Z Laosu do Kambodže

Tak v prvom rade fšecko naj v novom roku, veľa všetkého, šak to poznáte. Podobne ako minulý rok mám z toho nadchádzajúceho dobrý pocit a zároveň je tento historicky prvý, ktorý začínam na cestách. Zvedavý som ako vypáli, mám zopár plánov a projektov, vrátane jedného veľkého, po Cypre tohtoročnom by sa mal rozbehnúť naplno. No ale naspäť na cesty:

Po dni odpočinku sa môj obľúbený sedací sval ako-tak spamätal z blízkeho stretnutia najhoršieho druhu s nepohodlnou sedačkou požičaného bicykla a ja som sa rozhodol pokračovať ďalej smerom ku hranici s Kambodžou. Autobus šiel pomerne neskoro, až okolo druhej poobede (veľké makové, išiel aj skorší, ale hádajte kto je lenivý vstávať?), preto som sa rozhodol cestovať len do Pakse, vzdialeného sedem hodín cesty, prespať tam a rozhodnúť sa ako ďalej. Dve noci v miestnosti bez okien a hlavne bez internetu, čo bol dôvod, prečo som v Pakse strávil noci dve, preleteli rýchlo a ja som sa ocitol na hraniciach s Kambodžou. Rozhodnutie bolo v podstate naslepo, Siem Reap a Phnom Penh som si nechal na neskôr, najprv som si vybral východ krajiny, hornaté okolie mesta Banlung.

Banlung je malé mestečko, no súčasne je vynikajúcou príležitosťou zažiť skutočnú Kambodžu, tak ako som si ju predstavoval. V okolí mesta v horách žijú pôvodné kmene Khmérov, je možné sa vydať na niekoľkodňovú túru do džungle spojenú s návštevou týchto osád. Ja som sa na to neodvážil, a treba si predsa niečo nechať aj na budúcu návštevu krajiny. Namiesto toho mi mototaxikár, čo ma viezol do hostela pri jazere, ponúkol, že za 15 dolárov ma vezme na celodenný výlet k vodopádom a bude mi robiť sprievodcu. No nekúp to...

Vyrazili sme skoro ráno, fasol som helmu, sadol na motorku a hajde. Prvá zastávka: kaučuková plantáž. Môj sprievodca, pracovne ho nazvime trebárs Bob, pretože si vážne nepamätám, ako sa volal, mi popisuje spôsob, ako sa kaučuk získava. Všimol som si už predtým, pri ceste rastie kopa stromov, ktoré v asi metrovej výške mali pripevnenú misku s bielou tekutinou. Netušil som, čo to je, až kým mi Bob nevysvetlil, že práve takto sa získava kaučuk. Kôra sa nareže do asi metrovej výšky a kaučukovník vám krváca priamo do misky. Neďaleká továreň skupuje surový kaučuk zo širokého okolia a vyrába z neho gumu. Kilo bielej hmoty skupujú zhruba za dolár a pre domácich to často predstavuje jediný zdroj obživy. Bob mieste ukazuje rôzne spôsoby narezania kôry a tiež miestnu inováciu, ktorá narezáva kôru po celej výške stromu a do zbernej misky alebo sáčku privádza kaučuk stekaním po priviazaných šnúrach.

Nasledujúcou zastávkou bol prvý z troch vodopádov, čo boli na dennom programe, nazvaný Ka Chang. Padá z výšky zhruba sedem metrov a v jazierku pod ním sa dá okúpať, hoci podľa Boba je to v tomto ročnom období nebezpečné. Myslím, že je to kvôli tomu, že je tesne po období dažďov a prúd vyzerá byť mimoriadne prudký. Namiesto kúpania teda len sedíme na visutom moste, kocháme sa výhľadom a kecáme o všetkom a o ničom zároveň.

Na ceste k druhému vodopádu sa zastavujeme pri veľmi biedne vyzerajúcej chatrči, kde ma Bob presvedčil, aby som vyskúšal miestnu špecialitu, čerstvo lisovanú šťavu z cukrovej trstiny, ktorá vyzerá asi takto:

Je neskutočne sladká (uuu, bravo, Sherlock) a v horúcom počasí, čo tu panuje veľmi osviežujúca. Zdvorilo odmietam jazdu na slonoch v džungli (15 dolárov, hodina a pol) a pokračujeme k vodopádu druhému, Ka Tieng. Tento je o niečo vyšší, takmer desať metrov a v jazere je opäť možné sa okúpať.

Tretia zastávka, vodopád Cha Ong, najvyšší z trojice, osemnásť metrov, a podľa mňa aj najkrajší, hlboko v džungli, romantika jak sviňa. Bob to zhrnul jedinou vetou: "Tourist come here to, you know, bum-bum in the water." Určite nemusím písať, že bum-bum znamená v tunajšom jazyku hrať domino. Ale vážne, šak kuknite fotky, vodopád parádny, okolie jak z dobrodružného filmu, naokolo nikde nikoho a zlatý klinec, voda rozvetrala skalu za vodopádom, takže sa môžete prejsť aj poza vodopád a pokochať sa nezvyčajným pohľadom.

Posledná zastávka, jazero vulkanického pôvodu, Yeak Lom, zvané aj Moon Lake pre svoj okrúhly tvar, výborné miesto na kúpanie, piknik či túru po okolí. Miestne kmene ho považujú za posvätné a koluje aj legenda o obrovskom krokodílovi, čo žije v okolí a číha na vypasené nemecké turistky. Obehli sme s Bobom jazero dookola, pokecali s prítulnými švédskymi turistkami, pofotili nejakú tú faunu a vydali sa na cestu naspäť. Ešte než ma vysadil pred mojím hotelom na brehu jazera, zastavili sme sa v miestnej krčmičke na pravý kokosový shake, rozhodne ho musím odporučiť.

Ak budete tu alebo v okolí, rozhodne využite príležitosť na takýto výlet, pätnásť dolárov nie je veľa a nudiť sa určite nebudete, okrem miest ktoré som videl ja môžte vidieť aj bane na drahokamy alebo stráviť deň či dva v džungli a navštíviť niektorý z miestnych kmeňov.

Hromada fotiek je tu.

Sabaidee

Počujte, neexistuje niekde software alebo utilitka, čo vezme údaje z Foursquare a spraví z toho animáciu, viete, takú tú filmovú, keď na pozadí starej mapy sa čiarkovane zobrazuje, ako ste cestovali? Mohlo by to byť celkom cool. A ak ste úplnou náhodou nezamestnaný programátor, momentálne úplne zaneprázdnený čakaním na januárový release Sniper:Ghost Warrior 2, a rozhodnete sa realizovať túto myšlienku, aspoň ma spomeňte v kreditoch.

Po Vientiane vedie moja čiarkovaná trasa do mestečka zvaného Thakhek. Je vzdialené nejakých 300 kilometrov, cesta klimatizovaným autobusom pozdĺž rieky Mekong trvá sedem hodín, hlavne vďaka kvalite (teda vlastne nekvalite miestami hraničiacou až s úplnou absenciou) ciest. Pripravte sa na to, že si nepospíte, neprečítate knihu ani toho moc nenapíšete, viď spomínaná kvalita ciest. Záhadou mi zostáva, ako to mohol zvládnuť dvd-player značky SingSung, ktorý celých sedem hodín vytrvalo omieľal laoskú pop-mjúzik bez jediného seknutia. Za tónov celkom chytľavého pop-rocku (neverím, že som to napísal, idem sa prefackať) cesta ubehla rýchlo. Len pre predstavu, väčšinou hralo niečo takéto:


Furt lepšie ako No Name, nie?

Príroda cestou je parádna, po pravej strane lemovaná Mekongom, po ľavej horami, ľaľa:

Do cieľa cesty sme dorazili neskoro večer, našťastie hneď vedľa autobusovej stanice som našiel príjemný hostel za prijateľnú cenu. Ráno sa vydávam na obhliadku mesta. Je relatívne malé, vraj 35000 obyvateľov, no pripadá mi ešte menšie. Ťažko povedať v týchto končinách, domy sú malé a často sa v nich tlačí aj pätnásť - dvadsať ľudí. Mesto mám obehnuté do obeda, nachádzam príjemnú reštauráciu s výhľadom na rieku, s chuťou sa púšťam do jedla, zalievam to Beerlaom. Reko mesta, pokec so zopár domorodcami a wikitravel mi pomohli rozhodnúť sa, čo robiť a vidieť v najbližších dňoch.

V prvom rade som sa dozvedel, že návšteva trhoviska stojí za to, vraj sa tam predávajú rôzne lahôdky (čítaj potvory) typu pečené hady, potkany a netopiere. Hoci som rozhodne nemal na pláne nič z toho ochutnať, rád by som to aspoň vidieť a pofotiť. Už ani neviem odkiaľ mám myšlienku, že na trh človek musí ísť veľmi skoro ráno, inak nájde poloprázdne stánky a nič poriadne neuvidí. Asi z japonských rybích trhov. Každopádne nie je v mojich silách vstať o štvrtej ráno a tentokrát sa mi nevstať oplatilo. Na trh som sa došuchtal okolo ôsmej (z hostela je to slabé tri kilometre pešo), viac-menej očakávajúc, že nič nenájdem. Čo som našiel? Presne tak, nič, až na zopár rozospatých domorodcov, ktorí pomaly rozbaľovali tovar. Trhy zjavne začínajú okolo deviatej, takže keď budete v týchto končinách, nemučte sa skorým vstavaním kvôli nejakému trhu. Nemáte za čo. Zvyšok dňa som opäť strávil behaním po meste, tentokrát ale s konkrétnym cieľom nájsť požičovňu bicyklov.

V Laose to nie je až tak jednoduchá úloha, ako by sa mohlo zdať, bicyklov tu uvidíte veľmi málo, takmer každý tu ale vlastní skúter. Bez ohľadu na vek či finančnú situáciu, videl som podľa výzoru maximálne dvanásťročné decká frčať na skútri do školy. Požičovňu som našiel nakoniec a požičal si na nasledujúci deň bicykel za jeden dolár. Opäť rada, riadne ho omrknite a nechajte si nastaviť sedadlo aj riadidlá a dofúkať gumy, ak treba, neplatí sa za to nič navyše a človek má istotu, že bajk je v poriadku.

Ak sa rozhodnete požičať si skúter, mnoho turistov na ňom absolvuje takzvanú The Loop, asi stokilometrový okruh okolím Thakheku s niekoľkými jaskyňami, miestami na kúpanie a parádnymi výhľadmi, zvládnuteľný za dva - tri dni. Ja, keďže som mal len bicykel, som sa rozhodol pre dve najbližšie jaskyne v horách na západ od mesta, jednu vzdialenú asi tri, druhú tak dvanásť kilometrov. Prvú jaskyňu som našiel rýchlo, cesta je značená zrozumiteľnými tabuľami, hlavne opäť nezabudnite na vodu. Jaskyňa ako taká ma trochu sklamala, je to malá diera v skale, platí sa vstupné asi štvrť dolára. Jaskyňa je aj budhistickou svätyňou, starý pán pri vchode vám za mierny úplatok rád porozpráva jej históriu.

Druhá jaskyňa je o niečo ďalej, cesta ale stojí za to, kľukatí sa pomedzi zvláštne tvarované skaliská, niekoľkokrát pretína menšie riečky a ponúka niekoľko nezabudnuteľných výhľadov. Jaskyňa, opäť prerobená na svätyňu a rovnako ako prvá nazvaná Buddha Cave, ma nenadchla, čo ma ale zaujalo, bola priľahlá riečka, ktorá sa stráca pod skalou a tečúca ďalšou jaskyňou. Za menší poplatok sadám do člna, fasujem banícku čelovku a vydávame sa do tmy. Je to dobrodružstvo, ktoré rozhodne odporúčam. Miestami to vyzerá, že trasa už-už končí, medzi hladinou a špičkami kvapľov je maximálne štyridsať centimetrov, môjho kormidelníka to ale zjavne nevzrušuje a neohrozene pádluje ďalej. Keďže disponujem omnoho vyššou postavou ako on, zaujímam polohu ležmo a prekonávame prekážku.

V útrobách jaskyne je takmer posvätné ticho, prerušované len žblnkotom vody, keď sa do nej ponára pádlo. Na dvoch či troch miestach je inštalované osvetlenie, drôty sú ledabolo priklincované ku skale asi desať centimetrov nad hladinou. Nič to, svetlá odrážajúce sa od kamenných útvarov vytvárajú zvláštne obrazce na hladine, my sa ale vzápätí opäť ponárame to tmy. Po asi dvadsiatich minútach sa otáčame, ešte letmo pozorujem pavúka veľkosti taniera a húf pokojne spiacich netopierov a vraciame sa naspäť.

Na spiatočnej ceste do mesta zisťujem, že môj gluteus maximus nie je úplne kompatibilný so sedačkou na bicykli. Po niekoľkých nevyhnutných prestávkach a hodnej dávke utrpenia som späť na izbe a vyčerpaný padám do postele. Niekoľko nasledujúcich dní si mestom vykračujem naširoko ako kovboj...

Hromada fotiek je tu.

Vientiane, hlavné mesto Laosu

Nechávam za sebou špinavý Bangkok aj celé Thajsko, tak či tak sa sem ešte vrátim a po noci strávenej v ležadlovom vozni stojím na hraniciach s Laosom. Cesta bola relatívne nezaujímavá, roviny samé a väčšina bola aj tak potme, takže nie je čo referovať. Thajská pasová kontrola je bez problémov, akurát zisťujem, že môj verný batoh, ktorý so mnou vydržal na cestách celé tri týždne (z toho dva na izbe v hoteli), sa trhá a budem musieť kúpiť nový. No fasa. Prekračujem teda hranicu po Moste Priateľstva číslo jeden - dokopy sú tri - a rozmýšľam, či bude v Laose viacero patetických názvov a hesiel, keďže je to republika ľudovodemokratická.

Laoská strana hranice zahŕňa aj vybavenie víz, stoja ma 31 dolárov, ten jeden je za "vybavenie mimo úradných hodín", čo je prakticky neustále. Opäť pýtajú miesto, kde budem spať, poučený predchádzajúcou skúsenosťou vypĺňam dopredu vyhľadaný názov hotela, kde neplánujem zostať ani náhodou. Mením ešte prachy (jeden amerikodolár - 8000 kipov) a pokračujem do mesta. Hoci je hlavné mesto Laosu Vientiane obtočené okolo Mekongu, ktorý tvorí prirodzenú hranicu, do centra je to pekných pätnásť kilometrov, takže tuk-tukovaniu sa nevyhneme. Rada, čo sa tohto týka: ak sa dá, počkajte si, kým sa nazbiera zopár ľudí a choďte spolu, výjde vás to oveľa lacnejšie. Case in point: z hranice do centra vás to samých bude stáť 50000kipov,my sme šli traja dokopy, platil som 10000kipov. A to je rozdiel. To, že cestou sa nazbierajú ďalší cestujúci vodiča nezaujíma. Len pre porovnanie, neskôr som platil za autobus z Vientianu do Thakheku (7 hodinová cesta) 60000kipov.

Túlam sa centrom, hľadám rozumný hostel a je to tu! Heslá! "Priatelia pre mier, partneri pre prosperitu!" "Vientiane víta účastníkov desiateho euro-ázijského summitu, hurá, hurá, hurá!" OK, to hurá tam nebolo... Všade vejú kosáky a kladivá, výrobcovia vianočného osvetlenia museli od radosti zavýjať, pretože každý strom je nimi obtočený. Čo som si ale všimol, je kontrast oproti Bangkoku. Ulice sú relatívne čisté, používajú sa kontajnery, ani smrad nie je taký intenzívny. Najprv mi napadlo, či to nie je len kvôli tomu práve skončenému summitu, ale neskôr v ďalších mestách to bolo rovnaké, asi to bude trochu odlišnou mentalitou oproti thajskej. Tá je vážne priateľská, pre Európana možno občas až trochu otravná. Zastavujú vás ľudia na ulici, pýtajú sa odkiaľ ste, samozrejme "Slovakia" vyvoláva maximálne udivený ksicht, na moje prekvapenie aj "Czechoslovakia", kupodivu ale "Poland" poznajú všetci.

Chvíľu blúdim, keď ma oslovuje tuk-tukár či hľadám hotel. Šak daj, keď máš, vravím. Cestou mi ukazuje čo kde je, celkom ľahko sa tu dá orientovať, mesto je malé. Vysadám pred hostelom v centre, platím tri noci. Vychádza to 10doláčov na noc, paráda. Mám izbu pre seba, dvojposteľ, ventilátor, sprchu so studenou vodou. Yo a tiež wi-fi. Nič extra, film nestiahnete, ale na bežnú potrebu typu aktualizácia mapy, foursquare a wikitravel stačí.

Večer vyrážam na reco, vraj je tu kdesi pub so živou rockovou kapelou, nápad dať si pár pív pri dobrej hudbe neznie zle. Nakoniec som to nenašiel, namiesto toho sadám do príjemnej reštiky s výhľadom na rieku Mekong, Kong View sa to volá tuším. Výber jedál je pestrý, pivo značky Beerlao vynikajúce, navyše všetko lacné, dokonca aj pre našinca. Kedy ste sa naposledy parádne najedli a zapili to dobrým pivom za šesť dolárov dohromady? Ja už dávno nie.

Ešte taká drobná príhoda. Všade na nete čítam, že Laos nie je Thajsko, ľudia sú tu hanblivejší a tým pádom ak si chce upotený Joe z Kansasu užiť s aziatkou, nech ide radšej do Bangkoku. Ja teda nie som odborník na sexturizmus, no v Bangkoku sa mi nestalo, že by pri mne počas prechádzky večerným mestom zastavili dve baby na skútri a bez pozdravu sa ma spýtali, či nechcem ísť s nimi na izbu. Vo Vientiane hej. Asi toľko ku plachosti miestnych dám. Zdvorilo odmietam, jednak preto, že štyridsiatničky nie sú zrovna moja veková kategória, druhak si myslím že existujú aj lepšie suveníry z Laosu ako svrab a chlamýdie.

Ďalší deň ráno začínam (heh, vstal som o jedenástej) podrobnejšiu prehliadku mesta. Prvou zastávkou je Morning Market asi sto metrov od hostela, no je to obyčajné nákupné centrum, poloprázdne mimochodom, a okolo neho nacapených zopár stánkov s tovarom od výmyslu sveta. Nový tovar nepoznáte podľa toho, že je ešte v krabici, ale že je omotaný potravinárskou fóliou. To platí aj na elektroniku. Presúvam sa k ďalšiemu bodu na dennom programe a tým je laoská verzia parížskeho víťazného oblúka, tu nazvaného Patuxai. Za symbolických 3000kipov sa môžte vyštverať po schodoch až na siedme poschodie a máte celé mesto ako na dlani, okolie monumentu je veľmi pekne upravené, je tu palmová alej, zopár fontán, malá reštaurácia s fajn výhľadom. Ešte fun fact, čo som sa dozvedel od domácich: betón na stavbu monumentu dostalo mesto darom od najsamsuper krajiny sveta, Spojených Štátov McDonaldských, ou jé, pričom pôvodne bol určený na stavbu pristávacej plochy miestneho letiska. Strana rozhodla inak. Domorodci preto Patuxai prezývajú "Vertical Runway".

Patuxai
Pár kilometrov ďalej je moja tretia zastávka, národný symbol, pozlátená stupa Pha That Luang, po jej bokoch sú budhistické chrámy Wat That Luang Neua a Wat That Luang Tai, oba sú nedávno rekonštruované, veľmi zaujímavé stavby obkolesené parkom, kde sa dá príjemne posedieť a relaxovať. Cestou naspäť ešte obchádzam vojenské múzeum. Vonkajšie exponáty je vidno aj z ulice, zaujímavým zistením je, že kým naša ľudovodemokratická armáda ešte stále používa UAZy, už aj krajiny typu Laos ich strčili do múzea.

Wat That Luang

Vojenské múzeum
Deň pred odchodom som mal jediný bojový úkol a to nájsť rozumnú náhradu za zničený batoh, po chvíľke behania po meste som našiel ten pravý, vyšiel ma síce päťdesiat dolárov ale vyzeral celkom solídne aj po podrobnejšej prehliadke. Koľko mi vydržal? Necelý deň! Som myslel, že ma porazí. Tesne pred odchodom autobusu som sa pokúsil hodiť ho na chrbát, pričom za všeobecnej veselosti ľudí okolo mňa strelili tri pracky naraz a mňa skoro hodilo o zem, pretože som zrovna použil spôsob navliekania batohu na seba zvaný "kružidlo". Nič, naspäť do mesta, štyri kiláky na skútri (je to lacnejšie ako tuk-tukom), nasratý, pripravujúc si veľmi rozhorčený monológ a argumenty pre prípad, že si ma nebudú alebo nebudú chcieť pamätať. Skúste si tipnúť, či som mal bloček... Ústretovosť báb v obchode ma nechala bez slov na pár sekúnd. Toto som nečakal, bez problémov ma nechali vybrať si nový batoh, prehodiť veci zo zničeného do nového a ešte si chúdence skoro hlavu tresli o stôl, tak sa mi ukláňali pri ospravedlňovaní sa. Nuž, iný kraj...

Všetky fotky nájdete tu.

2B - Bahrajn a Bangkok

Naposledy som článok písal v mikrobuse cestou z Paralimni do Larnaky. Už som tam párkrát bol, preto som si bol stopercentne istý, kde ma vysadia. Chyba, môj mladý padawan, nikdy nikomu never, a už vôbec nie na Cypre! Tak ma vysadili niekde úplne mimo, bez mapy, no po chvíľke blúdenia som sa dostal tam, kam som chcel, totiž ku prístavu. Netrvalo dlho a zapadol som do baru, kde šla formula a vychutnal som si skvelé preteky. A dve pivá... Okolo šiestej som vyrazil smerom ku letisku, reku, hromada času, letí mi to o štvrtej ráno, ako veterán Ozbrojených Síl to dám, veď čo je to sedem kilometrov? Poznámka k môjmu zdravotnému stavu: po štyridsiatke asi budem potrebovať náhradu bedrového kĺbu. Poznámka číslo dva k môjmu zdravotnému stavu: enerdžák pred cestou autobusom a dve pivá tesne po nej zjavne nerobia dobre môjmu srdcu. Tak či onak, po hodine a pol som sa krivajúc došuchtal na letisko, zvalil sa na najbližšiu lavičku a hodinu sa nepohol. Keď už to vyzeralo, že je fajn, rozhodol som sa, že je čas na večeru, reštaurácia toť krížom cez halu, to dám.

Aj som dal, ale bolo to skoro náročnejšie ako tých sedem kilákov. Večer prešiel, check-in som vybavil, čo ma ale prekvapilo bolo, že kontrola príručnej batožiny nebola medzi duty - free zónou a gejtom, ale pri vstupe do duty-free. Vyhadzujem teda po upozornení fľašku kolalokovej limonády, čo som si práve bol býval kúpil, aby som si hneď po kontrole mohol kúpiť ďalšiu. Holt smäd je sviňa...

Let prebehol v pohode, zhruba dve a pol hodiny trval, pozrel som si Goodfellas medzitým. Viete mi niekto vysvetliť, prečo ešte existoval film o gangstroch, navyše veľmi dobrý, ktorý som ešte nevidel? Ale čo je dôležitejšie: skúšal už niekto spočítať, koľkokrát sa v tom filme povie "fuck" a jeho obmeny? Pretože to musí byť rekord, určite.

Je teda sedem hodín ráno, vlastne miestneho času už osem. Vychádza slnko, no vela toho nevidno, púšť zahaľuje akási hmla, či nízka oblačnosť či čo. Prvé, čo vidím cez moje veľmi špinavé okno sú špičky mrakodrapov objavujúce sa zo spomínanej hmly. Bola by to fajn fotka, keby nie toho okna natretého blatom. Objavuje sa aj Perzský záliv, vrátane produktov najnovšej a mimoriadne obľúbenej voľnočasovej aktivity arabských súdruhov, totiž umelých ostrovov. Trochu to je vidno tutok:

Povzbudený týmito pohľadmi čakám, kedy uvidím letisko, určite to bude nejaký hypermoderný architektonický zázrak, ktorého hlavnou úlohou je ukázať, že šejkovia na to majú. V skratke, nie je. Obyčajná, síce veľká, ale príšerne nezaujímavá hala, navyše nie príliš praktická. V strede je zopár (do desať) obchodíkov a po stranách sú gejty, zle označené, bez obrazoviek, čo kedy letí, pred každým odletom zopár chlapíkov vyrevuje, čo letí a odkiaľ. Čakám zhruba dvanásť hodín na večerný let do Bangkoku, čítam knihu, pozerám Cimrmana, spím asi dve hoďky, ale je tu veľa domorodcov a sú enormne hluční. Príjemným spestrením je obed v reštaurácii, prvýkrát skúšam banán v trojobale a je to prekvapivo dobré. K tomu mám ešte šniclu tak výborne pripravenú, že sa až rozplýva na jazyku. Obsluha pokrivkáva, ale som unavený z nedostatku spánku, tak mi je to v zásade jedno. Celkovo musím povedať, že ma bahrajnské letisko sklamalo, ale asi som mal príliš vysoké očakávania.

Oproti tomu letisko v Bangkoku je niečo úplne iné. Po šesťapolhodinovom lete, počas ktorého som dopozeral Goodfellas, pozrel Pottera (btw čo je to za nápad hrať v lietadle Deadly Hallows, ale len prvú časť?) a opäť pospal asi dve hodiny, letíme ponad Thajsko, krajina je úžasná, veľmi to nie je vidno na fotkách, no hmla vypĺňa nižšie položené miesta lesov, trčia len vrcholky kopcov, nádherný pohľad. Míňame búrku a onedlho pristávame. Letisko Suvarnabhumi už spĺňa moju predstavu o tom, ako má vyzerať hlavná vstupná brána do krajiny. Nejde o to, že je veľké, ale jeho architektonické riešenie, praktickosť a čistota na mňa urobili dojem. Trochu zmätku spôsobil personál na imigračnom, ukazujem pas, chlapík mi dáva formulár na vyplnenie. Pridávam fotku, vypisujem údaje, staviam sa do radu Visa on Arrival. Teta v uniforme kontroluje formuláre a pasy ešte pred okienkom, Nórov stojacich za mnou posiela do iného radu, vraj víza nepotrebujú. Pozerá na moje doklady, prikyvuje, odchádza. Po chvíli na mňa kričí od okienka, že "Čech republik, kom hír!" a ukazuje na mňa. Uvádzam veci na pravú mieru, uisťujem ju, že ani Czech, ani Slovenia, dokonca ani Serbia. Pýta sa asi piatich kolegov, konečne vraví aj mne, že víza nepotrebujem. Hurá. Staviam sa do iného radu, asi štyrikrát dlhšieho, v ruke pas a iný formulár, ktorý mi dali už v lietadle. Okrem iného sa tam vypisuje aj adresa, kde budem bývať, keďže to ešte neviem, píšem len Bangkok. Zbežne hádžem očkom po ostatných a tiež tam väčšina má len mesto. Ďalšia uniformovaná mi to kontroluje, nevraví nič, len ma posiela k okienku. A čil to prišlo, vraj adresa chýba. Vravím, že viem, ale že ešte adresu nemám. Chlapík nechápe. Opakuje ešte raz, opakujem, že neviem adresu. Akože neviem? No neviem, lebo nemám booknutý hotel, vysvetľujem. Pridáva sa kolega, pýta sa, odkiaľ som. Slovakia. Nepoznám, vraví. Šak tuto je pas, ak treba. Tak sa naťahujeme asi desať minút, oni furt to isté, ja furt to isté. Našťastie k vedľajšiemu okienku pristupuje slečna a prihovára sa mi, či hovorím po slovensky. Náhodička, krajanka. Vysvetľujem situáciu, z hlavy mi diktuje meno dajakého hotela, vyplňujem, ďakujem jej, vstupujem do krajiny.

Neskôr som ju ešte stretol a ešte raz poďakoval, vysvitlo, že pracovala v Kambodži ako učiteľka angličtiny a teraz sa tam vracia pozriet známych. Meníme kontakty, dohadujeme stretko v Phnom Penhe a ideme každý svojou cestou. Mením doláre na bahty, kurz je mimochodom okolo 29bahtov za dolár, skrátka všetko delíme tridsiatimi, ak chcem mať predstavu o cene. Z letiska do centra sa dostanete metrom, cena závisí od toho, na ktorú zástavku idete, väčšinou je to od 20 do 50 bahtov. Horko ťažko sa mi podarilo nájsť wifi a nájsť slušný hostel, vyrážam teda do centra Bangkoku.

Kým letisko a metro mi veľmi pripomínali Tokyo, na uliciach všetka podobnosť končí. Odpadky sa hádžu na kopy pred domami, žiadne kontajnery alebo smetiaky, psy špinia, kde sa podarí, smradu všade, nepáčilo sa mi, čo som videl. V prvom rade po vystúpení z metra dostávam dve facky, jednu od tepla, druhú od vlhkosti. Bude sa treba aklimatizovať. Prestupujem na inú linku, využívajúc mapu, čo som našiel zadara v stojane na letisku. Zobrazuje síce len centrum, ale mne postačí. Vystupuje na konečnej stanici Hua Lamphrong, zvyšok prejdem pešo. Cesta vedie pozdĺž rieky s chatrčami doslova čnejúcimi nad vodu a priateľskými domorodcami, čo mávajú ostošesť. Chcem lepší foťák! Cestou o mňa bojujú tuk-tukári, mototaxikári a pouliční predavači, no odolávam. Keby som nebol, možno by som nehľadal hostel dve hodiny. Krivoľaké uličky ma dosť mätú, no s vypätím síl som našiel svoj cieľ, zvaný Chilli Bangkok. Len pre info, na konci dlhej úzkej neznačenej uličky je potrebné odbočiť do ešte užšej, na jej konci do ďalšej, širokej asi meter a pol a po päťdesiatich metroch ste tam. Šípky a reklama sú príliš mainstream zjavne. Konfrontujem recepčného s cenami uvedenými na nete (12USD/noc), zjavne prvýkrát vidí ich internetovú stránku, nakoniec sa dohadujeme na zhruba 14tich dolároch, ale zase mám izbu sám pre seba. Má všetko čo potrebujem, posteľ, sprchu, záchod. Oblečený padám do postele, zaspávam ešte než dopadnem, potom sa budím na náraz a opäť zaspávam. Konečne posteľ. Keďže píšeme utorok poludnie, od nedeľného rána som naspal dokopy štyri hodiny, spím hlbokým spánkom do nasledujúceho rána.

Streda ráno a ja som kompletne zmätený z časového posunu. Sprcha trochu pomáha a ja vyrážam do mesta. V Bangkoku nemám stanovený žiadny konkrétny cieľ, jedine by som rád našiel miestnych hráčov Infinity, ale to až poobede. Po chvíľke túlania je teplo neznesiteľné, riešim to obchodným centrom. Á propos, rada. Veľa tekutín. Prídete na to aj sami, ale je lepšie mať čosi v zásobe, ideálne čistú vodu, žiadne sladké chc... ehm, malinovky. A keď vravím veľa, myslím veľa. Ešte viac! Ešte! Ešte! Stačí! To už je moc... Lozím si teda po shoppingu a čo nevidím, kino a špeci akcia, filmová streda, tri doláče za film. Neprišiel som do Thajska po kinách sa štverať, ale c'mon tri doláre? Vyberám si Skyfall a dobre robím, rozhodne jeden z najlepších filmov o Bondovi. Hlavne to nie je hollywoodsky bullshit posledných rokov, explózií je tam zo štyri, všetky uveriteľné, zbrane je treba aj nabiť a hlavne, konečne som sa dočkal toho, že útočný granát je vyzerá ako útočný a má efekt ako útočný (military fun fact: útočný granát má smrteľný rádius 3-4 metre a vyzerá ako obyčajný valec s rozbuškou navrchu. Na rozdiel od obranného, ktorým je ten filmovo preslávený s telom akoby narezaným na štvorce, ktoré vás rozpárajú na sto metrov). No ale nezahovárajme. Po filme sa opäť túlam mestom, kým nie som v úplnom centre mesta, zvanom Siam Square, kde nachádzam, prekvápko, ďalšie obchodno-zábavné centrá. Ňééé, už zase! Chcel som ich obísť, no všimol som si, že v jednom z nich je Ocean World a v druhom Madame Toussand, reku omrknem aspoň to. Nájdete to rýchlo, sú dobre značené, no mňa odradila cena. Najprv som našiel Ocean World, no vravím si, nejdem platiť tridsať dolárov za nejaké ryby, keď najbližších pár mesiacov budem potápať každý deň dvakrát. Voskové figuríny sú tiež za tridsať a vzhľadom na to, že vidieť voskovú Britney nie je zrovna môj tajný sen, nešiel som ani tam. Je čas obeda a ja nachádzam príjemnú japonskú reštauráciu s prijateľnými cenami a objednávam si teppan (jazykovedné okienko: teppan je jedlo servírované surové, zákazník si ho pečie sám na rozpálenej kovovej platni. Existujú teórie, že ide o slovo slovenského pôvodu, Japonci nedokázali vysloviť slovenské "teplá panvica", tak si to skrátili na "teppan")

Popoludňajší quest bolo nájdenie miesta, zvaného Battlefield Bangkok, wargaming obchodu, kde som dúfal, že nájdem nejakých Infiniťákov. Orientačný zmysel opäť nesklamal, vystúpil som omylom o zástavku skôr a zase hodinu blúdil. Šikovný, nie? Ale samozrejme, našiel som, pokecali s majiteľom, hráči tam zrovna neboli žiadni, tak sme dohodli, že predtým než najbližšie prídem spravím event na fb a zahráme. No nebolo by zlé raz, dvakrát do mesiaca, uvidím ale, či to bude zvládnuteľné. Obdivujem ešte armády vo vitrínkach a odchádzam.

Večer! Štvrtok cestujem do Laosu, preto som odhodlaný vyskúšať ešte nočný život v Bangkoku. Je viacero známych miest, ako Nana Plaza a podobne. Ja skúšam krátku, no o to známejšiu Soi Cowboy ulicu, narvatú gogo podnikmi. Kochám sa, kochám, baby pekné, ladyboyov sa mi našťastie darí rozoznávať, hoci väčšinou len podľa hlasu. Ešte jednu vec musím vyskúšať, keď už som tu a tou je masáž thajská. Vyšla ma na 400bahtov a cítil som sa ako nový človek po nej. Len na margo: "špeciálnu masáž" som odmietol. Odpovede na zvedavé otázky mužskej časti publika zodpoviem menej verejnými komunikačnými kanálmi ;)

Chcel som ešte krátko o pouličnom stravovaní sa. Cez deň to vyzerá lákavo, vône sú rozmanité, chute takisto určite. No vedzte, že všetky tie stánky, grily a pekáče zostávajú na noc vonku a ako som už spomenul, čistota sa tu moc nenosí. Čo z toho teda vyplýva? Potkany. Šiel som na hostel pešo, okolo polnoci, aj pomedzi tieto "reštauračné zariadenia" a áno, behá tu hromada potkanov. Dá sa len predpokladať, že nejaké zvyšky jedál sa nájdu aj vo vnútri všetkých tých hrncov a nevyzeralo, že by ich denne drhli. Preto moja rada je stravovať sa len v dôveryhodných, alebo dôveryhodnejších kuchyniach. Nechceme si presrať dovolenku v Thajsku, ni?

Yo, ešte dôležité info, ak budete cestovať metrom v Bangkoku: na stanici Mo Chit nefungujú záchody. Irónia, že? :D

Toľko na dnes, v priebehu týždňa pridám článok z Vientiane, hlavného mesta Laosu.

Všetky fotky nájdete tu.

Dobrodružstvo v Zadnej Indii - deň mínus prvý

Dosť bolo cyperských ľudoviek, púšťam metal. Vcelku srandovná kombinácia, počuť Avantasiu s na pozadí spievajúcim kozojebcom, ako vyjadruje svoju lásku k Róze. Schválne si to vyskúšajte. Ale teraz vážne, nerobte to.

Mimochodom, desať minút dozadu som dostal zdrba od busára. Prečo, pýtate sa dozaista. Vari som mu koleso ocikal, alebo je Sammet príliš hlasný navzdory slúchadlám, či nebodaj som sa pokúšal platiť jednoeurový lístok päťdesiateurovkou? Veľké makové. Dostal som zdrba, pretože mám batožinu. Presne tak, ten drzáň Sýkora si dovolil cestovať s ruksakom, spolu s ďalšími cestujúcimi, ktorí, a teraz bacha, tiež majú batožinu! Uuuuuu, prekvápko, ak niekto cestuje do najbližšieho mesta disponujúceho letiskom, asi je nejaká šanca, že bude mať viac než len kabelku. Trochu ma prekvapilo, keď miesto diaľkáča pristavili minibus, ale nebolo nás veľa, nič tragické. Ale ďalšia moja obľúbená vlastnosť priemerného Cyperčana je sklon všetko dramatizovať, účinnou obranou je nechať ho vykecať sa, jeho to po chvíľke prejde.

Tak tu mám posledný deň na Cypre, sedím v minibuse do Larnaky a dúfam, že stihnem aspoň čosi z formule dnešnej. Vettel štartuje posledný, bude show. Inak posledný týždeň bol bol v práci nudný, žiadne aktivity, večer ticho. Utorok to bol tuším, keď barmanka/recepčná/dídžej Ignasia robila posledný deň. Heh sranda velikánska, jednak Ignasia zistila, že alkohol horí a rada svoje zistenie dokazovala. Nie veľmi často podpaľujem bary, ale je to celkom zážitok (ani pyroman nie som). V súvislosti s tým zisťujem, že požiarne detektory v hoteli boli v rámci znižovania nákladov nahradené obyčajnou blikajúcou LEDkou v krabičke, inak si absenciu požiarneho zásahu neviem vysvetliť. Druhak novoobjaveným pyromanom pozdvihnuvšia nálada našej barmanky sa prejavovala aj nadšeným vylievaním lokálneho chľastu (čítaj žbrndy) do odtoku a importovaného chľastu do nášho tráviaceho ústrojenstva. Zahŕňalo to aj chujoviny typu Pimms, čo je pomarančový likér, okrem iného teda, keby som nebol spoločensky unavený, hádam by som aj obával o obsah svojho žalúdka. Ako som sa dostal do postele netuším, našťastie som sa zobudil bez ananásu na nočnom stolíku a nanešťastie bez neznámej hnedovlásky v mojej posteli. Áno, Pineapple Incident považujem za jednu z najlepších častí HIMYM. Začal som to opäť pozerať od začiatku...

V stredu ráno sa budím pomerne skoro, hromadu vecí mám na práci, hlavne pobaliť sa, a tým pádom aj upratať ten brajgel, čo mám na izbe. Radšej som vstal o deviatej, hoci z hotela plánujem odísť až okolo piatej poobede. Dobre som spravil, lebo okolo desiatej, bez klopania a zbytočných formalít, s použitím náhradného kľúča mi vtrhol do izby údržbár, že do hodiny mám padať. Takto sme sa nedohodli s manažmentom, ale šak Cyperčania, nie? Bleskovo balím, utekám ešte do svojej miestnosti s vybavením spraviť zoznam vybavenia, síce to malo byť pred týždňom, veď poznáte môj prístup k dedlajnom. Pôvodne (keby sa mi chcelo) som plánoval trochu si z manažmentu vystreliť a napísať veeeeľmi podrobný zoznam typu, pätnásť červených pasteliek, dvanásť modrých, sedem zelených, z toho jedna zlomená. Chcelo sa mi? Nechcelo! Tak len od dverí letmo hľadím do miestnosti a píšem zoznam. Trojka riadkovanie, konské písmo. O desať minút odovzdávam zoznam Stefanosovi, spomínam, že chcem odísť až okolo piatej, nie za desať minút, prikyvuje, zostávam.

Okolo šiestej poobede konečne nachádzam svoje ubytko na najbližšie štyri noci, bývalý hotel zvaný Sunny Coast. Za spolubývajúcich mám dvoch bulharských animátorov, Silviu a Dida. Večer sa vraciam do Protarasu (Sunny Coast je v Kapparis), konkrétne do Sfinxu, na posledný koncert Lithosu, spojený s closing halloween party. Okolo jedenástej sa pridávajú ostatní, animátori, zväčša Maďari zo školenia. Note to self: nepozývať party animals na rockový koncert! Znudené pohľady a blbé poznámky typu "Načo sme sem šli" ignorujem, a posielam ich do... Greenery. Ja si užívam zvyšok koncertu, po ňom sa objavuje Peťo, pamätáte, môj inštruktor potápania. Lúčim sa s chalanmi z kapely, hádžeme do seba pár pív a padám spať.

Štvrtok a piatok trávim kompletne celý v polohe LHK (Ležím Hore Ko... šak viete). V sobotu sa z ničoho nič (po asi milióne smsiek a pol milióne nezodpovedaných telefonátov) objavuje Marios a triumfálne mi odovzdáva logbook a osvedčenie o ukončení kurzu. Ešte spomínam, že by som rád absolvoval ešte ponor dva, vzápätí sa mi dostáva horlivého ubezpečenia, že neni problém a Marios zdrhá. Koľkokrát som sa odvtedy potápal? Skúste si tipnúť!

Transka

Ťažko charakterizovať uplynulý týždeň, možno ak by sme na to šli kombináciou nudy, rapídneho úbytku hostí a zopár udalostí, ktoré síce na chvíľu zdvihli hladinu adrenalínu, ale spätne sa za nimi obzerajúc, boli to úplné banality. Ak sledujete moju ksichtoknihu, čo-to o nich viete, ale nezaškodí si to zrekapitulovať.

Ešte pred minulý týždeň posielala šéfka smsky, že v utorok sa koná strašne dôležité stretnutie pre všetkých, čo si chcú zarobiť cez zimu. Reku, asi budú zisťovať, kto chce zostať na zimu na Cypre, prejde sa ponuka hotelov, čo budú otvorené, nejaké tie požiadavky na uchádzačov, otázky, či ste dynamický, flexibilný a v kolektíve obľúbený, poznáte to. Bol som rozhodnutý tam neísť, veď načo, Thajsko mám isté na zimu. V pondelok holuby doručili ďalšiu smsku, že stretko je povinné pre všetkých. Už tu vo mne skrslo podozrenie, že to bude nejaká kuleha, ale šak nebuďme negativisti. Nič, v utorok som teda zahlásil, že popoludňajšie aktivity nebudú (aj tak by neboli, z piatich naplánovaných mávam posledné dni tak jednu, dve), a vybral sa hľadať tajomný hotel Aktea v Ayia Nape. Schovali ho dobre, no našiel som ho nakoniec. Stálo ma to trochu potu, hodinu chôdze a zopár nadávok, pretože tie Lonsdejly, čo som si bol býval v Sport Directe kúpil, sú ešte nerozchodené a robia mi otlaky na päte. Nič to za to, našiel som, stretol známych, animátorov, a onedlho sme sedeli v zasadačke v podzemí. Prijal som kávu z termosky od cyperského týpka. O ničom, bez chuti a vône. Došla šéfka, reku ujme sa slova a začneme, miesto toho si sadá dozadu a nastavuje sa do polohy spiaceho strelca. Na projektore sa zjavuje nápis Organo Gold a chlapík, Cyperčan, začína hodne slabou angličtinou hodne slabú prezentáciu. Nejdem zachádzať do podrobností, len chcem vyjadriť počudovanie, odkiaľ hergot furt berú ľudí, ktorí sa nechajú ukecať na multi-level marketing. Nech sa nechajú, nedbám, ale nech sa ma nesnažia ukecať, aká je to super nová myšlienka a ako budem bohatý za pár mesiacov. Keď si niekto myslí, že som debil, nech mi to povie do ksichtu. Mi to pripomenulo ten môj pracovný pohovor pred pár rokmi, keď mi kravaťák svätosväte tvrdil, že oni s OVB nemajú absolútne nič spoločné a pritom si čmáral do notesu s ich logom. Long story short, objavila sa zázračná čínska huba, ktorá lieči všetko od pichnutia ihlou pri vyšívaní po AIDS, rakovinu a ebolu. Týpek to primiešal do veľmi zlej kávy a myslí, že to predá. Pretože si verí, otvára pobočky naraz po celej Európe vraj a úspech je zaručený. Odchádzam v polovici "prezentácie", našťastie sa kamarátka podujala, že ma zvezie na hotel. Na wécko som to stihol len tak tak. Poznámka na margo: ak niekto vyslovuje slovo biznis ako buzines, mám pocit, že hovorí skôr o právach termálnych než o super novom preháňadle, sorry, káve.

Neva, občas aj črevá treba prečistiť a pokecom s kolegovcami som sa dozvedel aj pár užitočných vecí. V prvom rade, bol som medzi tými zopár šťastnejšími, pretože v banke mi v pondelok ráno v pohode preplatili šek s výplatou. Čo ma prinútilo zamyslieť sa, či je rozumné letieť odtiaľto už prvého, keď posledný šek mám dostať deň predtým. Ak by som ho dostal až poobede alebo by na účte neboli prachy, som v prdeli. Tak v stredu bookujem let až na piateho, šéfke vravím, že potrebujem ubytko na štyri noci, vraj nemá problém, akurát som zvedavý, či mi to strhne z posledného platu alebo nie.

Streda večer patrí samozrejme Lithosu, akurát mi barmanka Sasha vraví, že bubeník dostal na držku včera a má zlomený nos, basák dojde neskôr, dovtedy hrá gitarista s nejakou kočkou. Tajne dúfam, že to nie je tá ukričaná od minula. Shit, je to ona. Miesto AC/DC počúvam Amy Winehouse a Lady Gága a podobné chlopotiny, zabíjam čas na nete, hádam sa Kriss čoskoro objaví. Po dvoch hodinách to vzdávam a idem spať.

Štvrtok som celý prespal a piatok takmer tiež. Okolo druhej som sa šiel rozlúčiť so svojou obľúbenou Ruskou na tento týždeň, Katjou. Celkom sranda s ňou bola, hrávali sme nočný volejbal a squash, raz som ju tesne pred búrkou na strechu zobral, celkom fajn sa to vyvíjalo, ale nakoniec nič z toho. Škoda, ale šak budú ďalšie...

V sobotu reku opäť skúsim šťastie v Sfinxe, aj keď som pochyboval, že sa objaví Jack so zlomeným nosom. Pre istotu sa z chalanov neobjavil nikto, namiesto toho bola Magic Show, rovnaká, čo na Silveri bývala, čisté zlo, potom chrumkavá brušná tanečnica, po nej ešte chrumkavejšia kočka, čo s kamarátkou nevie Abbu spievať. Väčšinou som opäť ťukal do tabletu, no zrazu som kútikom oka zazrel nohy. Vo vysokých štekloch, dlhé červené vlasy, podaktorí viete, že mám na ne slabosť. Trochu umelo vyzerali, ale šak asi nepoužíva Švarckopf, tak to vyzerá ako farebná helma. Pomaly sa otáča, spoza helmy sa začínajú objavovať rysy tváre. Thy khokhsho, ako by Ibi Maiga povedal, haksňu má riadnu miesto nosa. Čil už tuším, že je zle a následné otočenie sa objektu vo mne vyvoláva nutkanie vyprsknúť pivo z huby ako to vo filmoch býva. On je to chlap! Po Abbe nasleduje Drag Show, uvedomujem si. Boha, na toto si budem musieť asi dávať bacha v Thajsku. Po tých chlípnych myšlienkach, čo ma na chvíľu prepadli, mám chuť preležať noc vo vani a riadne sa celý čas drhnúť ryžákom...

Prachocmukačka

Občas ma niekto naserie, niekto iný vytočí, onen zas rozpáli do žerava. Od hnevu myslím. Inokedy aj od niečoho iného, ako tieto dni Ruska Katja a jej cicušíky ;) ale o tom snáď inokedy. Mal som pripravenú inú myšlienku na úvod, ale viete, okolnosti. Uvedomil som si, že po zopár pokusoch ma už vodný aerobik by DJ Vasilis feat. MC Ignasia ani tak nesere. Kdesi vzadu v hlave možno na okamih pípne nutkavá potreba odtrhnúť im hlavu a hodiť im ju do ksichtu, ale kontrolujem sa. Dobre sa píšu nahnevané články, ale po čase je to asi furt to isté. O inom som chcel.

Desať dní, vážení, len desať dní a dvíham kotvy. A v súvislosti s tým, reminiscencie. Stretol som hromadu ľudí, zažil hromadu vecí, možno aj za dve hromady som sa teho dozvedel. Pome ale pekne poporádku. Je zopár momentov, na ktoré si spomínam, ktoré sa oplatí zapamätať si. Východ slnka nad morom, každé jedno potápanie, dedinka Lania v Troodose, tá staff party, keď som chcel hodiť Lenku do bazéna a sám som v ňom skončil, preteky nafukovačiek o štvrtej ráno, Anna v červených šatách (a modrých, a bielo-červených, a vôbec), karaoke duet s Erikou, Kapparis Entertainment party s limuzínou, japonská reštika, snaha o vytlačenie boarding pasu na letisku v Pafose, zopár vážne dobrých volejbalových zápasov, Xenia hrajúca tenis v bikinách, koncerty Lithosu, ja, spievajúci s nimi na pódiu Patience, preteky kanoe. A zo všetkého najviac, Evgenija sa pokúša sadnúť k večeri a vietor jej podfukuje sukňu, cuteness overload, dievča, my dvaja sa ešte stretneme...

Neskĺzajme do sentimentu, nech to graduje, dajme si zopár postrehov: tak za prvé, Rusa spoznáte podľa toho, že má na krku zavesenú zrkadlovku a špecializuje sa na makrofotky vlastných prstov s rozličným pozadím, prípadne fotky proti slnku alebo iné ne-mainstreamové fotografické smery. Rusku spoznáte podľa toho, že nenosí podprsenku. Vážne. Problém je, že toto pravidlo dodržujú aj fujtajblovky a srnky-poltonky. Britský humor vôbec nie je suchý, Rusi vôbec nie sú hluční otravní ožrani, Švédi sú poväčšine škaredí jak cesta do roboty, teda až na Emily, ale tá má maďarské korene, tak neviem, či sa to ráta. A my Slováci? Heh, kde začať? Povedzme, že som rád, že som sa narodil, keď som sa narodil a nie o povedzme tridsať rokov skorej. Pretože to by som veľmi pravdepodobne bol zatrpknutý namyslený chronický sťažovateľ, alkáč, otrava. Teda aspoň podľa vzorky, čo sme mali tu. Radu? Ak niekam idete, reprezentujete svoju krajinu. Od vás záleží, čo si o nás budú myslieť vo svete. Ak prídete do cudzej krajiny na návštevu, lebo dovolenka je návšteva, a v prvom okamihu zahlásite, že vy nemienite s nikým komunikovať inak než po slovensky, budú nás mať všetkých za bandu pičusov. Neviem, ako vy, ja radšej zanechávam dobrý dojem. Či sa mi to darí, ťažko povedať...

Hodnotenie posledných šiestich mesiacov? Ťažká úloha, veľmi. Všetko stojí a padá na ľuďoch. Strašným spôsobom nemám rád cyperčanov. Sú svetlé výnimky, ľudia, ktorých si vážim, ale možno ich zrátať na prstoch jednej ruky stolára po blízkom stretnutí tretieho druhu s cirkulárkou. Znesiteľným to tu robí personál, najmä Slováci, Maďari a Poliaci, a hostia. Krajina je fádna, pohorie Troodos je fajn, ale príliš ďaleko na to, aby tam človek chodil na túry, more to trochu zachraňuje. Mestám chýba atmosféra, možno okrem Nikózie, tá sa mi celkom rátala. Povedal by som, priemer v každom smere...

Či sa tu vrátim sa neviem rozhodnúť, našťastie sa nemusím rozhodnúť najbližších pár mesiacov. Každopádne, potrebujem si od Cypru oddýchnuť a Thajsko vyzerá ako ideálna príležitosť. Čaute o týždeň pri poslednom článku z Cypru!

Mimochodom, viete, ako sa povie vysávač po bulharsky?