Že ja sa musím furt vytočiť...

Chlapci a dievčatá, nasledujúce odhalenie vám možno vyrazí dych, podaktorí budete šokovaní, niektorí sa už možno nebudete so mnou chcieť chodiť hrávať na pieskovisko. Takže hlboký nádych... Pozeral som film. Nie, toto ešte nie je ono, ale teraz to príde: hrala tam Kristen Steward. Iste sa čudujete, ako sa dá písať článok so samovyškrabanými očami, ale (a čil príde časť, po ktorej prídem asi o polku priateľov na ksichtoknihe) nebolo to až také zlé, teda okrem úvodných minút. Poďme na to ale postupne. Film sa volá Snehuliak a Borec, teda vlastne Snehulienka a lovec. Ak ste to nevideli a nechcete vedieť, ako to skončí, nečítajte ďalej. Aj keď teda, kto by to nepoznal a hlavne, je to rozprávka, masakrom to skončiť nemôže...

Zo začiatku je zima jak v ruskom filme a kráľovná sa špacíruje po zasneženej záhrade a nájde rozkvitnutú ružu a samozrejme ju chce odtrhnúť a zjesť, či čo. Ako inak, pichne sa a nasleduje spomalený záber ako tri kvapky jahodového džúsu padnú do kopy kokaínu. Napadá mi pritom, že musí mať ranu minimálne na tri štichy, pri pichnutí do prsta to predsa až tak nekrváca. Ale šak keď je krepá... "Krátko na to", aby som citoval rozprávača, porodí dcéru, strih, dcéra má asi dvanásť a naháňa sa s dajakým Viliamom. Mamka zomiera, tatko medzitým útočí na neznáme vojsko, keré sa rozpadne na črepiny, kdesi vyhrabú nejakú zajatkyňu (Charlize Theron, vážne jej to sekne), na druhý deň je svadba. Čo sa len všetko dá stihnúť za pár dní... A všetci žijú šťastne, až kým nepomrú.

Doslova. Roztúžený kráľ o svadobnej noci zistí, že tá ťažoba na srdci, čo cíti, je spôsobená pôsobivo vyleštenou dýkou, trčiacou mu z hrude. Ostatní po rane mečom do zátylku sa odporúčajú tiež. Viliam zdrhá na koni s tatkom svojím, Snehurva je z mne neznámeho dôvodu ušetrená a zavretá do veže. Strih, zmena herečky, parochne, kontaktných šošoviek. Z dvanásťročnej hnedovlasej modrookej je tu čiernovlasá zelenooká Kristen, medzičasom aj skautský výcvik absolvovala, pretože ju sledujeme ako pomocou dvoch kameňov zakladá oheň. Medzitým sexi (alebo sexy? Neviete niekto, zvedavý som...) Charlize vyťahuje zrkadlo... Zrkadlo som povedal? Gong vyťahuje, veľký, zlatý, okrúhly, wtf? A pýta sa, šak to poznáte. Keby to bolo zrkadlo, určite povie, že Charlize je sexica najvačšá, sa mi ľúbi v tomto filme ešte viac ako v tom obtiahnutom sci-fi kostýmčeku v Prometeovi, čo som bol býval včera pozeral. Ale toto je gong a čo také gongy vedia, tak z neho vystupuje zlatý týpek a vraví, že Kristen, ale že keď si z jej srdca navarí polievku, bude furt mladá a pekná. Tak Charlize posiela brata, ktorý vyzerá ako nemecký pedofil, ešte k tomu s účesom, kvôli ktorému som tik dostal do oka. Kristen odkiaľsi vyhrabe stovku klinec a čaká na Fritza, či ako sa to volal. Na rozdiel od svojej mamky, ktorá aj z pichnutia tŕňom ruže spraví krvák, namiesto aby zabodla klinec Fritzovi do spánku, Kristen mu spôsobuje len plytkú ranu bez kvapky krvi, čo ho akurát tak vytočí. Kristen ale zdrhá a nasleduje najlepšia scéna filmu, ktorú som si musel pozrieť rovno trikrát a potom to pauznúť na desať minút, aby som sa dosmial. Na nádvorí Kristen vidí, že cesta je zarúbaná, uvidí otvor veľkosti pol metra krát pol metra ústiaci do stoky, troma skokmi prekoná polku vzdialenosti a druhú polku hodí takú šmýkačku, samozrejme trafiac sa presne, že som najprv neveril vlastným očiam. Potom ešte skočí z výšky asi päťdesiat metrov do mora, vyplaví ju na breh, úplnou náhodou sa potkne o koňa bieleho, nasadne a odchádza. Facepalm za facepalmom.

Musím uznať, začiatok bol zlý, ale zvyšok sa dal. Hlavne na scénu nastúpil Borec, ktorého si kráľovná najala, aby našiel Kristen, spolu s Fritzom ju nájdu uprostred temného lesa plného halucinogénneho plynu, Fritza Borca oje...kabáti, chvíľu sa ruvajú, nakoniec Borec aj s Kristen zdrhajú. Fritz si medzitým užíva omamných a psychotropných účinkov spomínaného plynu. Viliam sa dozvie, že Kristen žije, tak ju ide hľadať. Pridá sa k Fritzovi. K&B medzitým našli cestu z psychadelic lesa, pobili sa s celkom dobre renderovaným trollom, ktorého nakoniec zmákla naša hrdinka tým, že mu pozrela do očú,troll zrazu skrotol a odišiel, nepochopil som. Našli dedinu so samými ženami, našli ich, dedinu vypálili, K&B zdrhajú.

Čil prichádzajú na scénu trpaslíci a je ich koľko? Sedem predsa, né? Veľké makové, osem ich je! Čím viac pruhov, tým lepší Adidas, či ako to bolo... Nasledujú celkom pekné exteriéry, tancovačka pri ohni, idylka. Ráno sa objavujú celkom cute víly (nie som gay) a vedú Kristen kamsi preč. Všetci sa budia a idú za nimi. Uprostred lúky stojí strom a pod ním biely jeleň s divným parožím. Klania sa pred Kristen, jeden z trpajzov splieta niečo, že jej dáva požehnanie a že ona je život, či čo. Idylku prekazí šíp zabodnutý do jeleňa, Fritzova družina sa objavuje, na konci naháňačky je Fritz nabodnutý na papek a Viliam čumí zblízka na Kristen. Historický okamih, Kristen sa na zlomok sekundy skoro aj usmiala.

O niekoľko nocí dáva Viliam Kristen jablko, tá doň schuti hryzie ako v reklame na zubnú pastu, dusí sa, padá. Fake Viliam sa mení na Charlize (mohla to aj skorej skúsiť, ešte by mala brata), no ešte než stihne vytrhnúť šerco z hrude, objavuje sa Real Viliam a Charlize zdrhá. Viliam prejavuje nekrofilné sklony, bozká pomaly tuhnúcu Kristen a... Hovno. Uuuu, prekvápko jak sviňa, hlavne keď sa hneď objavuje Borec a čumí jak srnka na kolotoč. Yo ozaj, ďalší šíp ešte pred desiatimi minútami trafil jedného trpajza, počty sedia už teraz. Sorry, zabudol som...

V podstate zvyšok je priamočiara mlátenica, Kristen ožíva po bozku od nadrúzganého Borca, vyťahuje z komory brnenie na mieru, zisťuje, že cez noc sa naučila šermovať, berie armádu, útočí, vyhráva. Charlize to schytala nožom do srdca, tri kvapky malinového sirupu padajú Kristen na brnenie. Posledná scéna je korunovácie novej kráľovnej, Viliam na ňu čumí, až mu slina po brade steká, Kristen sa len škerí a hádže okom po práve sa objavivšom Borcovi, ten na ňu hádže tough pohľad, koniec.

Priznám sa, váhal som, či si tento film vôbec pozrieť. Začiatok bol slabý, ale Charlize to zachránila, a zvyšok filmu ani tá Kristen nebola zlá. Čítaj: netvárila sa akoby nevedela, či tá včerajšia kapustnica pôjde von vrchom či spodom, čo je teda na ňu dosť nezvyk. Hluchých miest bolo málo, kamera aj hudba fajn, exteriéry krásne, musím zistiť, kde sa to točilo. Dal by som možno aj sedem z desať, ale ten začiatok to znižuje aspoň o dva body, a kvôli Charlize sa zase oplatí jeden pridať. Moje hodnotenie: 6/10.

Film som pozeral v stredu, štvrtok som sa vybral do Nikózie, naivne presvedčený, že víza vybavím do Thajska. Ani len konzulát som nenašiel, na druhú stranu hľadajte čosi, čo má byť na Evagoras Avenue A potom mapa povie, že ich je sedem rôznych v meste. Cyperčania... Človek by si pomyslel, že názov ulice má odlíšiť adresu od inej, aby človek našiel, čo hľadá, ale ňééé, to je moc mainstream! Nič, reku behnem na slovenskú ambasádu, hádam pomôžu. Chlapi boli V pohode, pokecali sme, ale dilino ja som povedal, že zháňam thajskú ambasádu namiesto konzulátu. Tak som sa dozvedel, že ambasádu najbližšia je v ri... Ríme, čo mi je tak na dve veci. Moja chyba. Aspoň mi poradili očkovanie pred cestou, čo má predtým vôbec nenapadlo...

Túlam sa ešte mestom, našiel som zopár fantasy shopov, jeden, zvaný Isengard, je plný Warhammeru, tak sa pýtam celkom peknej Cyperčanky (nezvyk), jako je to v Nikózii s wargamingom, aj na infinity sa pýtam, V živote o tom nepočula. Rozmýšľam, že sa tam ukážem ďalší štvrtok aj s nejakými propagačnými materiálmi ;) Z ničoho nič som natrafil na cestovku s logami leteckých spoločností, medzi nimi hlavne Thai mi padlo do oka. Vravím si, aspoň sa po pýtam, keď nič iné.

Vchádza, pýtam sa týpka, vraj jasné, víza sa u nich vybaviť dajú. Možno to nakoniec nebola zbytočná cesta. Vyplňujem formulár, prechádzam k jedinému, hoci telefónom zaneprázdnenému človeku. Čakám päť, desať, pätnásť minút. Kuká na mňa, že čo chcem, ja že víza. Pozrie na formulár, vraví, na päť mesiacov sa nedá. Stránky ministerstva zahraničných vecí hovorili niečo iné, ale šak asi chyba. Vyplňujem nový dotazník. Vraciam sa k chlapíkovi, čakám desať minút, kým dotelefonuje, hovorí po grécky, občas na mňa pozrie, akoby o mne vravel. Dvíha druhý telefón, prevraciam očami. Kuká na druhý dotazník, vraj multi - entry sa nedá, že to mám vyplniť znova. Začína má dlaň svrbieť, nemohol prvýkrát povedať? Ignorujem jeho telefonát a vravím, potrebujem víza multientry a na dlhšie. Dáva mi lajster, že dá sa (aha!) a že za podmienok ako sú napísané na papieri. Čítam, čudujem sa, kedy som mu hergot povedal, že mám Thajku ženu? Lebo všetko na lajstri je za podmienky, že som sa oženil so domorodkyňou a chcem s ňou žiť v Thajsku. Robí si zo mňa prdel? Ani na mňa nepozrie, telefonuje. Navzdory tomu vravím, ja nemám ženu a už vôbec nie Thajku... Ignorácia. Zdvorilo opakujem pripomienku, schytávam otrávený pohľad. Naraz do mňa vošli všetci čerti, trhám dva dotazníky, obsahujúce aj moje osobné údaje, na drobné kúsky a so slovami "You know what? Go fuck yourself!" trieskam dverami. A taký pekný deň to mohol byť.

PS (jako post scriptum, nie Peter Sýkora): začal som cvičiť, päťdesiat klikov a sto brušákov denne, six-pack do pol roka hádam, či?

PS2: Prečítal som Fifty Shades of Grey, chujovina jak mraky, ale zase ktoré porno má hlbší zmysel, že? A už ma nikto nepresvedčí, že baby nie sú zvrhlé!

Zopár slov o ničom

Ak sa mám priznať, toto je už niekoľký pokus o článok, odkedy som si včera ráno uvedomil, že je nedeľa a že by som mal čosi napísať. V podstate sa neudialo za tých sedem dní nič, čo by ma nejako vyburcovalo k písaniu, aby som sa potreboval posťažovať alebo pochváliť alebo hocičo iné. Máme tu október (ste nevedeli, čo?), hotel je neustále plný a na moje prekvapenie je tu asi najviac deciek za celú sezónu. Uznávam, väčšina je v kočíkovom veku (hoci u Rusiek nikdy neviete, tie koja hádam do šiestich rokov veku a kočíkujú minimálne do desiatich), ale aj zopár 8-10 ročných, prevažne Švajčiarov. Výhodou toho je, že napríklad včera sme po dlhšej dobe hrali opäť futbal. Problém opäť ten istý, ako bol naposledy, vysvetlíš ľuďom, že ak budú hrať naboso, budú mať otlaky a pľuzgiere z umelého koberca? No nevysvetlíš. Aj som povedal, na vlastné riziko. Samozrejme, neobišlo sa to bez pľuzgiera na pol chodidla.

Aj počasie sa pomaly mení. V septembri hromada domácich vravela, že je na túto dobu neskutočne teplo, 37 pražilo takmer v kuse. Teraz sa ochladzuje na celkom príjemných 33-34 cez deň, v noci tak 22-25. Teda ak neprší. Prekvápko, čo? Normálne pršalo, najprv v pondelok tak päť minút, prvýkrát po piatich mesiacoch. Nič strašné, akurát vodný aerobik odpadol. Keby nepršalo, tak ho zruším ja, lebo Mr. V mal znova offko. Po skúsenostiach opísaných v minulom článku som si povedal, že hujera zo seba robiť nebudem. V stredu už bol dážď o niečo dlhší a intenzívnejší a v piatok poobede aj tornádo na mori vyčíňalo. Neviem presne, kde, asi v Ayia Nape, ja som to prespal. Keď ono si to počasie taký blbý čas vyberie na tornádo, o štvrtej poobede, no kto vtedy nespí... Uvidíme, čo tento týždeň povie, od stredy hovoria ochladenie na nejakých dvadsať stupňov a veľa dažďa. Som vážne zvedavý.

Už ani neviem, ktorý deň som sadol nad mapu juhovýchodnej Ázie a dal dokopy aspoň predbežný itinerár na november. Zatiaľ som len vypísal miesta, ktoré sa oplatí vidieť, no musím to preriediť, pretože to momentálne vyzerá, že každý deň budem inde a to sa mi nie moc pozdáva. Každodenné cestovanie človeka unaví a potom si tak neužije to, čo vidí. Čo je isté, 1.novembra letím z Larnaky do Bangkoku s medzipristátím v Bahrajne. V Bangkoku musím navštíviť laoskú, kambodžskú a vietnamskú ambasádu kvôli vízam a vzápätí vyrazím. Skončiť by som mal koncom novembra v Hanoji, hlavnom meste Vietnamu, odkiaľ preletím opäť do Bangkoku a odtiaľ do Phuketu. Alebo priamo do Phuketu, ak sa bude dať. Dosť sa na to teším, no ako sa to blíži som z cesty aj trochu nervózny, predsa len, je to pre mňa neznáma časť sveta. Na druhú stranu aj pred cestou do Japonska som mal nervy, že som sa rozhodoval, či to na poslednú chvíľu nezrušiť, nakoniec som šiel a ako bolo parádne. A hlavne, uvidím Angkor Vat!

Sa mi zdá, že dávno som potápanie nespomínal. Na rovinu, nebol som v hĺbkach mora vyše mesiaca. Možno som už spomenul, že Marios je spoľahlivý asi ako hodinky značky Mega-O alebo tie povestné ruské v balení aj s prívesom. Peťo, jediný, na ktorého sa dalo spomenúť, čo sa tohto týka, dostal padáka, vraj lebo nie sú ľudia, tuším robí čašníka kdesi v Nape. Na hoteli sa potápači neukázali vyše dvoch mesiacov, potom sa môžu čudovať, že zákazníkov nemajú. Z Mariosa nakoniec vypadlo, že bol na tri týždne v Grécku a v stredu sa z ničoho nič ozval, že jako sa mám. Odpísal som trochu neskôr, počas poobedňajšieho spánku mám zvonenie vypnuté a keď som o nejaké tri hoďky neskôr odpísal, nedostalo sa mi odpovede. Som mal už dávno spraviť, ako som sa zastrájal, a zmeniť dive centrum. Nič, štvrtok pred alebo po Nikózii to asi spravím. Aj keď vzhľadom na spomínané počasie toho už asi veľa nenapotápam...

Ako vás môže vodný aerobik do blázinca dostať

Zisťujem, že by som sa mal vrátiť ku svojmu predsavzatiu zo začiatku roka a znova začať písať denník. Keď už pre nič iné, je to fajn tréning, ako sformulovať myšlienky do slov. A druhá vec je, že starnem, Dedko Alzheimer klope na dvere. V pondelok sa stalo alebo som videl alebo prišiel na čosi, o čom som si povedal, že by to bola fasa téma článku, šak koho to má furt baviť čítať, čo sa tu udialo od pondelka do nedele. No ani za toho chuja si neviem spomenúť, čo to bolo. A pritom viem, že som tým bol úplne nadšený alebo nasr...dený, každopádne emotional overload. Takže, nezostáva nič iné, než denne napísať zopár, hoc aj nesúvislých viet.

Zas si ale nefandite, že to bude verejné, do pár hodín by ma pravdepodobne v slušivej košieľke so zadným zapínaním odvážali k Chocholouškovi.

Posledný týždeň sa tu nazbierala super partia hostí, chodili večer na kvíz a Bingo (Áno, začal som po večeroch opäť aj pracovať ;). Inak je to tu ako na hojdačke. Momentálne to tu mám chuť ocikať, rozobrať sekerou na triesky, zapáliť a zaliať betónom. Dôvod? Vodný aerobik! Na začiatku sezóny som používal vlastný player, hudbu som púšťal sám, paráda. Najprv došiel manažér, že mám dávať rádio ďalej od bazéna (mal som ho asi dva metre od okraja), lebo že behajú okolo deti a že ak player skončí v bazéne, kohosi zabije elektrina. Reku, no way, kábel ďalej nepustí, ak ho posuniem čo i len o päť cm, jednoducho vytrhnem kábel zo stroja a potom môže kľudne aj kraula plávať to rádio a nikomu sa nič nestane. Odpoveďou mi je: "With kids, there is always a way!" Chvíľu naňho kukám, či si zo mňa srandu robí alebo ma nepočul alebo je mešuge. Vyzerá, že to myslí vážne, tak si v duchu ťukám na cranium v spánkovej oblasti a posúvam rádio kus ďalej. Druhá zmena bola keď CD player po jednej celkom divokej plážovici odišiel do Večných Elektrónkovíšť kuknúť, ako sa darí mojej nabíjačke od tabletu a už sa nevrátil. Idem tedy za manažérom, reku zodvihne telefón, kdesi zavolá a mňa zasype kamión nových playerov od Číňana za desať Eur vrátane DPH. Alebo aj jeden by stačil. Prečo ale robiť veci jednoducho, keď môžme ísť z Blavy do Nitry cez Nižnú Myšľu (pozdravujem Andyho Hric-Kováča). Tak tedy nápad hodný génia: otočíme jeden z reprákov v reštike tak, aby smeroval k bazénu a na hudbu sa použije sound system vonkajšieho baru. A hudbu bude púšťať barman, nie ja. Či má pri pulte sto ľudí alebo nikoho, nesere. A že v reštike a bare je ďalších päť reprákov, ktoré budú hučať jak piliňák tiež. Jediné šťastie, že v bare bola väčšinou Slávka a na ňu sa dalo spoľahnúť, vedela, kedy ktorá pesnička končí, aká má nasledovať, aká je ideálna hlasitosť. Lenže čo, tri týždne dozadu Slávka šla domov a mojím dídžejom sa stal Mr. Vyzerámdrsnekeďsatvárimžeminiektozjedolraňajky Vangelis. Ale tiež nie zlé, akurát keď má viac ľudí občas nestihne prepnúť song ale to je detail. Čo je horšie, a čo sa stalo aj minulý pondelok (žeby toto bolo ono?) aj dnes je, keď má Vangáč offko. A kto ho zastupuje? Mr. Bleskjemôjpomalšíbrat Vasilis. Slovenskí hostia si isto spomenú na malého okrúhleho Bulhara, čo mu dávali len podradné práce typu choď sa pozrieť, či nie som v sklade. Tak toto je náš barman, vážení. A dídžej, aby som sa vrátil k pointe. Slovom katastrofa. Bar používa dotykovú obrazovku a Windows Media Player asi úplne prvý. A nech sa chalan snaží ako chce (čo teda väčšinou nesnaží), ni za boha sa mu nedarí trafiť tým bacuľatým prstom do správnej pesničky. Takže ako teda vyzerá takýto tragikomický vodný aerobik? Ľudia čakajú v bazéne, ja pustím hudbu, po niekoľkýkrát napíšem v akom poradí idú skladby. Už by sa to nie že žako, ale aj vrabec naučil: 11,13,15,17,21. Odcvičíme prvú pesničku, ticho, DJ Vas ozlomkrky ťuká do kompu, počiatočné odhodlanie v jeho očiach sa postupne mení na zlosť, potom zúfalstvo. Vrhá na mňa pohľady, ja naňho tiež. Po chvíli bežím od bazéna k baru, púšťam song, bežím späť. Prehodím niečo vtipné cvičiacim. Cvičím druhú skladbu. Končí, ja už kukám po bare. Tamten zase ťuká. Pár sekúnd je ticho, potom bežím opäť k baru, ledva som sa k nemu dostal, začala správna pesnička. Bežím naspäť, urobím dajaké opičky, cvičíme. Končíme, reku, hádam mu to už pôjde. Ničevo. Opäť na mňa vrhá pohľady, ja naňho nadávky, keby bolo po ruke aj požiarne vybavenie, vrhnem aj sekeru. Opäť absolvujem trasu bazén-bar, bar-bazén. Vysvetľujem hosťom, že DJ je nový, preto sa deje, čo sa deje. Predposledná skladba, uprostred nej zrazu hlasitosť klesne asi o polovicu, vrhám spaľujúci pohľad na bar, vidím manažéra z Iliady ako čosi vysvetľuje. Na konci štvrtého songu neváham, hneď absolvujem beh ku baru, bez pohľadu na Tiesta púšťam poslednú skladbu, zvyšujem hlasitosť, cvičíme, ospravedlňujem sa hosťom, nasratý odchádzam.

Dnes sa nočná mora opakovala, akurát hviezdny tým DJov sa rozšíril aj o MC Ignasiu, ktorá sa hneď od akejkoľvek hudby dištancovala, jej hlavnou úlohou bolo zavadzať mi, keď som utekal pustiť ďalšiu skladbu a žeraviť ma do biela poznámkami, ako je to všetko neprofesionálne. Fraška!

Ale ako som už bol býval spomínal, boli fasa hostia, aerobik brali s pochopením, hodne sme zase začali petangue hrávať, pokecali sme parádne. Akurát stredu všetci odišli a nahradilo ich síce zopár fajn Britov, medzi inými aj Roy aj Brenda, čo tu už boli v máji, no hlavne hromada Švédov, vrátane kompletného predstavenstva Švédskeho kráľovského spolku priateľov obžerstva a obezity (ŠKSPOaO). Ty kokos, videl som už všeličo, ale pri tomto ma prechádza chuť do jedla...

Tú istú stredu som bol opäť chalanov z Lithosu kuknúť v Sphinxe, aj s nimi čosi pospieval na pódiu, po koncerte som ešte takmer zbalili dve ich fanynky, Maďarky, ale nejako som nemal náladu to doťahovať do konca, nie že by sa nedalo, šlo by to, ale keby videli moju izbu, tak sa s hrôzou otočia na opätku. Sme pokecali ešte s chalanmi trochu a s babami sa dohodli, že sa uvidíme v sobotu. ešte som cestou okolo Greenery narazil na tri Nórky, čo boli v Sphinxe a ostošesť mi mávali, tak reku pokecáme ešte. Z diaľky a v tme vo Sfinx vyzerali výborne a bolo vidno, že sa o seba starajú, no pri vyššej intenzite osvetlenia v Greenery som bol nútený k môjmu prvému odhadu ich veku pridať ďalších tridsať rokov, alebo dvadsať a trochu koksu. Som pokurizoval chvíľu a šiel späť.

Štvrtok okolo druhej poobede sa na mojom predlaktí z ničoho nič zjavil Yoda a som veeeeľmi spokojný, ako to dopadlo. By som nebol povedal, že dve tetovania dám tento rok. Večer som bol pozrieť moju obľúbenú DJku Kylie v Loveboate, zase sme pospievali nejaké duety, stretol som tam aj bulharských ohňovkárov, dali zopár pív, sranda bola. Piatok preletel, hoci som mal veľmi málo ľudí na aktivitách, takisto v sobotu. Chcel som opäť Lithos pozrieť, ale asi sa im nechcelo hrať, lebo tam nebolo nikoho, namiesto toho reku pozriem, čo nové v Nape. Aya písala, že je nejaký festival či čo, tak že omrkneme. Predstavila mi kamarátku Noemi, fajn kočka a hlavne ma rada rock. Festival už okolo polnoci končil, celkom mi to pripomínalo naše jarmoky. Zapadli sme na chvíľu do Rock Heaven, oproti mojej minulej návšteve tam tentokrát aj hudba hrala. O druhej ale zatvárali, tak ze ideme do klubov nejakých, akurát vysvitlo, že jediný, kde máme VIP vstup zadara je Black and White. Kašľať na to, vravím, pome. Trošken na mňa divne kukali černošskí vyhadzovači, že dlhovlasý biely týpek v guns tričku chce do R'n'B klubu, ale šak pustili ma. Celkom mi to americké filmy pripomenulo, pimpovia postávali pri bare a tvárili sa drsne, bičíz sa vlnili na parkete až kým mladší bratia pimpovia, držiac svoje asi prvé pivo v živote, Carlsberg za šesť éčok tretinka, nezačali postávať a tváriť sa drsne blízko vlniacich sa bičíz dúfajú, že sa začnú vlniť okolo nich. To pimpovia spozorneli a začali sa tváriť ešte viac drsne a vrhať ešte drsnejšie pohľady na mladých. Keby si niekto kýchne, tak sa možno všetci postrieľajú.

Posledná veta je kravina, ale vždy sa mi páčila. Keď som si uvedomil, že miesto rockového koncertu postávam v R'n'B klube, v duchu som si dal dve facky a šiel domov. Zaspal som okolo štvrtej, nevediac, čo ma ráno čaká...

Yo a povedal som si, že už nebudem spojlerovať na konci článku, lebo aj tak nakoniec píšem o niečom úplne inom...

Druhé Yo, upratal som si izbu, už sa ku mne nemusíte báť chodiť. Teda, ako sa to vezme, hehe.

Konečne!

Možno viete možno nie, podarilo sa mi zohnať nabíjačku. Nebola drahá, desať doláčov na ebay-i, ale toho humbuku okolo toho... Založiť cyperský účet v banke, počkať na platobnú kartu, prinútiť paypal, aby uveril, že som na Cypre, pridať novú kartu, overiť ju, objednať, zaplatiť a čakať tri týždne. Človek si aj od tabletu odvykne. Nie, blbosť, to sa nedá... Čo vám poviem, opäť sa toho udialo veľa. Stihol som si nájsť priateľku, Rusku Annu, a aj sa s ňou rozísť. Teda ona so mnou. Vzťahy na diaľku, šak poznáte určite. Chýbaš, drobec...

Medzičasom odišli Slovenky z hotela, začala im škola a poslední Slováci-hostia odišli teraz vo štvrtok. Poväčšine geriatria, neustále sa sťažujúca, ale aj zopár fajn ľudí medzi nimi. Hlavne dva manželské páry, Tibor a Aleš so ženami, celkom sme si sadli, hneď v prvých dňoch sme sa dohodli, že požičajú auto z požičovne a pôjdeme vo štvrtok na výlet, ja ako sprievodca. Lokalitu nechali na mne, tak som vybral hory, pohorie Troodos, a potom Nikózia, hlavné mesto. Nebol som ešte ani na jednom z týchto miest, tak som deň predtým googlil nejaké zaujímavé miesta, nech nevyzerám nepripravený. Troodos je najvyššie pohorie Cypru, najvyšší bod je Mount Minolta, či vlastne Olympus, či čo sú to za foťáky, výška 1951 metrov. Vybral som ho aj preto, že už ma nebavila jednotvárna, vyprahnutá krajina okolo Protarasu, a reku hory budú vítaná zmena. Na našej trase som vynechal kláštor Kykkos, časté miesto výletov a hodne prevarené. V skratke je to 900 rokov starý kláštor, mnísi tam pestujú hrozno, robia z neho víno, maľujú ikony (tie obrázky svätých, nie tie počítačové) a modlia sa neustále. Žijú v prísnom celibáte rovnako ako ich otcovia a starí otcovia...

Namiesto toho ma zaujala starobylá dedinka Lania. Našli sme ju pomerne ľahko a zážitok to bol parádny, šak kuknite fotky. Odstavili sme auto na malom parkovisku uprostred dediny a hneď vedľa objavili malú tavernu s príjemnou bulharskou obsluhou. Až sa čudujem, že klávesnica zobrala slová bulharský a príjemná tak blízko seba. Ale áno, sú aj výnimky, dve aj na našom hoteli, a tretia práve v Lanii. Ochutnali sme parádne domáce víno, zistili čo sa oplatí vidieť v okolí, a pešo sme omrkli kostolík, staré múzeum a malebné uličky. Ďalšia rada bola navštíviť kláštor na kopci za dedinou, tak sme sa sadli do auta a vyrazili. Kapánek sme to obišli, ale po chvíľke blúdenia sme kláštor našli, hoci sme k nemu došli z úplne opačnej strany ako sme chceli. Celkom mi to pripomenulo zážitok z Budapešti spred pár rokov: "Máme džípíesko, mapu a vojaka, nemôžme sa stratiť" :) Pozdravujem blaváckych iaidistov a kyudistov. Prašť jako uhoď, kláštor sme našli, hoci nikoho v ňom, sviečky zapálené všade ale inak dvere pozamykané, vrátane vécka. Tuším prvý raz v živote som použil hajzlík pre hendikepovaných, ten jediný bol otvorený. Dlho sme sa nezdržali, veď ani nebolo prečo, a o chvíľu sme zase sedeli v aute. Hory sa konečne začali ukazovať, cesta kľukatiť, flóra ozelenievať. Po pár kilometroch cesty, čo mi silno pripomínala Pezinskú Babu, sme sa dostali k ďalšej plánovanej zastávke, vodopádu, zvanému Myllomeris. Nebol extra veľký, no v tomto ročnom období je úspech vidieť tečúcu vodu inú než tu z mora a z vodovodu. Keďže sme boli pomerne vysoko, aj teplota klesla na príjemnú dvadsiatku, k vodopádu sa ide po lávke vedúcej okrajom kaňonu, romantika jak sviňa. Ďalšia zastávka bol opäť vodopád, tentoraz to zahŕňalo aj menšiu, trojkilometrovú túru, po chodníku zvanom Kaledonia Trail. Začína pri reštaurácii a pstruhovej farme, kľukatí sa pozdĺž potoka v ktorom je takisto možné zhliadnuť nejakého teho pstruha. Blavákom vyzbrojením na výlet flipflopmi sa najprv predstava pešej túry nie moc pozdávala, ale nechali sa ukecať a stálo to za to. Parádna túra, na jej konci pekný vodopád, aj tie pstruhy boli. Naspäť pri reštike sme rozmýšľali, či sa najesť alebo nie, no jedálny lístok nás moc nezaujal, tak sme šli ďalej.

Tretia zastávka bolo miesto zvané Troodos Square, tesne po spomínaným cyperským Olympom. Je to v podstate turistické centrum hôr, zopár reštaurácií, predražených obchodov, zamknutých toaliet, klasika. Pevne odhodlaní dať si rybu sme preštudovali zopár menu, nakoniec vybrali celkom fajn miesto s pekným výhľadom a ešte lepšou rybou. Obsluha opäť Bulhari, tuším. Obehli sme ešte tie obchody, nakúpili dajaké orechy a uzimení (teplota medzičasom klesla pod 16 stupňov) sadli do auta, smer posledná zastávka, hlavné mesto Nikózia. Cestou sme lízli hranice s tureckou časťou, je to zaujímavý zážitok, pretože človek sa pousmeje nad tým, aké naschvály si znepriateľené strany robia. Zhruba dva kilometre od hranice som videl asi najväčšiu vlajku vôbec. Tureckú , samozrejme. Oblasť je rovinatá a vlajka špeciálne umiestnená, aby ju bolo z gréckej časti dobre vidno. Ešte zaujímavejšie bolo, ako sme sa blížili k Nikózii, pozadie ktorej dokresľuje ďalšie pohorie, Kyrenia, na úpätí hory sú ďalšie dve vlajky, turecká a severocyperská, no nie vlajúce na žrdi, ale nejakým spôsobom namaľované na samotnú horu. A sú obrovské, odhadom niekoľko kilometrov na šírku. Skúsim vygoogliť podrobnosti. Tak takto ohľadom vlajok: v 74tom, počas invázie v jednej dedine sa pobili grécki a tureckí spoluobčania, skončilo to masakrom asi stovky Turkov a vraj utečenci z dediny z vďaky za záchranu v horách z kameňov vyukladali vlajky. Nespochybňujem to, ale skôr mi to príde ako propaganda, najmä vo svetle toho, že hneď pri vlajkách je aj veta v zmysle, ako je fajn byť Turkom a vlajky sú každý večer osvetlené, nech ich Gréci vidia aj v noci.

Nikózia je vcelku príjemné mesto, v starom meste je vidno vplyv anglickej architektúry. centrum mesta ohraničujú hradby tvoriace kruh s dvanástimi baštami, pôdorysne veľmi pripomínajúcimi tie v Nových Zámkoch. Je to navyše jedno z posledných rozdelených miest sveta, idete po centre a uprostred ulice naraz pasová kontrola, v minulosti vraj aj borci so samopalmi. Hranica doslova prechádza stredom niekoľkých budov a plot s ostnatým drôtom je luxus, častejšie ho nahrádzajú dosky a kusy plechu pozbíjané dohromady ako prišlo. Na tureckú stranu sa dostanete ľahko, stačí občiansky, kopa ľudí tam chodí kvôli nákupom. Ceny sú vraj vynikajúce, neviem posúdiť, či je kabelka od Gucciho za sto éčok v pohode, ale keď sme videli baby, čo boli s nami, čumieť do výkladov a behať z obchodu do obchodu, skoro sme aj ako chlapi oľutovali, že sme tam išli. Nič to za to, sadli sme do kaviarničky, dali si kávu a čakali. Relatívne neskoro sme prišli do Nikózie a už sa začalo pomaly stmievať, ale stihli sme ešte mešitu prerobenú z gotického kostola omrknúť a zopár ďalších pamiatok na gréckej strane a kým sme sa dopracovali k autu, bola tma. Celkovo sa mi Nikózia páčila ohromne, vydržal by som sa túlať uličkami starého mesta celé hodiny.

Aby som sa tu udržal príčetný, mám nový rituál, každú stredu a sobotu som si zvykol do Sfinx pubu zájsť, hráva tam kapelka zvaná Lithos. Traja chalani, väčšinou troj a viachodinový koncert, najväčšie rockové hity a zopár mimoriadnych gitarových sól. S chalanmi sme sa skamarátili, po koncerte furt pokecáme pri pive, teda len ak sme v stave hovoriť, hehe.

Inak sa mi to pomaly kráti a ja posledné týždne uvažujem, ako ďalej. Možností je mnoho, vážne som uvažoval nad návratom na Slovensko, neskôr sa ale objavila príležitosť, a asi by som ľutoval, keby som ju nevyužil. Podarilo sa mi totiž nájsť jedno dive centrum, kde si môžem spraviť divemaster kurz zadara, výmenou za prácu pre nich na pár mesiacov. Nie je to Cyprus, kde vo vode skoro nič nie je, je to na jednom z top miest na potápanie. Thajsko, Phuket. Začínam v decembri, čo mi necháva voľný november. Pôvodne som mal na chvíľu do Ruska pozrieť, severne od Petrohradu, ale to asi padlo, aj keď stále tak trochu dúfam, že začiatkom októbra budem príjemne prekvapený. Ak by aj nie, uvažujem nad dobrodružstvom Vietnam, Laos, Kambodža a odtiaľ rovno Thajsko. Myšlienka, že uvidím Angkor Wat je pomerne vzrušujúca už teraz.

Asi fšecko na dnes, šak o týždeň bude článok opäť. Tešte sa na nové tetko, nejaké detaily z potápania a možno aj konečne anglická verzia blogu pribudne. Ozaj, posledný turnus Slovakov: tomu čudnému ovociu, čo sme nevedeli, čo je, hovoria Bulhari "rajské jabĺčko".

Fotky nájdete tu.

Neverím...

Je tu ďalšia nedeľa a medzičasom sa udialo toľko vecí, že sa mi zdá, akoby som posledný článok písal pred dvoma mesiacmi ;) Ale vážne. Netešte sa moc, nabíjačku stále nemám vlastnú, hoci dúfam, že v priebehu sektembra sa konečne podarí dostať nejakú sem. Jako sa mi tedy podarilo nabiť toto čudo? Kráčam si tak pekným piatkovým popoludním po hotelovej terase a čo nevidím, baba, asi pätnástka, ťuká čosik do Asus netbooku, pristavím sa a idem rovno na vec, reku, čím to nabíja. Anglické slová nepadajú u mladej Rusky na úrodnú pôdu, preto prepínam na univerzálny rusko-slovensko-ruko-nohový jazyk a za päť minút s rukami trasúcimi sa od nadšenia pichám kábel do diery. Teda pripájam nabíjačku, zvrhlíci.

Kde sme to tedy skončili začiatkom júna? Kasíno sa len rozbiehalo, hromada anglických dôchodcov dominovala zloženiu hostí, Slávka s Lenkou práve prišli na Cyprus a ja som začínal s potápačským kurzom. Najskôr zo všetkého sme tu mali štrajk. Najprv sme sa hotovali štrajkovať animátori, úplne prvá výplata meškala týždeň, no nakoniec sme ju v deň štrajku dostali. Týždeň na to štrajkovali zamestnanci hotelov skupiny Tsokkos. To vám bola show. Kuchyňa prázdna, v reštike dve čašníčky, zrovna spomínané Slovenky. Tak reku, že pomôžem im, moja kariéra čašníka začala ráno pomocnými prácami typu tlačenie troleja so špinavých riadom, do hoďky ma povýšili na umývača riadov, za ďalšiu hoďku som spratával stoly, neskôr prestieral, potom roznášal objednávky a nakoniec objednával. Kariérny rast jak vyšitý. V kuchyni varili manažéri a bolo to chutné.

Pomaly začali Slováci prichádzať, jakože hostí myslím teraz. Prvý turnus hydrotourákov bol taký rozpačitý, asi len osemnásť ich bolo, aj to nenaplnili charter, tak leteli linkou z Viedne. Ďalší turnus už bolo plných dvadsať izieb Slovákov a odvtedy sa tu vystriedalo zo šesť turnusov tuším. Všelijakí ľudia medzi nimi, od arogantných chujov po úplných pohoďákov. Zároveň postupne začal upadať večerný entertainment, keďže Angličanov obľubujúcich Bingo bolo stále menej. Koncom júna priletela druhá Lenka, animátorka pre klub markíza, teda pre capartov malých slovenských. Trochu menej sme si sadli ako so Slávkou a Lenkou, akože pokecáme a všetko, ale nemám moc rád ľudí, čo chcú byť za každú cenu v centre pozornosti a sú najmúdrejší na svete. Konkurencia...

Čo sa potápania týka, moc neni čo vravieť... Je to jedným slovom JEBAAA! Vážne si ho užívam, dokončil som medzičasom Open Water kurz, teda sa môžem bársgde na svete potápať do 18 metrov a začal som špecializácie. Najprv reku že podmorská fotografia, ale potom mi Peťo, divemaster, poradil že učiť sa podmorskej fotografií od človeka (Marios, inštruktor), ktorý v siedmych z desiatich pokusov niečo odfotiť odfotí svoj prst a fotky na potápačské preukazy robí zásadne proti slnku, asi nie je to pravé kokosové, tak reku zmena. Čil štvrtok som začal špecializáciu Deep Dive (až bude môžem do 30, max. 42metrov), potom bude Nitrox (zmes kyslíka a dusíka, umožňuje zostať dolu omnoho dlhšie, než obyčajný vzduch), neskôr Wrecks (Zenobia čaká), Ecological Diving a nakoniec Stress and Rescue, to je povinné pre ľudí, čo chcú byť divemastri, jako ja. Takže štvrtok som bol v tridsiatich metroch a paráda neskutočná, pojem modrá získava úplne novú definíciu. Videli sme obrovskú chobotnicu, asi meter mala, kúsok vedľa som videl asi dvadsaťcentimetrovú murénu, moju prvú naživo a hneď pri nej bola taká tá ryba, čo sa maskuje v piesku, nevidno ju, kým sa nepohne. Štvrtok idem znova, a v dohľadnej dobe musím foťák s púzdrom poriešiť.

A úplne najlepšia vec, nedávno ma prišla Lenka pozrieť! Boli opletačky s Ryanairom, kvôli batožine a musela letieť z Budapešti do Paphosu, čo je odo mňa 200kilákov, ale zvládli sme to. Ukecal som jedného uja zubára s rodinou, aby si prenajali auto a šli na výlet, tak sme sa zviezli s nimi. Vyzdvihli Lenku na letisku, kukli vykopávky (normálka rímske, čil nemyslím nemecké turistky), cestou späť sme omrkli taký šuter, kde sa Afrodita z mora vynorila, paráda. Akurát už bárskomu navigátora v aute nerobím, som skoro o nervy prišiel... Desať dní preletelo, boli sme sa šnorchlovať spolu, zopár pekných prechádzok sme absolvovali, aj dajaké rozhovory vážne boli. Aj som do pleca dostal, päsťou, ešte čil ma to bolí, tuto! Yo a v japonskej reštike sme boli, kuchár rovno pred nami, nože vyhadzoval, aj vajcia (slepačie), skrátka show. Na to jeho "uuups" a "sooorry" dlho nezabudnem :)

Cesta späť na letisko bola v pohode, akurát na letisku mi zamrzol úsmev. Tak toten dilino Sýkora zabudol vytlačiť boarding pass a v ryanair office za to pýtali 60€! Stiahol som ho nakoniec na SD kartu, no aj tak problém dakde to vytlačiť. Už ma pot oblieval, po dvoch hodinách pytania sa každého človeka na letisku veľkosťou podobnom žilinskej vlakovej stanici. Nakoniec sme našli jedného na prvý pohľad veľmi čudného uja v požičovni áut, ktorý sa nakoniec ukázal ako najviac ústretový človek v širokom okolí a boarding pass nám vytlačil. Po noci v príjemnej spoločnosti komárov nastala chvíľa lúčenia, a po miernych zmätkoch s autobusovou dopravou (cesta tam: 200km za tri hodiny, cesta späť: 200km za osem hodín) som sa ocitol naspäť na hoteli, unavený a smutný. To bolo takto pred týždňom, medzičasom na mňa choroba vyliezla, včera som teploty mal, ale šľahol som dva Paraleny a riadne to vypotil, dnes má už len hrdlo bolí a soplím trochu...

Yo, ozaj, presťahoval som sa priamo na svoj hotel, takže nemusím ráno pešo chodiť, len čo po schodoch zbehnem. Na druhú stranu ale nemám poriadne pripojenie na net, musím tutok na roh chodiť.

Neviem, čo vám ešte napíšem, stalo sa toho dosť, keby sa mi dá písať každú nedeľu, vydalo by to aj na päť takýchto článkov, pri troche šťastia pri odchode ukecám mladú Rusku, aby mi nabíjačku predala, v Moskve musí novú zohnať bez problémov. Ozaj, díky všetkým (piatim), čo si na moje narodky spomenuli aj bez facebookovej pripomienky. Ak ste náhodou písali na moje slovenské číslo, ďakujem tiež, ale nedostalo sa to ku mne, pretože už nefunguje. Len pre istotu, číslo cyperské mám :0035799164751.

Nazdar zase niekedy ;)

Preco sa tu nic nedeje?

Priatelia, kamarati, mozno sa cudujete, preco na blogu uz vyse mesiaca nepribudol novy clanok, hoci som slubil kazdy tyzden jeden. Nuz, veci sa maju tak, ze mi odisla nabijacka od tabletu a uz sa nevratila. Teraz navzdy odpociva vo Vecnych Elektrovistiach v spolocnosti svojich predkov, elektroniek a tranzistorov. Nikdy na Nu nezabudneme, bude navzdy zit v nasich srdciach. A co sa tyka nabijacky novej, velmi dufam, ze do konca jula sa mi podari zohnat novu. Co sa tyka zivota na Cypre, ten ide dalej aj bez Sykorovej nabijacky, tak sa teste na novy clanok koncom jula. Peto

James Bond

Čaute! Je nedeľa ráno, desať hodín, za 15minút začína vodný aerobik, ja som na pochybách, či ho zvládnem (pre istotu asi vyhodím jeden song z playlistu) a ešte furt spracúvam nával udalostí z poslednej noci. Aby som šiel pekne po poriadku, začnem opäť pondelkom. Poobede som dokončil a nahodil článok a šiel do hotela na večeru a pripraviť večerný kvíz. Robili sme ho spolu so Stuartom, zástupcom Thomasa Cooka. Hneď mi aj oznámil, že ho prevelili do iného hotela, čo ma mrzelo, lebo sme sa skamarátili a je to skvelý človek. S jeho pomocou sme dali dokopy hudobný kvíz, dotiahol noťas a repráky, hneď to bolo na inej úrovni. Púšťali sme hosťom songy a ich úlohou bolo napísať názov a interpreta. Víťaz dostal fľašu vína. Okrem toho sme ten večer mali Casino night, došli dvaja krutipéri, teda krupiéri, jeden pri stole s Blackjackom a druhý pri rulete. Záujem bol spočiatku rozpačitý, ľudia sa moc nezaujímali o nich, vlastne aj za to sme ten kvíz robili, nech pritiahneme ľudí do lobbyčka. Kvíz tedy skončil a hostia sa začali aj okolo kasína obšmietať, hoši vysvetľovali pravidlá, nejaké pokusné hry prebehli. Je to zaujímavé sledovať, ale hazard nie je pre mňa, zisťujem. Rusky hrajú ruletu, akurát rozmiestňujú stávky tak, že nič nevyhrávajú. Nakoniec sa Erik (kamarát, 65-ročný Ír, ešte väčší vtipálek ako Paul, raz mi povedal, že v utorok nesmie vkročiť do vody, lebo mu to zakazuje jeho viera - snažil som sa ho ukecať na vodné pólo) odhodláva, kupuje 20 žetónov za 10€ a skúša Blackjack. Princíp kasína je, že kúpite žetóny a ak nahráte určitú hodnotu, získate cenu. Začína sa na 200€ fľašou vína alebo chľastu, končí na 9000€ výletom luxusnou loďou s transferom limuzínou. Erik začína opatrne, jedným handom na Blackjacku, viac-menej sa mu darí. Napriek tomu, že tvrdí, že hrá prvý raz v živote, krutipér vraví, že hrá jak profík. Zisťujem, kde je pes zakopaný, keď sa pýtam, koľko filmov s Jamesom Bondom videl a Erik odpovie, že všetky a niekoľkokrát. Krupiér ho ukecáva, aby otvoril ďalšie handy, vraj väčšia sranda. Aj bola. Erik dosahuje hodnoty 100€ a pýta si pol fľaše vína ako výhru. Po zápornej odpovedi sa presúva k rulete. To už sa objavuje Erikova žena a prirodzene sa ujíma role pokladníčky a schvaľovateľky stávok. Ruleta začína opatrne, Erik štyri žetóny staví a piaty vyhrá. Pokladníčka začína pozerať na hodinky, stávky sa zdvojnásobujú. Aj tak to ide pomaly. Pridáva sa nervózne poklepkávanie nohou. Stávky sú stále smelšie, ale šťastie je vrtkavé. Erikova žena v tomto štádiu pozerá na hodinky častejšie ako vedúca dedinskej pošty pol hodinu pred fajrontom a vyzerá nervóznejšie ako keď spomínaná vedúca vidí o tej pol štvrtej plnú poštu ľudí. Náš Bond neohrozene stavia päťeurový žetón na číslo dvadsaťštyri. Gulička je v pohybe, ruleta sa krúti, čas zastal. Vedúca pošty zabúda na čas a v očakávaní sa nakláňa dopredu. Bond vraští čelo, je to kvapka potu, čo vidím? Guľôčka stráca rýchlosť, blíži sa k číslam. Zopárkrát ešte poskočí, až sa zastaví na jednom čísle. Vyhrá Erik dosť, aby si odniesol fľašu chľastu, alebo budeme sledovať jeho trampoty až do rána? Trafí jeho ženu šľak alebo dnes zaspí v sladkom opojení zmyslov zapríčinenom alkoholom? Zatvorí vedúca poštu desať minút pred oficiálnou záverečnou a teda načas, aby stihla na Markíze tretiu reprízu minulotýždňovej Farmy? Dozviete sa na konci článku (a žiadne scrolovanie na koniec čil, jasné?!)...

Ešte chvíľu kecáme s krupiérmi a padám domov. Ešte v priebehu dňa sa čosi šepká o nejakých dvoch Slovenkách, čo majú dôjsť v utorok, tak som zvedavý, čo to bude za matroš. Utorok ubehol v pohode, ráno som mal 30 (!) ľudí v bazéne na water aerobiku, večer stretám opäť Erika, stredu odchádzajú, tak sa ma pýta, či nechcem fľašu vodky, vraj ju načali a nechcú ju vláčiť domov. A nie, nie je to výhra z rulety. Urputne som sa bránil, no nakoniec ma ukecal. Večer stretám spomínané Slovenky, čerstvé maturantky, Slavomíru a Lenku. Slávka to tu už pozná, tretí rok, čo je v hoteli. V pohode baby. Utorok večer ma mala dôjsť Aya pozrieť, pamätáte tú Maďarku, fanatičku do Japonska... Čosi že ale mala offko, boli na lodi a natiahla si chrbát, či čo. Aj tak som nemal náladu socializovať sa, tak som na izbe sadol na balkón, pustil hudbu a hĺbavo kukal do seba. Nepozdávalo sa mi, čo som videl a povedal som si, že na sebe musím makať. A poriadne. Inšpirovala má paralela s Piliermi Zeme. Podrobnosti si nechám pre seba, nechcem vás unudiť k smrti.

Streda! Odišiel Erik s Joyce, aj Dan s Marge, nemám s kým petangue hrávať. Zostali síce Andy a Barbe, ale moc sa im nechce zapájať. Stredu večer slovenská plážovica, stiahli sme smirnoffku od Erika a pokračovali s whiskey. Nepochopím, prečo som ju nezapíjal kolou, ktorú som sám niesol, takže som o nej vedel, ale ukecali ma na jablkový džús teplý jak šť... eeehm, teplý jablkový džús. Kentus, humus, fujtajblovka, ale som chlap, čosi vytrimem a hrdinsky som pil ďalej. Postupne sa ľudia vytrácali, až som zase zostal ja s Evkou a zase sme to zavŕšili v Mekáči. Museli z nás mať show, hlavne keď sme sa snažili objednať, ale asi sme to zvládli a potom som sa zobudil až ráno.

Štvrtok voľno a ja som bol dohodnutý s chalanmi, že začnem potápačský kurz. Tak som spal tri hodiny, zobudil sa o siedmej, šľahol sa do vane, raňajky pre istotu vynechal a podľa dohody som bol o deviatej na mieste. Nikde nikoho, reku pohoda, chvíľu počkám. Spomenul som už, že chalan je Cyperčan (či Cyprusák, Cypriot, citrusák, cirkusák alebo Cyprián, len si vybrať)? O jedenástej sa zjavil Peťo, že Marios nedojde a že či čakám dlho. Reku nie, aspoň som dospal trochu. Piť by sa nemalo vôbec pred potápaním, ale aj z neho vypadlo, že bolo veselo včera. Tak začíname, ako poskladať šecko dokopy, skontrolovať, pripojiť fľašu, regulátor, jak to dostať na seba a podobne. Fasujem wetsuit, boty, plutvy, závažia. Ideme do bazéna na prvé cvičenia. Základy, ako sa dostať do vody, ako si vyčistiť masku, ako nájsť regulátory a vyčistiť ho, kontrolovať tlak a hĺbku, vyrovnávať tlak v ušoch. Prechádzame na pokročilejšie veci, ako si vypýtať a shareovať vzduch, signály pod vodou a zo všetkého najdôležitejšie, ako dosiahnuť neutrálny vztlak, či plávateľnosť. Potom ako sa vyzliecť z postroja vo vode, odhodiť závažie v prípade núdze, ako si ho dať naspäť, ako si postroj vo vode navliecť naspäť. Bazénovú session končíme uplatnením tohto všetkého v praxi, potápame sa, dosahujeme neutrálny vztlak a robíme pár kolečiek okolo bazéna. Lezieme von, kecáme chvíľu, čo jako, či mám otázky, či všetkému rozumiem, kukáme na tlak vo fľaši, vychádza to na pol hoďku v mori. Tak znova dávame všetko na seba, zbehneme na pláž (makačka, postroj je ťažký plus mám 8 kíl závažia na sebe, ešte k tomu po schodoch, naspäť to bude kruté). V plytkej vode robíme buddy check, to znamená, že si navzájom všetko kontrolujeme, či je ok, kompletne výstroj, opakujeme signály a dohoda je, že pri 60psi vo fľaši dám Peťovi vedieť a pri 50psi sa vždy vracia na hladinu. Navliekam plutvy a ideme na to. Pri prvom ponore v otvorenom mori mám dovolené ísť maximálne do 6m hĺbky. Klesáme a mám problémy s neutrálnym vztlakom, jednoducho sa mi ho nedarí dosiahnuť. Ono totiž vesta, čo mám na sebe sa dá nafúknuť vzduchom z fľaše. Ak je plne nafúknutá, mám pozitívny vztlak a ťahá ma to k hladine, alebo na hladine plávam. Keď je vyfúknutá, vďaka závažiam klesám dolu. Cieľom je teda mať vo veste toľko vzduchu, aby som zostal na mieste. Nie úplne nehybne, pri nádychu by som mal ísť pomaly hore, pri výdychu dolu. Je to trochu oneskorené, ale sranda celkom. Príliš som sa s tým bavil asi, každú chvíľu ma buď stiahlo na dno alebo vystrelilo ku hladine. Až po chvíli s Peťovou pomocou som konečne neutrálny a po ďalšej chvíli prichádzam aj na to, ako regulovať svoju hĺbku pomocou plutiev. Medzitým si užívam nové prostredie, dno tvorí jemný piesok posiaty ohromnými balvanmi. Rýb je tu pomenej, ale nájdu sa. Hlavne tie typicky plážové strieborné s tmavým pruhom, občas aj kŕdeľ menších rybiek pripomínajúcich sardinky. Balvany sú posiate drobnými hubami, občas nejaká tá chaluha alebo také tie vejárovité čudá, pripomínajúce nezmar. Inak celkom nuda, ale ja si to užívam. Zhruba po 25 minútach som na 60psi, signalizujem Peťovi a pomaly mierime späť. Po vynorení nafukujem vestu, dávam dolu masku a regulátor. Som príjemne vyčerpaný a nadšený, už sa neviem dočkať ďalšieho štvrtka, to budú dva ponory do 12 metrov. Ešte ale nie je všetko hotovo, škriabeme sa po schodoch, ktoré sa mi zdajú dvakrát náročnejšie ako cestou tam. Voda vyčerpáva riadne. Konečne sme hore, zhadzujeme výstroj, rozoberáme ho a oplachujeme. Dohadujem ďalší štvrtok na jedenástu, nie na deviatu a vraciam sa do Protarasu. Večer Aya zas navrhla, že príde, tak som ju čakal na zastávke, keď mi napísala, že vraj busy už nechodia, že čakala 45 minút. Keď nechodia, tak nechodia, vravím si, pozerajúc na práve odchádzajúci spoj z jej smeru. Vraciam sa do hotela na staff-party, ale som slušný, dávam len zopár pív. O jednej som v posteli...

Počas piatka sa nič mimoriadne nestalo, teda okrem toho, že som si pral ponožky. A bolo jedno výročie, čo som nemal s kým osláviť :(

Sobota bola krutá, Alina, jedna z čašníčok mala narodky, takže čo to znamenalo? Staff-party! Zase som sa držal piva, hoci okolo mňa Captain Morgany lietali a dobre som spravil. Došla aj Evka, a hoci som si povedal, že sa na tomto fronte už nebudem moc snažiť, ešte som tomu dal jednu šancu, ale to až neskôr. Zahrali sme biliard, kvíz (nový hit staff-parties, robím kvízmajstra), pokecali so Sozom, kamarátom z watersportu. Jednu chvíľu si Filip všimol, že pri bare sedí osamotená baba, tak sa vydal na skusy. Kecali asi pol hodinu, čo mi bolo divné, hlavne pri Filipových katastrofálnych jazykových zručnostiach. Potom dofrčal s tým, že poď mi prekladať. Tak sa k nám pridala Angličanka Laura, ale vysvitlo, že nedeľu odchádza, tak sa Filip prestal snažiť. Okolo polnoci sme sa vybrali za zvyškom bandy do baru, reku, pome po pláži. Asi sto metrov od hotela sme narazili na tlupu výrastkov, zo pätnásť ich bolo a furt len biť sa. Nechceli sme sa nechať vyprovokovať, padli nejaké facky, my nič, ideme ďalej. Keď ale neprestávali, Filip sa nechal vyprovokovať a šľahol jednému, netrafil dobre a už sa sústredili len naňho. Zo piati ho strhli na pláž a začali kopať. Dajak sa mu podarilo uvoľniť, našťastie, zostali sme tam dvaja s Evkou, hneď samozrejme všetci na nás, vravím nechceme problémy, nechajte nás. Jeden z nich, zjavne vodca bandy, nie že by do mňa šiel, ale babu sotil, až si na zadok sadla skoro, ale jeden z chalanov ju zachytil a začal zároveň so mnou bliakať na idiota. Som ju schmatol a šli sme za ostatnými, nechali nás prejsť. To už Števo fízlov volal, ale ani po opakovaných volaniach sa nikto neukázal. Sadli sme v bare, dali zopár pív, rozobrali, čo sa práve stalo, prešli sa do hotela a späť, že dáme pivo v Lobby bare, ale boli tam sekuriťáci, tak sme to nechali tak. Okolo tretej ma ešte lámalo spať, ale akosi ma to prešlo a skončili sme, ako inak, takmer v Mekáči. Nestihli sme ho o pár minút, sadli sme teda oproti v napodobenine KFCčka, zvanom SFC, dali jedny hranolky, a šli spať, pusa na dobrú noc nebola, tak som sa definitívne rozhodol nechať to tak. Ešte som odfofil brieždenie nad morom, ľaľa:

A čo ten náš James Bond a jeho vedúca pošty? Stavil na dvadsaťštvorku, padla dvadsaťštvorka! 35násobok stávky. Mohol si vybrať s vystavených fliaš, samozrejme si vybral najdrahšiu, Black Label od Janka Chodca. Chlapci boli zmätení, či mu ju môžu vôbec dať, zavolali šéfovi a až potom výhru odovzdali ;) Čaute o týždeň!