voda vyčerpáva riadne. Konečne sme hore, zhadzujeme výstroj, rozoberáme ho a oplachujeme. Dohadujem ďalší štvrtok na jedenástu, nie na deviatu a vraciam sa do Protarasu. Večer Aya zas navrhla, že príde, tak som ju čakal na zastávke, keď mi napísala, že vraj busy už nechodia, že čakala 45 minút. Keď nechodia, tak nechodia, vravím si, pozerajúc na práve odchádzajúci spoj z jej smeru. Vraciam sa do hotela na staff-party, ale som slušný, dávam len zopár pív. O jednej som v posteli...
Počas piatka sa nič mimoriadne nestalo, teda okrem toho, že som si pral ponožky. A bolo jedno výročie, čo som nemal s kým osláviť :(
Sobota bola krutá, Alina, jedna z čašníčok mala narodky, takže čo to znamenalo? Staff-party! Zase som sa držal piva, hoci okolo mňa Captain Morgany lietali a dobre som spravil. Došla aj Evka, a hoci som si povedal, že sa na tomto fronte už nebudem moc snažiť, ešte som tomu dal jednu šancu, ale to až neskôr. Zahrali sme biliard, kvíz (nový hit staff-parties, robím kvízmajstra), pokecali so Sozom, kamarátom z watersportu. Jednu chvíľu si Filip všimol, že pri bare sedí osamotená baba, tak sa vydal na skusy. Kecali asi pol hodinu, čo mi bolo divné, hlavne pri Filipových katastrofálnych jazykových zručnostiach. Potom dofrčal s tým, že poď mi prekladať. Tak sa k nám pridala Angličanka Laura, ale vysvitlo, že nedeľu odchádza, tak sa Filip prestal snažiť. Okolo polnoci sme sa vybrali za zvyškom bandy do baru, reku, pome po pláži. Asi sto metrov od hotela sme narazili na tlupu výrastkov, zo pätnásť ich bolo a furt len biť sa. Nechceli sme sa nechať vyprovokovať, padli nejaké facky, my nič, ideme ďalej. Keď ale neprestávali, Filip sa nechal vyprovokovať a šľahol jednému, netrafil dobre a už sa sústredili len naňho. Zo piati ho strhli na pláž a začali kopať. Dajak sa mu podarilo uvoľniť, našťastie, zostali sme tam dvaja s Evkou, hneď samozrejme všetci na nás, vravím nechceme problémy, nechajte nás. Jeden z nich, zjavne vodca bandy, nie že by do mňa šiel, ale babu sotil, až si na zadok sadla skoro, ale jeden z chalanov ju zachytil a začal zároveň so mnou bliakať na idiota. Som ju schmatol a šli sme za ostatnými, nechali nás prejsť. To už Števo fízlov volal, ale ani po opakovaných volaniach sa nikto neukázal. Sadli sme v bare, dali zopár pív, rozobrali, čo sa práve stalo, prešli sa do hotela a späť, že dáme pivo v Lobby bare, ale boli tam sekuriťáci, tak sme to nechali tak. Okolo tretej ma ešte lámalo spať, ale akosi ma to prešlo a skončili sme, ako inak, takmer v Mekáči. Nestihli sme ho o pár minút, sadli sme teda oproti v napodobenine KFCčka, zvanom SFC, dali jedny hranolky, a šli spať, pusa na dobrú noc nebola, tak som sa definitívne rozhodol nechať to tak. Ešte som odfofil brieždenie nad morom, ľaľa:
A čo ten náš James Bond a jeho vedúca pošty? Stavil na dvadsaťštvorku, padla dvadsaťštvorka! 35násobok stávky. Mohol si vybrať s vystavených fliaš, samozrejme si vybral najdrahšiu, Black Label od Janka Chodca. Chlapci boli zmätení, či mu ju môžu vôbec dať, zavolali šéfovi a až potom výhru odovzdali ;) Čaute o týždeň!
pondelok 28. mája 2012
"Shit just hit the fan"
Ty brďo, zase nedeľa... A v nedeľu som chuj napísal, tak pokračujem pondelok. Takto pred týždňom sa tedy pozerali hokej a pili a potom sme hokej dopozerali a pili ešte viac. Celkom sa mi tu darí držať sa v akceptovateľnom stave, na rozdiel od mojich spolupičov, ktorí sa sundávajú jako keby zajtra nebolo. Bod pre mňa, pretože v nedeľu sa k nám večer pridáva Evka, čašníčka z Constantinosu (to je jeden 5* hotel, tutok, čo by kameňom dopľul). Tak chlapci postupne odpadávali, až sme s Evkou zostali dvaja, hodne dlho sme kecali a nakoniec ma o druhej ráno pozvala na skoré raňajky v Mekáči. V príjemnej spoločnosti uteká čas rýchlo a ani neviem ako, zrazu boli štyri ráno, odprevadil som ju domov a o pol piatej, s obavami, ako bude vyzerať ráno, som sa uložil spať.
Ráno som kupodivu bezproblémovo vstal, dokonca s prekvapivo dobrou náladou. Poznáte ten otravný úškrn (mimochodom, opravil som si klávesnicu, už mám aj malé dlhé ú), čo občas majú ľudia bez zjavného dôvodu a ostatných naokolo to vytáča, že by najradšej zobrali hasák a narovnali ten vyškerený ksicht? Tak s takým úškrnom som behal polku dňa, až mi hostia povedali, že s tým mám prestať, lebo ich to znervózňuje. Aj vodný aerobik som prežil, hoci som mal obavy o stálosť obsahu môjho žalúdka pri všetkom tom skákaní, ale to tiež dopadlo dobre.
Tak opäť prešlo niekoľko dní, stávam sa miestnym borcom v petangu, hráme dvakrát denne, väčšinou osem až desať ľudí. V živote by som nepovedal, že to niekedy o petangu napíšem, ale je to veľmi zábavná a občas aj napínavá hra. Objednajte mi na koniec októbra miesto v starobinci, húpacie kreslo, deku a nalaďte TV Doma. A okrem petangu si ľudia celkom obľúbili preteky kanoe, hlavne po tom, čo som minulú nedeľu sedel v dvojmiestnom kanoe s Paulom a prevrátili sme sa za všeobecného pokrikovania a vyspevovania pesničiek z Titanicu. Sa mi páči na Britoch ako trávia dovolenku. Keď prídu Rusi/Slováci/Česi, chcú mať svätý pokoj, žiadne aktivity, žiadne priateľské pokece ;), sú samostatne fungujúce jednotky. Oproti tomu Briti sa aktívne zapájajú a čo sa mi páči najviac, prídu do hotela sami, nepoznajú nikoho a odchádzajú po dvoch týždňoch s desiatimi novými priateľmi, s ktorými plánujú spoločnú dovolenku budúci rok alebo koncom sezóny. Či to potom tak aj je, že idú spolu, neviem, ale páči sa mi ich prístup. A hlavne mi to uľahčuje robotu, lebo stačí, že prídem za jedným Britom a o chvíľu sám obehne známych a hneď mám desať ľudí na aktivitu. A chcú robiť Bingo a kvízy po večeroch, našťastie. Vysvetľuj Rusovi, čo je Bingo a aká je to strašná švanda...
Yo a od Britov som sa naučil úplne geniálnu frázu, keď sa niečo poserie, poviete: "shit just hit the fan" :DDD (preklad: hovno trafilo ventilátor).
Stredu sa čosi začalo hovoriť o staff-party, ale nakoniec z toho zišlo. Staff-party znamená, že čašníci sa zbehnú po robote, zahrajú biliard, šípky, popijú čosi (máme spojku v Lobby bare) zadara, srandy kopec. A poslednou dobou ma už pozývajú pravidelne, vraj je so mnou sranda :D Stredu sa to nakoniec ale nekonalo, vraj štvrtok. Aj mi to vyhovovalo, štvrtok cez deň som mal na pláne behnúť do Paralimni, pokecať s potápačmi o kurze a tak som nechcel nejako moc ponocovať. Ráno som sa najedol v hoteli a hybaj na bus. Chvíľu som blúdil, ale nakoniec som ich našiel v Malama Holiday Village, peckové miesto s vlastnou zátokou. Dali sme reč, zoznámili ma s podrobnosťami a začali rokovania o cene. Normálka cena za šesťdňový kurz Open Water je 375€, pre väčšie skupiny zvyčajne 300, cena pre mňa 250€. Paráda. Zaregistroval som sa na www.divessi.com,prebehol nejaké e-learningy, ďalší štvrtok mám nejaké cvičenia v bazéne a v plytkom mori. Celý kurz bude zdokumentovaný, dajú mi USB s fotkami na konci. Je desať levelov, prvý je za šesť dajvov, to je práve ten Open Water. Uvidím, ako to pôjde, ale chcel by som si spraviť aj dvojku, pri ktorej sa už vyberajú dve špecializácie (ja rozmýšľam nad Wreck Diver a Under Water Photography) a možno trojkou (ďalšie dve špecializácie, pre mňa asi Night Diver a Deep Diver). A potom sa už len expí ďalšími dajvami. Level desať sa napríklad dá dosiahnuť veľmi jednoducho, stačí 5000 lognutých potápaní. Ťáááj, neviem sa dočkať...
Okrem toho som sa v Paralimni zastavil aj v kancli One Stop, lebo čosi mi kočky na recepcii spomenuli, že budeme mať nejakú show v hoteli a ja som samozrejme o ničom nevedel. Tak že hej, každý štvrtok, keď mám offko, samozrejme, príde kúzelník s pirátskou show. Na otázku, či mi už teda teraz dajú sound system, dostávam zápornú odpoveď. Reku fasa, opúšťam kanclík, obzerám sa kam ďalej a vidím tabuľu že Famagusta viewing point tri kiláky. Kráčam tedy popri ceste chvíľu, budov je stále menej, cesta stále prašnejšia, až nakoniec asfalt mizne úplne a ja sa ocitám na poľnej ceste vedúcej pomedzi polia s melónmi. Aj som chcel čmajznúť dajaký, ale mi lepilo, lebo v diaľke sa črtá vojenská základňa so strážnou vežou. Pripadá mi divné, že vojaci strážia melónové polia, ale šak asi vedia, čo robia. Možno sa to vojenské melóny. Zelené boli... Zmätený som kompletne, lebo reku k nejakej vyhliadke nepovedie poľná cesta. Nenechám sa ale znechutiť a pokračujem po nej. Dostávam sa na miesto a nadšený nie som, keď sa chcem dostať k vyhliadke, musím prejsť cez akúsi minizoo za 4€ vstup. Vyzerá to, že minizoo sa skladá maximálne z kozy na pokraji smrti, svorky sliepok a jedného vlčiaka, ale šak keď je niekto podnikavý, nech zarába, ja mu za to platiť ale nemienim. Plánujem vybabrať so systémom a obísť to po pláži. Skoro sa mi to aj podarilo, ale na konci bol strmý zráz a ja som nemal najlepšiu obuv na lozenie po skalách. Ešte som pofotil čosi a vydal sa na cestu naspäť, študujúc pri tom knihu, čo som od potápačov dostal.
Večer som stihol aj kúzelníka, úplná pecka to bola, potom som utekal do Odessy (hotel, nie mesto, to by som utekal ešte čil a celý zvyšok roka), kuknúť novú show, čo dali dokopy spolubývajúci a bolo to jedným slovom hrozné. Čo malo byť vtipné, vtipné nebolo, čo malo byť vážne, bolo tragikomické, nepripravené to bolo, škoda reči. A keď som sa ponúkol, že pomôžem, asi sa ešte aj urazili s tým, že šak oni sú animátori štyri-päť rokov a ja mesiac. Nechal som to tak a vrátil sa do svojho hotela, kde bol opäť pokus o staff-party, akurát keď som o jedenástej prišiel, väčšina odchádzala do pubu a zostali sme ja, Števo a Filip. Chvíľu sme kecali a potom sme to rozpustili.
Piatok sme si našli odkaz, že sa musíme do soboty presťahovať. Nie ďaleko, nejakých 50m a nie do hotela, ale do apartmánov. Keď som ich videl som ľutoval, že sme nerobili väčší randál už skorej, boli by nás presunuli už dávno. Apartmány sú peckové, šak kuknite:
A najlepšie je, že som sprivatizoval posteľ v kuchyni, takže mám v podstate sám izbu (až by bolo treba, ktosi sa kľudne môže vyspať v spacáku na zemi, miesta je dosť). A hlavne mám konečne stolík a trochu súkromia na maľovanie figúrok, ktoré chúdence dosť utrpeli cestou. A nedeľu síce MiSchu nedokončil Monaco, ale nám sa konečne vydarila staff-party, kde bola aj Evka a do postele sme sa dostali zase okolo štvrtej (každý do svojej, jasné?!). Tak teda to je vše, přátelé, dajte vedieť názory na článok, držte sa a o týždeň čakajte prvé dojmy z potápania.
Celá galéria tu.
Ráno som kupodivu bezproblémovo vstal, dokonca s prekvapivo dobrou náladou. Poznáte ten otravný úškrn (mimochodom, opravil som si klávesnicu, už mám aj malé dlhé ú), čo občas majú ľudia bez zjavného dôvodu a ostatných naokolo to vytáča, že by najradšej zobrali hasák a narovnali ten vyškerený ksicht? Tak s takým úškrnom som behal polku dňa, až mi hostia povedali, že s tým mám prestať, lebo ich to znervózňuje. Aj vodný aerobik som prežil, hoci som mal obavy o stálosť obsahu môjho žalúdka pri všetkom tom skákaní, ale to tiež dopadlo dobre.
Tak opäť prešlo niekoľko dní, stávam sa miestnym borcom v petangu, hráme dvakrát denne, väčšinou osem až desať ľudí. V živote by som nepovedal, že to niekedy o petangu napíšem, ale je to veľmi zábavná a občas aj napínavá hra. Objednajte mi na koniec októbra miesto v starobinci, húpacie kreslo, deku a nalaďte TV Doma. A okrem petangu si ľudia celkom obľúbili preteky kanoe, hlavne po tom, čo som minulú nedeľu sedel v dvojmiestnom kanoe s Paulom a prevrátili sme sa za všeobecného pokrikovania a vyspevovania pesničiek z Titanicu. Sa mi páči na Britoch ako trávia dovolenku. Keď prídu Rusi/Slováci/Česi, chcú mať svätý pokoj, žiadne aktivity, žiadne priateľské pokece ;), sú samostatne fungujúce jednotky. Oproti tomu Briti sa aktívne zapájajú a čo sa mi páči najviac, prídu do hotela sami, nepoznajú nikoho a odchádzajú po dvoch týždňoch s desiatimi novými priateľmi, s ktorými plánujú spoločnú dovolenku budúci rok alebo koncom sezóny. Či to potom tak aj je, že idú spolu, neviem, ale páči sa mi ich prístup. A hlavne mi to uľahčuje robotu, lebo stačí, že prídem za jedným Britom a o chvíľu sám obehne známych a hneď mám desať ľudí na aktivitu. A chcú robiť Bingo a kvízy po večeroch, našťastie. Vysvetľuj Rusovi, čo je Bingo a aká je to strašná švanda...
Yo a od Britov som sa naučil úplne geniálnu frázu, keď sa niečo poserie, poviete: "shit just hit the fan" :DDD (preklad: hovno trafilo ventilátor).
Stredu sa čosi začalo hovoriť o staff-party, ale nakoniec z toho zišlo. Staff-party znamená, že čašníci sa zbehnú po robote, zahrajú biliard, šípky, popijú čosi (máme spojku v Lobby bare) zadara, srandy kopec. A poslednou dobou ma už pozývajú pravidelne, vraj je so mnou sranda :D Stredu sa to nakoniec ale nekonalo, vraj štvrtok. Aj mi to vyhovovalo, štvrtok cez deň som mal na pláne behnúť do Paralimni, pokecať s potápačmi o kurze a tak som nechcel nejako moc ponocovať. Ráno som sa najedol v hoteli a hybaj na bus. Chvíľu som blúdil, ale nakoniec som ich našiel v Malama Holiday Village, peckové miesto s vlastnou zátokou. Dali sme reč, zoznámili ma s podrobnosťami a začali rokovania o cene. Normálka cena za šesťdňový kurz Open Water je 375€, pre väčšie skupiny zvyčajne 300, cena pre mňa 250€. Paráda. Zaregistroval som sa na www.divessi.com,prebehol nejaké e-learningy, ďalší štvrtok mám nejaké cvičenia v bazéne a v plytkom mori. Celý kurz bude zdokumentovaný, dajú mi USB s fotkami na konci. Je desať levelov, prvý je za šesť dajvov, to je práve ten Open Water. Uvidím, ako to pôjde, ale chcel by som si spraviť aj dvojku, pri ktorej sa už vyberajú dve špecializácie (ja rozmýšľam nad Wreck Diver a Under Water Photography) a možno trojkou (ďalšie dve špecializácie, pre mňa asi Night Diver a Deep Diver). A potom sa už len expí ďalšími dajvami. Level desať sa napríklad dá dosiahnuť veľmi jednoducho, stačí 5000 lognutých potápaní. Ťáááj, neviem sa dočkať...
Okrem toho som sa v Paralimni zastavil aj v kancli One Stop, lebo čosi mi kočky na recepcii spomenuli, že budeme mať nejakú show v hoteli a ja som samozrejme o ničom nevedel. Tak že hej, každý štvrtok, keď mám offko, samozrejme, príde kúzelník s pirátskou show. Na otázku, či mi už teda teraz dajú sound system, dostávam zápornú odpoveď. Reku fasa, opúšťam kanclík, obzerám sa kam ďalej a vidím tabuľu že Famagusta viewing point tri kiláky. Kráčam tedy popri ceste chvíľu, budov je stále menej, cesta stále prašnejšia, až nakoniec asfalt mizne úplne a ja sa ocitám na poľnej ceste vedúcej pomedzi polia s melónmi. Aj som chcel čmajznúť dajaký, ale mi lepilo, lebo v diaľke sa črtá vojenská základňa so strážnou vežou. Pripadá mi divné, že vojaci strážia melónové polia, ale šak asi vedia, čo robia. Možno sa to vojenské melóny. Zelené boli... Zmätený som kompletne, lebo reku k nejakej vyhliadke nepovedie poľná cesta. Nenechám sa ale znechutiť a pokračujem po nej. Dostávam sa na miesto a nadšený nie som, keď sa chcem dostať k vyhliadke, musím prejsť cez akúsi minizoo za 4€ vstup. Vyzerá to, že minizoo sa skladá maximálne z kozy na pokraji smrti, svorky sliepok a jedného vlčiaka, ale šak keď je niekto podnikavý, nech zarába, ja mu za to platiť ale nemienim. Plánujem vybabrať so systémom a obísť to po pláži. Skoro sa mi to aj podarilo, ale na konci bol strmý zráz a ja som nemal najlepšiu obuv na lozenie po skalách. Ešte som pofotil čosi a vydal sa na cestu naspäť, študujúc pri tom knihu, čo som od potápačov dostal.
Večer som stihol aj kúzelníka, úplná pecka to bola, potom som utekal do Odessy (hotel, nie mesto, to by som utekal ešte čil a celý zvyšok roka), kuknúť novú show, čo dali dokopy spolubývajúci a bolo to jedným slovom hrozné. Čo malo byť vtipné, vtipné nebolo, čo malo byť vážne, bolo tragikomické, nepripravené to bolo, škoda reči. A keď som sa ponúkol, že pomôžem, asi sa ešte aj urazili s tým, že šak oni sú animátori štyri-päť rokov a ja mesiac. Nechal som to tak a vrátil sa do svojho hotela, kde bol opäť pokus o staff-party, akurát keď som o jedenástej prišiel, väčšina odchádzala do pubu a zostali sme ja, Števo a Filip. Chvíľu sme kecali a potom sme to rozpustili.
Piatok sme si našli odkaz, že sa musíme do soboty presťahovať. Nie ďaleko, nejakých 50m a nie do hotela, ale do apartmánov. Keď som ich videl som ľutoval, že sme nerobili väčší randál už skorej, boli by nás presunuli už dávno. Apartmány sú peckové, šak kuknite:
A najlepšie je, že som sprivatizoval posteľ v kuchyni, takže mám v podstate sám izbu (až by bolo treba, ktosi sa kľudne môže vyspať v spacáku na zemi, miesta je dosť). A hlavne mám konečne stolík a trochu súkromia na maľovanie figúrok, ktoré chúdence dosť utrpeli cestou. A nedeľu síce MiSchu nedokončil Monaco, ale nám sa konečne vydarila staff-party, kde bola aj Evka a do postele sme sa dostali zase okolo štvrtej (každý do svojej, jasné?!). Tak teda to je vše, přátelé, dajte vedieť názory na článok, držte sa a o týždeň čakajte prvé dojmy z potápania.
Celá galéria tu.
pondelok 21. mája 2012
Sme majstri sveta!!! Či?
Je nedeľa, teším sa na večerný zápas, z ktorého pri troche šťastia uvidím aspoň koniec. Musím povedať, nečakal som veľa tento rok, a aj keby sme prehrali v tom štvrťfinále, bol by som spokojný, pretože to bol jeden z najkrajších zápasov, čo som videl. A včerajší Šatanov gól bola jednoducho paráda. OK, toľko k povinnému spomenutiu hokeja v blogu (nariadenie Slovenskej asociácie blogerov a grafomanov číslo 92356-AX-986/2012 článok 7 odsek dž riadok tretí odspodu, citujem "Každý bloger bez ohľadu na členstvo v Asociácii musí v priebehu MS V hokeji spomenúť hokej minimálne raz bez ohľadu na zameranie blogu alebo tému článku "). Čil späť na Cyprus.
Začína sa to tu pozvoľna zapĺňať, otvorené sú už takmer všetky podniky na shopping ulici, hostí je tiež stále viac, no srandy kopa. Tento týždeň sa mi podarilo dať dokopy partu anglických seniorov, s ktorými si veľmi dobre rozumiem, hráme petangue dvakrát denne, nikdy nevynechaju večerný program A furt je hromada smiechu okolo toho. Hlavne Paul je borec, 64rokov, ale nevynechá jedinú príležitosť vyviesť nejakú lotrovinu. Od stredy sa k nim pridali dve ďalšie dámy, blázni do rocku, tak máme furt o čom kecať. Navyše som spomenul svoj nápad okrem normálneho vodného aerobiku robiť raz-dvakrát do týždňa rock water aerobik, čo sa nielen im hneď zapáčilo. Musím dať dokopy nejaký playlist a v priebehu týždňa to vyskúšam. Takisto začínam zbierať myšlienky na večerný entertainment, čo je ale trochu komplikované, keďže nemám sound system. Hlavne ma napadlo dostať nejakým spôsobom sem svoj meč a ostatné japonské veci typu oblečenie a jeden večer do týždňa predvádzať nejaké techniky s mečom, iný deň rockový večer, možno skúsiť imitovať známych spevákov a tiež som rozmýšľal zatiahnuť hostí do nejakej hry alebo aspoň RP workshopu.
Okrem vymýšľania večerného programu som sa zo zvedavosti pustil do obchádzania tetovacích štúdií v okolí, jednak, aby som spoznal tunajšiu komunitu rockerov a druhak aby som získal prehľad o cenách a podmienkach, chcel som tento rok ísť do druhého tetovania, no zatiaľ ma odradzuju ceny. Totiž, objavil som parádne britské štúdio, ktoré vlastnia postarší manželia, pokecali sme parádne, vysvitlo, že budúci mesiac sa pravdepodobne stretnú so Slashom a ešte aj, že Paul, tatér, tetoval komplet zostavu Nightwishu. Jednou z jeho prác je kérka, čo má Anette na chrbte, taký vrabec či čo s notami a klávesami. Jediná chyba je, že pýtajú sto éčiek za hodinu roboty. Našiel som ešte jeden salón, kde tetuje mladá Talianka Elena, šikovná baba, povedala, že pripraví artwork a potom povie, koľko chce. Keď nič, aspoň budem mať artwork hotový.
Stredu večer som mal v pláne po večernom bingu vybehnúť do ulíc, ale nakoniec som zostal s čašníkmi z nášho hotela dolu pri bazéne, zahrali sme biliard a stiahli zopár litrov krabicového vína. Som bol skeptický zozačiatku, predsa len, je to krabčák značky Red Dry Wine, ale kupodivu to bolo celkom pitné.
Zmena! Zas som zabudol na časový posun, zápas uvidím!
Tak sme sa natrieskali z vínka, občas preloženého nejakým tým koktejlom z baru, mohol som si to dovoliť, druhý deň som mal offko. O deviatej zvoní budík, vypínam ho, reku ešte chvíľu, zápas je až o jednej, pohoda. Budím sa okolo pol jednej, skáčem do gatí, letím do pubu, stíham. Fuh, skoro na mňa museli čakať so začiatkom zápasu... Tak teda krásne vyhrávame zápas, ku koncu som natrieskaný zase, objavil sa jeden Slovák, Jano (nie Slota), mávajúc stovkou nám oznámil, že pijeme po každom našom góle. Štyri kúsky, po každom Sambuca, 31stupňov vonku, neni mi viacej treba... Yo, Sambuca je tunajší chľast jemnej chuti, človek by ani nepovedal, že štyridsiatka. Ale píše riadne...
Behnem na hotel trochu si odpočinúť, potom večera v hoteli a idem na prechádzku. Pozdĺž pláže je novovybudovaný chodník, čo vedie až do vedľajšieho mestečka Pernera, ale je to ospalé miesto, nikde nikoho, zopár reštaurácií otvorených, dlho sa nezdržujem a vraciam sa späť do Protarasu. Stretám kolegov, reku, či idem do Greenery, to je pub, kde sa stretávame po šichte. Pridávam sa teda, hráme šípky, paráda, nepijem, mal som toho dosť cez deň. Asi o jednej ráno ma ktosi nápad ísť do Ayia Napy na disku. Prischne mi úloha šoféra, nakoľko všetci už čosi pili, len jeden z nich toľko, že tvrdí, že sa nebojí a on to ošoféruje. Tak sadám za volant, nezvyknutý jazdiť vľavo, ani radiť ľavou rukou. Rozbieham sa pomaly, ale po pár kilometroch mi to už celkom ide, len furt zabúdam, že nemám byť v pravom, ale v ľavom pruhu. Spolucestujuci mi to s miernou panikou v hlase často a nahlas pripomínajú, a za všeobecnej veselosti nám cesta ubehla rýchlo.
V Nape skapal pes, čo znamená, že otvorená je len každá druhá diskotéka a viete ísť po ulici bez toho, aby ste sa museli predierať davom, najprv to vyzerá že skončíme v Bedrocku, ale tam majú silent disco (dostaneš slúchadlá a trsáš, fakt divný pohľad pre okoloidúcich, čo nepočujú žiadnu hudbu;) a tak končíme v Carwashi, pridáva sa ku nám aj Marvin so svojou team leaderkou, ktorá sa ukázala ako šialená hyperaktívna tanečnica. O štvrtej padáme späť do Protarasu ale akosi sa mi nechce spať, ani neviem prečo. Budím sa o štyri hodiny, kompletne odpočinutý a valím do roboty. Piatok večer mám stretko s Elenou ohľadom nejakých detailov kérky, prechádzam okolo baru zvaného Stonehenge, krásna blondínka má láka dnu na free shoty, ubezpečujem ju, že som za dvadsať minút späť a plne sa jej venujem. Plním sľub, vraciam sa ku kočke, núka mi sex na pláži (ten koktejl, samozrejme, vy čuníci), kecáme hodnú chvíľu anglicky, až medzi rečou spomeniem Slovensko, už ani neviem, v akej súvislosti, načo na mňa udivene kuká a pýta sa, odkiaľ som. Reku, že zo Slovenska, ona že tiež :D Že Lívia zo Šiah, rehoceme sa na tom chvíľu, padlo zopár ďalších sexov, vraví mi, že ju ešte mám prísť kuknuť a vraciam sa späť na hotel.
Dneska nedeľa, hádam uvidím aspoň koniec zápasu a aj keď prehráme, budem spokojný aj s tým striebrom, lebo pekne hrajú chalani.
Quick update v pondelok, koniec som videl, páčilo sa mi čo spravil Zdenko na konci, popili sme čosi (pivo, víno, rum) a, chlapci a dievčatá, stretol som Evku, podrobnosti o týždeň...
Začína sa to tu pozvoľna zapĺňať, otvorené sú už takmer všetky podniky na shopping ulici, hostí je tiež stále viac, no srandy kopa. Tento týždeň sa mi podarilo dať dokopy partu anglických seniorov, s ktorými si veľmi dobre rozumiem, hráme petangue dvakrát denne, nikdy nevynechaju večerný program A furt je hromada smiechu okolo toho. Hlavne Paul je borec, 64rokov, ale nevynechá jedinú príležitosť vyviesť nejakú lotrovinu. Od stredy sa k nim pridali dve ďalšie dámy, blázni do rocku, tak máme furt o čom kecať. Navyše som spomenul svoj nápad okrem normálneho vodného aerobiku robiť raz-dvakrát do týždňa rock water aerobik, čo sa nielen im hneď zapáčilo. Musím dať dokopy nejaký playlist a v priebehu týždňa to vyskúšam. Takisto začínam zbierať myšlienky na večerný entertainment, čo je ale trochu komplikované, keďže nemám sound system. Hlavne ma napadlo dostať nejakým spôsobom sem svoj meč a ostatné japonské veci typu oblečenie a jeden večer do týždňa predvádzať nejaké techniky s mečom, iný deň rockový večer, možno skúsiť imitovať známych spevákov a tiež som rozmýšľal zatiahnuť hostí do nejakej hry alebo aspoň RP workshopu.
Okrem vymýšľania večerného programu som sa zo zvedavosti pustil do obchádzania tetovacích štúdií v okolí, jednak, aby som spoznal tunajšiu komunitu rockerov a druhak aby som získal prehľad o cenách a podmienkach, chcel som tento rok ísť do druhého tetovania, no zatiaľ ma odradzuju ceny. Totiž, objavil som parádne britské štúdio, ktoré vlastnia postarší manželia, pokecali sme parádne, vysvitlo, že budúci mesiac sa pravdepodobne stretnú so Slashom a ešte aj, že Paul, tatér, tetoval komplet zostavu Nightwishu. Jednou z jeho prác je kérka, čo má Anette na chrbte, taký vrabec či čo s notami a klávesami. Jediná chyba je, že pýtajú sto éčiek za hodinu roboty. Našiel som ešte jeden salón, kde tetuje mladá Talianka Elena, šikovná baba, povedala, že pripraví artwork a potom povie, koľko chce. Keď nič, aspoň budem mať artwork hotový.
Stredu večer som mal v pláne po večernom bingu vybehnúť do ulíc, ale nakoniec som zostal s čašníkmi z nášho hotela dolu pri bazéne, zahrali sme biliard a stiahli zopár litrov krabicového vína. Som bol skeptický zozačiatku, predsa len, je to krabčák značky Red Dry Wine, ale kupodivu to bolo celkom pitné.
Zmena! Zas som zabudol na časový posun, zápas uvidím!
Tak sme sa natrieskali z vínka, občas preloženého nejakým tým koktejlom z baru, mohol som si to dovoliť, druhý deň som mal offko. O deviatej zvoní budík, vypínam ho, reku ešte chvíľu, zápas je až o jednej, pohoda. Budím sa okolo pol jednej, skáčem do gatí, letím do pubu, stíham. Fuh, skoro na mňa museli čakať so začiatkom zápasu... Tak teda krásne vyhrávame zápas, ku koncu som natrieskaný zase, objavil sa jeden Slovák, Jano (nie Slota), mávajúc stovkou nám oznámil, že pijeme po každom našom góle. Štyri kúsky, po každom Sambuca, 31stupňov vonku, neni mi viacej treba... Yo, Sambuca je tunajší chľast jemnej chuti, človek by ani nepovedal, že štyridsiatka. Ale píše riadne...
Behnem na hotel trochu si odpočinúť, potom večera v hoteli a idem na prechádzku. Pozdĺž pláže je novovybudovaný chodník, čo vedie až do vedľajšieho mestečka Pernera, ale je to ospalé miesto, nikde nikoho, zopár reštaurácií otvorených, dlho sa nezdržujem a vraciam sa späť do Protarasu. Stretám kolegov, reku, či idem do Greenery, to je pub, kde sa stretávame po šichte. Pridávam sa teda, hráme šípky, paráda, nepijem, mal som toho dosť cez deň. Asi o jednej ráno ma ktosi nápad ísť do Ayia Napy na disku. Prischne mi úloha šoféra, nakoľko všetci už čosi pili, len jeden z nich toľko, že tvrdí, že sa nebojí a on to ošoféruje. Tak sadám za volant, nezvyknutý jazdiť vľavo, ani radiť ľavou rukou. Rozbieham sa pomaly, ale po pár kilometroch mi to už celkom ide, len furt zabúdam, že nemám byť v pravom, ale v ľavom pruhu. Spolucestujuci mi to s miernou panikou v hlase často a nahlas pripomínajú, a za všeobecnej veselosti nám cesta ubehla rýchlo.
V Nape skapal pes, čo znamená, že otvorená je len každá druhá diskotéka a viete ísť po ulici bez toho, aby ste sa museli predierať davom, najprv to vyzerá že skončíme v Bedrocku, ale tam majú silent disco (dostaneš slúchadlá a trsáš, fakt divný pohľad pre okoloidúcich, čo nepočujú žiadnu hudbu;) a tak končíme v Carwashi, pridáva sa ku nám aj Marvin so svojou team leaderkou, ktorá sa ukázala ako šialená hyperaktívna tanečnica. O štvrtej padáme späť do Protarasu ale akosi sa mi nechce spať, ani neviem prečo. Budím sa o štyri hodiny, kompletne odpočinutý a valím do roboty. Piatok večer mám stretko s Elenou ohľadom nejakých detailov kérky, prechádzam okolo baru zvaného Stonehenge, krásna blondínka má láka dnu na free shoty, ubezpečujem ju, že som za dvadsať minút späť a plne sa jej venujem. Plním sľub, vraciam sa ku kočke, núka mi sex na pláži (ten koktejl, samozrejme, vy čuníci), kecáme hodnú chvíľu anglicky, až medzi rečou spomeniem Slovensko, už ani neviem, v akej súvislosti, načo na mňa udivene kuká a pýta sa, odkiaľ som. Reku, že zo Slovenska, ona že tiež :D Že Lívia zo Šiah, rehoceme sa na tom chvíľu, padlo zopár ďalších sexov, vraví mi, že ju ešte mám prísť kuknuť a vraciam sa späť na hotel.
Dneska nedeľa, hádam uvidím aspoň koniec zápasu a aj keď prehráme, budem spokojný aj s tým striebrom, lebo pekne hrajú chalani.
Quick update v pondelok, koniec som videl, páčilo sa mi čo spravil Zdenko na konci, popili sme čosi (pivo, víno, rum) a, chlapci a dievčatá, stretol som Evku, podrobnosti o týždeň...
nedeľa 13. mája 2012
Day off a parádny objav
Fuh, zase nedeľa! Týždeň preletel ako voda, moje aktivity mali striedavý úspech, teda aby som upresnil, aktivity, na ktoré sa mi podarilo prilákať ľudí mali úspech. Toto je asi najťažšia časť mojej roboty, donútiť ľudí, aby sa odlepili od svojich lehátok a kníh a pripojili sa ku mne. Ak už toto zvládnem, žiaden z nich sa nesťažuje, že by sa nudil alebo že sa mu čosi nepáči. Takto ubehli tri dni a stredu som už bol vážne vyčerpaný, nevedel som sa dočkať štvrtka, môjho "day off". Stredu večer som zbadal, že v blízkom pube majú rockovú show, tak reku kuknem. Neobjednal som si nič, predsa len, anglické pivo za 2-2,50€ je nad moje finančné pomery. Navyše stále nechápem tie ich anglické miery, tak pol pinty piva je 3,3deci vraj. Jako potom ale celá pinta či pint či jako sa to skloňuje môže byť pol litra? To tu kompletne všetkých oje...kabátia a nikto si to nevšimne alebo anglická polovica nie je rovnaká ako slovenská? Naspäť ale k rocku. Objavila sa drobná kočka komplet v čiernom, celkom sympatická a show začala. Kammarádi, ten hlas čo predviedla, v pohode dala Sweet Child o' Mine aj Livin' on a Prayer, zaznelo My Immortal aj kvíni zo dvakrát, Who Wants to Live Forever a Seven Seas of Rhye. Sedel som na pomerne viditeľnom mieste a celú show odspieval so speváčkou, čo si samozrejme rýchlo všimla a udržiavali sme očný kontakt celý čas ;) Jedinú chybu to malo, začala dynamicky s Final Countdown a postupne sa pesničky spomaľovali, čo mi nie celkom sedelo. Chvíľku po poslednom songu sa znova objavil čašník a netváril sa nadšene, že nič nechcem, tak som šiel. Podarilo sa mi ale zistiť, že show pre pub zabezpečuje tá istá agentúra, pre ktorú makám aj ja...
Štvrtok! Konečne som sa dočkal voľna, zobudil som sa okolo desiatej a reku idem sa vydať na prieskum pobrežia. Dostal som sa na koniec pieskovej pláže, porobil pár fotiek a vydal sa ešte ďalej. Pobrežie bolo skalnaté, jasne sopečného pôvodu. Trochu ďalej od mora sú skaly farby pieskovca, smerom k vode tmavnu až sú takmer úplne čierne. Prúd roztavenej, bublajucej horniny vytvoril prazvláštne tvary plné trhlín a bubliniek, kde sa veľmi dobre darí rozličným tvorom. Na slnkom vyhriatej skale sa slnia jašterice, ale hoci som sa veľmi snažil, vždy ma zbadali skôr ako ja ich a už som len zaregistroval rýchly pohyb do bezpečia. Pri jednom tvorovi som mal skoro šťastie, no tiež bol rýchly. S istotou viem ale povedať, že mal telo dlhé zhruba 30cm, dlhý chvost a veľmi sa podobal na agamu. Bližšie k moru sa v hornine začali objavovať jazierka vytvorené počas prílivu a v jednom z nich som objavil dvoch krabov. Menší je pekne viditeľný na fotke, mal asi šesť centimetrov na šírku a bol tmavej farby, ďalšieho som objavil mimo vody v trhline nad jazierkom pri pohľade zboku. Moc z neho nevidno, bol k nemu ťažký prístup, ale zhruba v strede fotky rozoznať náznaky klepiet. Nevidel som ho celého, ale mal zhruba 15cm na šírku, zvrchu tmavý, zospodu svetlej farby. Pózovať sa mu nechcelo, tak som ho nechal tak.
Vydal som sa smerom do vnútrozemia s cieľom napriek horúčave sa dostať na vrchol blízkeho kopca a porobiť nejaké tie zábery širokého okolia, ale plány mi zhatil nečakaný objav. Takže larpisti, konkrétne tí s chúťkami na post-apo, zbystrite pozornosť, bookujte letenky a očakávam námety na hru. Priatelia, kamaráti, behold, kompletne opustený hotel:
Ako vysvitlo z prieskumu, hotel patril sieti Aqua Sol, ktorá stále funguje, začali kompletnú rekonštrukciu hotela, relatívne nedávno ale z nejakého dôvodu ju nedokončili. Prístup nie je nijako blokovaný, v pohode som sa tam dostal od cesty, žiadne preliezanie plota alebo čo. Hotel má šesť podlaží, päť nadzemných a jedno podzemné. K dispozícii je plavecký bazén, izby s výhľadom na more, reštaurácia, veľmi tichá lokalita... Podzemie je úplná pecka, nájdete tu serverovňu, či čo to je, stále s hromadou elektroniky a obrovský mrazák s ťažkými oceľovými dverami. Môj skromný odhad rozmerov je 2x2x3metre (v x š x d). Lozil som tu hodiny, vnútorné vybavenie som nenašiel takmer žiadne, ale aj tak je to riadne bludisko a v noci asi aj dosť strašidelné. Musím vyskúšať niekedy.
Unavený som sa vrátil na hotel a chvíľku si zdriemol. Po dvoch hodinách chvíľkového zdriemnutia (čítaj výdatného spánku) som behol do hotela na večeru. Plán na večer bol checknuť či náhodou moja obľúbenkyňa z minulého večera nespieva aj dnes a potom sa uvidí. Usadil som sa teda opäť v tom istom pube, čašník ma oslovuje, vyťahujem pripravenú výhovorku, že čakám na priateľov a že si objednám, keď dorazia. Čítam nevôľu na jeho ksichte a ešte raz sa ma pýta, či si čosi neobjednám, vravím nie, krátko na čo ma bez okolkov vyhadzuje z podniku, ak nemienim nič piť. Zarazilo ma to, akoby som videl parnu lokomotívu v hotelovom bazéne, až som sa ani na slovko protestu nezmohol. Vzal som tašku a vypadol odtiaľ, až vonku sa v hlave sformulovala myšlienka povedať mu, že ak na tom trvá, v živote žiadnemu hosťovi jeho bar neodporučím. Vracať sa tam už ale nemienim a pomaly odchádzam, zatiaľ čo moja novo-obľúbená speváčka začína spievať známe hity Whitney Houston.
V sobotu mi náladu zlepšuje víťazstvo na Bielorusmi a vravím si, kašľať na idiota. Dneska je nedeľa, 31stupňov, ráno som pokecal s potápačmi o mojom kurze, zajtra dohodneme podrobnosti. Už sa naň veľmi teším, najmä na Zenobiu. Zenobia je vrak lode blízko Larnaky, patrí vraj medzi top ten vrakov na svete a som si istý tak ako ničím iným, že toto leto ju preskúmam s bombou na chrbte. Yo a mimochodom, pamätáte na Vodný svet s Costnerom, keď sa potápal a bola tam na dne hromada pomníkov či čo to bolo a on tam šáhol do piesku a našiel čosi? Hádajte, na ktorom ostrove v Stredozemnom mori sa to točilo?
Celá galéria tu.
Štvrtok! Konečne som sa dočkal voľna, zobudil som sa okolo desiatej a reku idem sa vydať na prieskum pobrežia. Dostal som sa na koniec pieskovej pláže, porobil pár fotiek a vydal sa ešte ďalej. Pobrežie bolo skalnaté, jasne sopečného pôvodu. Trochu ďalej od mora sú skaly farby pieskovca, smerom k vode tmavnu až sú takmer úplne čierne. Prúd roztavenej, bublajucej horniny vytvoril prazvláštne tvary plné trhlín a bubliniek, kde sa veľmi dobre darí rozličným tvorom. Na slnkom vyhriatej skale sa slnia jašterice, ale hoci som sa veľmi snažil, vždy ma zbadali skôr ako ja ich a už som len zaregistroval rýchly pohyb do bezpečia. Pri jednom tvorovi som mal skoro šťastie, no tiež bol rýchly. S istotou viem ale povedať, že mal telo dlhé zhruba 30cm, dlhý chvost a veľmi sa podobal na agamu. Bližšie k moru sa v hornine začali objavovať jazierka vytvorené počas prílivu a v jednom z nich som objavil dvoch krabov. Menší je pekne viditeľný na fotke, mal asi šesť centimetrov na šírku a bol tmavej farby, ďalšieho som objavil mimo vody v trhline nad jazierkom pri pohľade zboku. Moc z neho nevidno, bol k nemu ťažký prístup, ale zhruba v strede fotky rozoznať náznaky klepiet. Nevidel som ho celého, ale mal zhruba 15cm na šírku, zvrchu tmavý, zospodu svetlej farby. Pózovať sa mu nechcelo, tak som ho nechal tak.
Vydal som sa smerom do vnútrozemia s cieľom napriek horúčave sa dostať na vrchol blízkeho kopca a porobiť nejaké tie zábery širokého okolia, ale plány mi zhatil nečakaný objav. Takže larpisti, konkrétne tí s chúťkami na post-apo, zbystrite pozornosť, bookujte letenky a očakávam námety na hru. Priatelia, kamaráti, behold, kompletne opustený hotel:
Ako vysvitlo z prieskumu, hotel patril sieti Aqua Sol, ktorá stále funguje, začali kompletnú rekonštrukciu hotela, relatívne nedávno ale z nejakého dôvodu ju nedokončili. Prístup nie je nijako blokovaný, v pohode som sa tam dostal od cesty, žiadne preliezanie plota alebo čo. Hotel má šesť podlaží, päť nadzemných a jedno podzemné. K dispozícii je plavecký bazén, izby s výhľadom na more, reštaurácia, veľmi tichá lokalita... Podzemie je úplná pecka, nájdete tu serverovňu, či čo to je, stále s hromadou elektroniky a obrovský mrazák s ťažkými oceľovými dverami. Môj skromný odhad rozmerov je 2x2x3metre (v x š x d). Lozil som tu hodiny, vnútorné vybavenie som nenašiel takmer žiadne, ale aj tak je to riadne bludisko a v noci asi aj dosť strašidelné. Musím vyskúšať niekedy.
Unavený som sa vrátil na hotel a chvíľku si zdriemol. Po dvoch hodinách chvíľkového zdriemnutia (čítaj výdatného spánku) som behol do hotela na večeru. Plán na večer bol checknuť či náhodou moja obľúbenkyňa z minulého večera nespieva aj dnes a potom sa uvidí. Usadil som sa teda opäť v tom istom pube, čašník ma oslovuje, vyťahujem pripravenú výhovorku, že čakám na priateľov a že si objednám, keď dorazia. Čítam nevôľu na jeho ksichte a ešte raz sa ma pýta, či si čosi neobjednám, vravím nie, krátko na čo ma bez okolkov vyhadzuje z podniku, ak nemienim nič piť. Zarazilo ma to, akoby som videl parnu lokomotívu v hotelovom bazéne, až som sa ani na slovko protestu nezmohol. Vzal som tašku a vypadol odtiaľ, až vonku sa v hlave sformulovala myšlienka povedať mu, že ak na tom trvá, v živote žiadnemu hosťovi jeho bar neodporučím. Vracať sa tam už ale nemienim a pomaly odchádzam, zatiaľ čo moja novo-obľúbená speváčka začína spievať známe hity Whitney Houston.
V sobotu mi náladu zlepšuje víťazstvo na Bielorusmi a vravím si, kašľať na idiota. Dneska je nedeľa, 31stupňov, ráno som pokecal s potápačmi o mojom kurze, zajtra dohodneme podrobnosti. Už sa naň veľmi teším, najmä na Zenobiu. Zenobia je vrak lode blízko Larnaky, patrí vraj medzi top ten vrakov na svete a som si istý tak ako ničím iným, že toto leto ju preskúmam s bombou na chrbte. Yo a mimochodom, pamätáte na Vodný svet s Costnerom, keď sa potápal a bola tam na dne hromada pomníkov či čo to bolo a on tam šáhol do piesku a našiel čosi? Hádajte, na ktorom ostrove v Stredozemnom mori sa to točilo?
Celá galéria tu.
pondelok 7. mája 2012
Druhý týždeň: Konečne robota!
Bah, ďalší týždeň preletel a mne to príde akokeby som posledný článok písal minimálne pred mesiacom. Naposledy som skončil pri sobotnej party, takže pokračujem nedeľou ráno. Boli sme rozdelení do dvoch skupín, ja som v druhej, môžem trochu dospať, lebo stretnutie máme až o jedenástej. Prvá skupina sa stretla už o desiatej. O jedenástej sa dozvedáme, že sme tá šťastnejšia skupina, pretože prvej ponúkli miesta čašníkov a iného hotelového personálu, kým my budeme všetci animátori. Takže tie šumy čo kolovali neboli až tak ďaleko od pravdy... Prišlo mi to (a nielen mne) trochu nefér, keď nás od začiatku kŕmili tým, akí budeme všetci skvelí animátori, na druhú stranu v tej prvej skupine sa ocitli ľudia, ktorých som si nevedel úplne ako animátorov predstaviť, pretože boli plachí alebo hanbliví alebo nemali organizačné schopnosti na prípravu aktivít. Nevermind, ja vraj idem do hotela Silver Sands v Protarase, kde je vraj hromada slovenských hostí a budem jediný animátor v hoteli. Som z toho mierne nervózny, na všetko budem sám, ale vraj sa sústredia skôr na soft animáciu, teda moc ľudí do aktivít netlačia. Navyše nemajú kids club a v hlavnej sezóne robia max. 2-3 krát týždenne minidisco, takže ani capartov malých nebudem mať moc veľa, inak by ma asi treplo, dosť čo furt počúvam minidisco hudbu, keďže ostatní animátori nacvičuju tance. Balíme teda (hlavne ostatní, ja som sa zbalil už sobotu pred ožieračkou), nasadáme do pristavených áut a vyrážame do 10km vzdialeného mesta Protaras. Sme tam za chvíľu, netrpezlivo vyskakujeme z auta, bozkávame zem a ďakujeme všetkým svätým, že sme to prežili, pretože Kristína, mladá maďarská tanečnica, ktorá nás viezla, čumela viac do mobilu než na cestu, nabrala pár krát obrubník, skoro nabúrala do taxíka a podobne. Mimochodom, na Cypruse sa jazdí vľavo, som z teho kompletne zmätený.
Vedúca zájazdu Bonnie na mieste zisťuje, že nemáme pripravené ubytovanie a tak si jazdu smrti opakujeme, tentokrát so zábavnou vsuvkou "Ako natankovať na čerpačke bez obsluhy". Inak super vec, platíte dopredu, buď cash alebo kreditkou a začnete tankovať, pumpa sa automaticky vypne na danej cene. Paráda, už žiadne hľadanie jedného centu v peňaženke ako sa mi stáva pravidelne. Chcel som ešte cypersku mentalitu spomenúť, Cyperčania majú na všetko čas, deadliny nedodržuju tak, že to až mňa vytáča (a to som všeobecne známy ako človek, ktorý miluje zvuk deadlinu svištiaceho okolo mňa), a keď už danú vec spravia, hromžíte, lebo ste to mohli spraviť sami, skôr a poriadne...
Tak sme sa teda vrátili do Tsokkos Paradise Village s tým, že máme čakať na ďalšie info. Tak prešla nedeľa, pondelok, utorok... Mám nových spolubývajúci, spomínaného Richarda s Aaronom a termálneho brušného tanečníka Ramseyho z Bulharska. Sme kecali s ním zopár večerov, celkom to ušlo, konzultoval so mnou svoje problémy s láskou, jako keby som ja bol ten pravý, čo môže niekomu radiť... Až utorok večer začali šumy, že stredu sa sťahujeme. Keďže už som sa poučil a keď mi na Cypre niekto povie "Dobrý deň! " tak sa rovno utekám pozrieť, či neprší, zostal som skeptický. Chcel som už ale čosi robiť, nie sa len bezcieľne potulovať po pláži a okolí a tiež som aj začal pociťovať nervozitu z novej práce. Streda prišla a naozaj sme odchádzali. Dostal som info, že stretnutie s manažérom môjho hotela je o desiatej, z čoho samozrejme nakoniec bolo pol dvanástej. Sme pokecali so Stefanosom, povedal ako si to predstavuje a spomenul, že tento rok nečakaju také množstvo Slovákov ako vlani, lebo cestovky zrušili zmluvy či čo. A že sa mám pripraviť na hromadu Rusov. Reku fasa, málo som pil doteraz... Zvyšok stredy si prechádzam vybavenie vo svojej miestnosti, bol tam bordel jak sviňa, hoci minulú sezónu bola animatorkou baba. Neskôr som behol do vedľajšieho hotela Illiada, s ktorým máme niektoré aktivity spoločne, kukli sme na to, zostavili programy, vycapil som ho na tabuľu a ťahal domov. Teda do hotela. Ubytovali ma v hoteli Antigoni, spolu s animátormi z okolitých hotelov. Hádajte, koho mám spolubývajúceho? Presne, Ramseyho... A spíme na manželskej posteli. NIČ NEBOLO, JEREMY!!!
Štvrtok ráno začal môj prvý normálny pracovný deň. Nervózny jak sviňa, ale bolo to fajn nakoniec. Ráno som pokecal so zopár turistami, hlavne rusky , a rozumeli sme si. Bola tam aj parta mladých Rusov, čo mi začali chodiť na aktivity pravidelne. Odrána chlastali (absinth, ako som neskôr zistil), lebo jeden z nich mal narodky. Okrem nich sú tu väčšinou seniori z Británie, zopár ďalších Rusov a už som tu aj slovenskú rodinku zahliadol. Ako teda vyzerá môj bežný pracovný deň?
Vstávam o deviatej, rýchla sprcha, oblečiem sa, idem pešo do hotela, kde som tak 9:30. Checknem program na deň a idem na raňajky do hotelovej reštaurácie. Raňajky sú bez výnimky vždy rovnaké v každom hoteli skupiny Tsokkos : volské oko, pečené párky, varené párky, pečená slaninka, syr, chlieb, káva, pomarančový džús. Okrem toho si ešte po raňajkách dávam dve kivi alebo dva banány, alebo ich kombináciu a naberám plnú šálku pistácií alebo mandlí, nech mám čo chrúmať v priebehu dňa, ale väčšinou ich pustoším do hodiny. O desiatej vyťahujem CD player k bazénu, púšťam hudbu, nech všetci vedia, že sa čosi bude diať. Behnem do svojej miestnosti, nájdem nejaký kvíz alebo súťaž k obedu, 10:15 obieham bazén a zháňam ľudí na prvú aktivitu, čo je vždy vodný aerobik. Nie je to aerobik v pravom zmysle slova, len proste robíme nejaké cviky vo vode na hudbu. Väčšinou z toho spravím show, takže štvrtok ráno som mal v bazéne jedného človeka, dnes, pondelok, ich bolo zo desať. Precvičujem z kraja bazéna a na konci zo mňa leje pot. Na konci sezóny budem vyzerať jak Rambo.... Ďalšia aktivita je buď strečing alebo šípky alebo biliard. Na strečing mi tiež začalo celkom dosť ľudí chodiť, robíme ho na pláži a končí meditáciou, pri ktorej je počuť len zvuk mora za chrbtom. Tesne pred obedom robím denný kvíz alebo zábavné hry pri bazéne typu preteky nafukovačiek a podobne, víťaz vyhráva drink. Od cca 12:30 do 14:30 mám pauzu, behnem na hotel, zdriemnem si alebo hodím sprchu. 15:00 začínajú poobedne aktivity, hlavne stolný tenis a vodné polo a o štvrtej je posledná denná aktivita, vodný volejbal alebo preteky kanoe proti susednému hotelu Illiada. Hlavne tie kanoe majú veľký úspech u hostí, už som to aj ja skúsil a je to vážne pecka. Denné aktivity končia okolo pol piatej až piatej, vraciam sa do hotela, sprcha, šlofík, ak treba, tak aj dajaké pivko z neďalekého Lidla bachnem do seba, pripravím nejaké veci na večer ak treba, ak nie, prečítam si čosi a okolo siedmej sa začnem chystať do roboty. Kým cez deň je moja uniforma oranžové tričko a čierne kraťasy, večer musím byť smart appearance, takže čierne gate, parádne boty z Ecca, košeľa alebo tričko, rozpustené vlasy a tak ďalej. V hoteli som 19:30, dám si parádnu večeru, robia fasa ryby, občas aj steak sa objaví, včera boli rebierka na grile, vždy je viacej možností, skúšam zo všetkého čosi, teda okrem paradajok a vecí z nich samozrejme. Po večeri poriadny dezert, nevynechám tortu, puding, dve kivi a hromadu zmrzliny, ktorá je jedným slovom neskutočná. Obehnem hostí, trochu pokecáme, pripomeniem večerný program. 20:30 plus-mínus začína večerný program, nejaký kvíz alebo Bingo, včera som napríklad milionára robil, len trochu zmeneného, nech sa všetci môžu zapojiť. Problém s večerom je, že nemám sound system ako ostatné hotely, takže nemôžem centrálne vyhlásiť, čo sa deje a tak, preto večer mám tak 6-10 ľudí, po skončení ešte chvíľu kecáme pri bare a okolo desiatej končím, ak sa mi chce, obehnem okolité hotely, kuknem ich program, ak ešte beží, vraciam sa do Antigoni a okolo 12tej sa ukladám spať.
Takto ubehli posledné štyri dni a ja sa neviem dočkať, kedy ubehnu aj tie zvyšné dva do môjho dňa odpočinku ;) Len Ešte neviem, čo počas neho budem robiť, ale určite vás budem informovať o týždeň...
Vedúca zájazdu Bonnie na mieste zisťuje, že nemáme pripravené ubytovanie a tak si jazdu smrti opakujeme, tentokrát so zábavnou vsuvkou "Ako natankovať na čerpačke bez obsluhy". Inak super vec, platíte dopredu, buď cash alebo kreditkou a začnete tankovať, pumpa sa automaticky vypne na danej cene. Paráda, už žiadne hľadanie jedného centu v peňaženke ako sa mi stáva pravidelne. Chcel som ešte cypersku mentalitu spomenúť, Cyperčania majú na všetko čas, deadliny nedodržuju tak, že to až mňa vytáča (a to som všeobecne známy ako človek, ktorý miluje zvuk deadlinu svištiaceho okolo mňa), a keď už danú vec spravia, hromžíte, lebo ste to mohli spraviť sami, skôr a poriadne...
Tak sme sa teda vrátili do Tsokkos Paradise Village s tým, že máme čakať na ďalšie info. Tak prešla nedeľa, pondelok, utorok... Mám nových spolubývajúci, spomínaného Richarda s Aaronom a termálneho brušného tanečníka Ramseyho z Bulharska. Sme kecali s ním zopár večerov, celkom to ušlo, konzultoval so mnou svoje problémy s láskou, jako keby som ja bol ten pravý, čo môže niekomu radiť... Až utorok večer začali šumy, že stredu sa sťahujeme. Keďže už som sa poučil a keď mi na Cypre niekto povie "Dobrý deň! " tak sa rovno utekám pozrieť, či neprší, zostal som skeptický. Chcel som už ale čosi robiť, nie sa len bezcieľne potulovať po pláži a okolí a tiež som aj začal pociťovať nervozitu z novej práce. Streda prišla a naozaj sme odchádzali. Dostal som info, že stretnutie s manažérom môjho hotela je o desiatej, z čoho samozrejme nakoniec bolo pol dvanástej. Sme pokecali so Stefanosom, povedal ako si to predstavuje a spomenul, že tento rok nečakaju také množstvo Slovákov ako vlani, lebo cestovky zrušili zmluvy či čo. A že sa mám pripraviť na hromadu Rusov. Reku fasa, málo som pil doteraz... Zvyšok stredy si prechádzam vybavenie vo svojej miestnosti, bol tam bordel jak sviňa, hoci minulú sezónu bola animatorkou baba. Neskôr som behol do vedľajšieho hotela Illiada, s ktorým máme niektoré aktivity spoločne, kukli sme na to, zostavili programy, vycapil som ho na tabuľu a ťahal domov. Teda do hotela. Ubytovali ma v hoteli Antigoni, spolu s animátormi z okolitých hotelov. Hádajte, koho mám spolubývajúceho? Presne, Ramseyho... A spíme na manželskej posteli. NIČ NEBOLO, JEREMY!!!
Štvrtok ráno začal môj prvý normálny pracovný deň. Nervózny jak sviňa, ale bolo to fajn nakoniec. Ráno som pokecal so zopár turistami, hlavne rusky , a rozumeli sme si. Bola tam aj parta mladých Rusov, čo mi začali chodiť na aktivity pravidelne. Odrána chlastali (absinth, ako som neskôr zistil), lebo jeden z nich mal narodky. Okrem nich sú tu väčšinou seniori z Británie, zopár ďalších Rusov a už som tu aj slovenskú rodinku zahliadol. Ako teda vyzerá môj bežný pracovný deň?
Vstávam o deviatej, rýchla sprcha, oblečiem sa, idem pešo do hotela, kde som tak 9:30. Checknem program na deň a idem na raňajky do hotelovej reštaurácie. Raňajky sú bez výnimky vždy rovnaké v každom hoteli skupiny Tsokkos : volské oko, pečené párky, varené párky, pečená slaninka, syr, chlieb, káva, pomarančový džús. Okrem toho si ešte po raňajkách dávam dve kivi alebo dva banány, alebo ich kombináciu a naberám plnú šálku pistácií alebo mandlí, nech mám čo chrúmať v priebehu dňa, ale väčšinou ich pustoším do hodiny. O desiatej vyťahujem CD player k bazénu, púšťam hudbu, nech všetci vedia, že sa čosi bude diať. Behnem do svojej miestnosti, nájdem nejaký kvíz alebo súťaž k obedu, 10:15 obieham bazén a zháňam ľudí na prvú aktivitu, čo je vždy vodný aerobik. Nie je to aerobik v pravom zmysle slova, len proste robíme nejaké cviky vo vode na hudbu. Väčšinou z toho spravím show, takže štvrtok ráno som mal v bazéne jedného človeka, dnes, pondelok, ich bolo zo desať. Precvičujem z kraja bazéna a na konci zo mňa leje pot. Na konci sezóny budem vyzerať jak Rambo.... Ďalšia aktivita je buď strečing alebo šípky alebo biliard. Na strečing mi tiež začalo celkom dosť ľudí chodiť, robíme ho na pláži a končí meditáciou, pri ktorej je počuť len zvuk mora za chrbtom. Tesne pred obedom robím denný kvíz alebo zábavné hry pri bazéne typu preteky nafukovačiek a podobne, víťaz vyhráva drink. Od cca 12:30 do 14:30 mám pauzu, behnem na hotel, zdriemnem si alebo hodím sprchu. 15:00 začínajú poobedne aktivity, hlavne stolný tenis a vodné polo a o štvrtej je posledná denná aktivita, vodný volejbal alebo preteky kanoe proti susednému hotelu Illiada. Hlavne tie kanoe majú veľký úspech u hostí, už som to aj ja skúsil a je to vážne pecka. Denné aktivity končia okolo pol piatej až piatej, vraciam sa do hotela, sprcha, šlofík, ak treba, tak aj dajaké pivko z neďalekého Lidla bachnem do seba, pripravím nejaké veci na večer ak treba, ak nie, prečítam si čosi a okolo siedmej sa začnem chystať do roboty. Kým cez deň je moja uniforma oranžové tričko a čierne kraťasy, večer musím byť smart appearance, takže čierne gate, parádne boty z Ecca, košeľa alebo tričko, rozpustené vlasy a tak ďalej. V hoteli som 19:30, dám si parádnu večeru, robia fasa ryby, občas aj steak sa objaví, včera boli rebierka na grile, vždy je viacej možností, skúšam zo všetkého čosi, teda okrem paradajok a vecí z nich samozrejme. Po večeri poriadny dezert, nevynechám tortu, puding, dve kivi a hromadu zmrzliny, ktorá je jedným slovom neskutočná. Obehnem hostí, trochu pokecáme, pripomeniem večerný program. 20:30 plus-mínus začína večerný program, nejaký kvíz alebo Bingo, včera som napríklad milionára robil, len trochu zmeneného, nech sa všetci môžu zapojiť. Problém s večerom je, že nemám sound system ako ostatné hotely, takže nemôžem centrálne vyhlásiť, čo sa deje a tak, preto večer mám tak 6-10 ľudí, po skončení ešte chvíľu kecáme pri bare a okolo desiatej končím, ak sa mi chce, obehnem okolité hotely, kuknem ich program, ak ešte beží, vraciam sa do Antigoni a okolo 12tej sa ukladám spať.
Takto ubehli posledné štyri dni a ja sa neviem dočkať, kedy ubehnu aj tie zvyšné dva do môjho dňa odpočinku ;) Len Ešte neviem, čo počas neho budem robiť, ale určite vás budem informovať o týždeň...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)