"Shit just hit the fan"

Ty brďo, zase nedeľa... A v nedeľu som chuj napísal, tak pokračujem pondelok. Takto pred týždňom sa tedy pozerali hokej a pili a potom sme hokej dopozerali a pili ešte viac. Celkom sa mi tu darí držať sa v akceptovateľnom stave, na rozdiel od mojich spolupičov, ktorí sa sundávajú jako keby zajtra nebolo. Bod pre mňa, pretože v nedeľu sa k nám večer pridáva Evka, čašníčka z Constantinosu (to je jeden 5* hotel, tutok, čo by kameňom dopľul). Tak chlapci postupne odpadávali, až sme s Evkou zostali dvaja, hodne dlho sme kecali a nakoniec ma o druhej ráno pozvala na skoré raňajky v Mekáči. V príjemnej spoločnosti uteká čas rýchlo a ani neviem ako, zrazu boli štyri ráno, odprevadil som ju domov a o pol piatej, s obavami, ako bude vyzerať ráno, som sa uložil spať.

Ráno som kupodivu bezproblémovo vstal, dokonca s prekvapivo dobrou náladou. Poznáte ten otravný úškrn (mimochodom, opravil som si klávesnicu, už mám aj malé dlhé ú), čo občas majú ľudia bez zjavného dôvodu a ostatných naokolo to vytáča, že by najradšej zobrali hasák a narovnali ten vyškerený ksicht? Tak s takým úškrnom som behal polku dňa, až mi hostia povedali, že s tým mám prestať, lebo ich to znervózňuje. Aj vodný aerobik som prežil, hoci som mal obavy o stálosť obsahu môjho žalúdka pri všetkom tom skákaní, ale to tiež dopadlo dobre.

Tak opäť prešlo niekoľko dní, stávam sa miestnym borcom v petangu, hráme dvakrát denne, väčšinou osem až desať ľudí. V živote by som nepovedal, že to niekedy o petangu napíšem, ale je to veľmi zábavná a občas aj napínavá hra. Objednajte mi na koniec októbra miesto v starobinci, húpacie kreslo, deku a nalaďte TV Doma. A okrem petangu si ľudia celkom obľúbili preteky kanoe, hlavne po tom, čo som minulú nedeľu sedel v dvojmiestnom kanoe s Paulom a prevrátili sme sa za všeobecného pokrikovania a vyspevovania pesničiek z Titanicu. Sa mi páči na Britoch ako trávia dovolenku. Keď prídu Rusi/Slováci/Česi, chcú mať svätý pokoj, žiadne aktivity, žiadne priateľské pokece ;), sú samostatne fungujúce jednotky. Oproti tomu Briti sa aktívne zapájajú a čo sa mi páči najviac, prídu do hotela sami, nepoznajú nikoho a odchádzajú po dvoch týždňoch s desiatimi novými priateľmi, s ktorými plánujú spoločnú dovolenku budúci rok alebo koncom sezóny. Či to potom tak aj je, že idú spolu, neviem, ale páči sa mi ich prístup. A hlavne mi to uľahčuje robotu, lebo stačí, že prídem za jedným Britom a o chvíľu sám obehne známych a hneď mám desať ľudí na aktivitu. A chcú robiť Bingo a kvízy po večeroch, našťastie. Vysvetľuj Rusovi, čo je Bingo a aká je to strašná švanda...

Yo a od Britov som sa naučil úplne geniálnu frázu, keď sa niečo poserie, poviete: "shit just hit the fan" :DDD (preklad: hovno trafilo ventilátor).

Stredu sa čosi začalo hovoriť o staff-party, ale nakoniec z toho zišlo. Staff-party znamená, že čašníci sa zbehnú po robote, zahrajú biliard, šípky, popijú čosi (máme spojku v Lobby bare) zadara, srandy kopec. A poslednou dobou ma už pozývajú pravidelne, vraj je so mnou sranda :D Stredu sa to nakoniec ale nekonalo, vraj štvrtok. Aj mi to vyhovovalo, štvrtok cez deň som mal na pláne behnúť do Paralimni, pokecať s potápačmi o kurze a tak som nechcel nejako moc ponocovať. Ráno som sa najedol v hoteli a hybaj na bus. Chvíľu som blúdil, ale nakoniec som ich našiel v Malama Holiday Village, peckové miesto s vlastnou zátokou. Dali sme reč, zoznámili ma s podrobnosťami a začali rokovania o cene. Normálka cena za šesťdňový kurz Open Water je 375€, pre väčšie skupiny zvyčajne 300, cena pre mňa 250€. Paráda. Zaregistroval som sa na www.divessi.com,prebehol nejaké e-learningy, ďalší štvrtok mám nejaké cvičenia v bazéne a v plytkom mori. Celý kurz bude zdokumentovaný, dajú mi USB s fotkami na konci. Je desať levelov, prvý je za šesť dajvov, to je práve ten Open Water. Uvidím, ako to pôjde, ale chcel by som si spraviť aj dvojku, pri ktorej sa už vyberajú dve špecializácie (ja rozmýšľam nad Wreck Diver a Under Water Photography) a možno trojkou (ďalšie dve špecializácie, pre mňa asi Night Diver a Deep Diver). A potom sa už len expí ďalšími dajvami. Level desať sa napríklad dá dosiahnuť veľmi jednoducho, stačí 5000 lognutých potápaní. Ťáááj, neviem sa dočkať...

Okrem toho som sa v Paralimni zastavil aj v kancli One Stop, lebo čosi mi kočky na recepcii spomenuli, že budeme mať nejakú show v hoteli a ja som samozrejme o ničom nevedel. Tak že hej, každý štvrtok, keď mám offko, samozrejme, príde kúzelník s pirátskou show. Na otázku, či mi už teda teraz dajú sound system, dostávam zápornú odpoveď. Reku fasa, opúšťam kanclík, obzerám sa kam ďalej a vidím tabuľu že Famagusta viewing point tri kiláky. Kráčam tedy popri ceste chvíľu, budov je stále menej, cesta stále prašnejšia, až nakoniec asfalt mizne úplne a ja sa ocitám na poľnej ceste vedúcej pomedzi polia s melónmi. Aj som chcel čmajznúť dajaký, ale mi lepilo, lebo v diaľke sa črtá vojenská základňa so strážnou vežou. Pripadá mi divné, že vojaci strážia melónové polia, ale šak asi vedia, čo robia. Možno sa to vojenské melóny. Zelené boli... Zmätený som kompletne, lebo reku k nejakej vyhliadke nepovedie poľná cesta. Nenechám sa ale znechutiť a pokračujem po nej. Dostávam sa na miesto a nadšený nie som, keď sa chcem dostať k vyhliadke, musím prejsť cez akúsi minizoo za 4€ vstup. Vyzerá to, že minizoo sa skladá maximálne z kozy na pokraji smrti, svorky sliepok a jedného vlčiaka, ale šak keď je niekto podnikavý, nech zarába, ja mu za to platiť ale nemienim. Plánujem vybabrať so systémom a obísť to po pláži. Skoro sa mi to aj podarilo, ale na konci bol strmý zráz a ja som nemal najlepšiu obuv na lozenie po skalách. Ešte som pofotil čosi a vydal sa na cestu naspäť, študujúc pri tom knihu, čo som od potápačov dostal.

Večer som stihol aj kúzelníka, úplná pecka to bola, potom som utekal do Odessy (hotel, nie mesto, to by som utekal ešte čil a celý zvyšok roka), kuknúť novú show, čo dali dokopy spolubývajúci a bolo to jedným slovom hrozné. Čo malo byť vtipné, vtipné nebolo, čo malo byť vážne, bolo tragikomické, nepripravené to bolo, škoda reči. A keď som sa ponúkol, že pomôžem, asi sa ešte aj urazili s tým, že šak oni sú animátori štyri-päť rokov a ja mesiac. Nechal som to tak a vrátil sa do svojho hotela, kde bol opäť pokus o staff-party, akurát keď som o jedenástej prišiel, väčšina odchádzala do pubu a zostali sme ja, Števo a Filip. Chvíľu sme kecali a potom sme to rozpustili.

Piatok sme si našli odkaz, že sa musíme do soboty presťahovať. Nie ďaleko, nejakých 50m a nie do hotela, ale do apartmánov. Keď som ich videl som ľutoval, že sme nerobili väčší randál už skorej, boli by nás presunuli už dávno. Apartmány sú peckové, šak kuknite:

A najlepšie je, že som sprivatizoval posteľ v kuchyni, takže mám v podstate sám izbu (až by bolo treba, ktosi sa kľudne môže vyspať v spacáku na zemi, miesta je dosť). A hlavne mám konečne stolík a trochu súkromia na maľovanie figúrok, ktoré chúdence dosť utrpeli cestou. A nedeľu síce MiSchu nedokončil Monaco, ale nám sa konečne vydarila staff-party, kde bola aj Evka a do postele sme sa dostali zase okolo štvrtej (každý do svojej, jasné?!). Tak teda to je vše, přátelé, dajte vedieť názory na článok, držte sa a o týždeň čakajte prvé dojmy z potápania.

Celá galéria tu.

Sme majstri sveta!!! Či?

Je nedeľa, teším sa na večerný zápas, z ktorého pri troche šťastia uvidím aspoň koniec. Musím povedať, nečakal som veľa tento rok, a aj keby sme prehrali v tom štvrťfinále, bol by som spokojný, pretože to bol jeden z najkrajších zápasov, čo som videl. A včerajší Šatanov gól bola jednoducho paráda. OK, toľko k povinnému spomenutiu hokeja v blogu (nariadenie Slovenskej asociácie blogerov a grafomanov číslo 92356-AX-986/2012 článok 7 odsek dž riadok tretí odspodu, citujem "Každý bloger bez ohľadu na členstvo v Asociácii musí v priebehu MS V hokeji spomenúť hokej minimálne raz bez ohľadu na zameranie blogu alebo tému článku "). Čil späť na Cyprus.

Začína sa to tu pozvoľna zapĺňať, otvorené sú už takmer všetky podniky na shopping ulici, hostí je tiež stále viac, no srandy kopa. Tento týždeň sa mi podarilo dať dokopy partu anglických seniorov, s ktorými si veľmi dobre rozumiem, hráme petangue dvakrát denne, nikdy nevynechaju večerný program A furt je hromada smiechu okolo toho. Hlavne Paul je borec, 64rokov, ale nevynechá jedinú príležitosť vyviesť nejakú lotrovinu. Od stredy sa k nim pridali dve ďalšie dámy, blázni do rocku, tak máme furt o čom kecať. Navyše som spomenul svoj nápad okrem normálneho vodného aerobiku robiť raz-dvakrát do týždňa rock water aerobik, čo sa nielen im hneď zapáčilo. Musím dať dokopy nejaký playlist a v priebehu týždňa to vyskúšam. Takisto začínam zbierať myšlienky na večerný entertainment, čo je ale trochu komplikované, keďže nemám sound system. Hlavne ma napadlo dostať nejakým spôsobom sem svoj meč a ostatné japonské veci typu oblečenie a jeden večer do týždňa predvádzať nejaké techniky s mečom, iný deň rockový večer, možno skúsiť imitovať známych spevákov a tiež som rozmýšľal zatiahnuť hostí do nejakej hry alebo aspoň RP workshopu.

Okrem vymýšľania večerného programu som sa zo zvedavosti pustil do obchádzania tetovacích štúdií v okolí, jednak, aby som spoznal tunajšiu komunitu rockerov a druhak aby som získal prehľad o cenách a podmienkach, chcel som tento rok ísť do druhého tetovania, no zatiaľ ma odradzuju ceny. Totiž, objavil som parádne britské štúdio, ktoré vlastnia postarší manželia, pokecali sme parádne, vysvitlo, že budúci mesiac sa pravdepodobne stretnú so Slashom a ešte aj, že Paul, tatér, tetoval komplet zostavu Nightwishu. Jednou z jeho prác je kérka, čo má Anette na chrbte, taký vrabec či čo s notami a klávesami. Jediná chyba je, že pýtajú sto éčiek za hodinu roboty. Našiel som ešte jeden salón, kde tetuje mladá Talianka Elena, šikovná baba, povedala, že pripraví artwork a potom povie, koľko chce. Keď nič, aspoň budem mať artwork hotový.

Stredu večer som mal v pláne po večernom bingu vybehnúť do ulíc, ale nakoniec som zostal s čašníkmi z nášho hotela dolu pri bazéne, zahrali sme biliard a stiahli zopár litrov krabicového vína. Som bol skeptický zozačiatku, predsa len, je to krabčák značky Red Dry Wine, ale kupodivu to bolo celkom pitné.

Zmena! Zas som zabudol na časový posun, zápas uvidím!

Tak sme sa natrieskali z vínka, občas preloženého nejakým tým koktejlom z baru, mohol som si to dovoliť, druhý deň som mal offko. O deviatej zvoní budík, vypínam ho, reku ešte chvíľu, zápas je až o jednej, pohoda. Budím sa okolo pol jednej, skáčem do gatí, letím do pubu, stíham. Fuh, skoro na mňa museli čakať so začiatkom zápasu... Tak teda krásne vyhrávame zápas, ku koncu som natrieskaný zase, objavil sa jeden Slovák, Jano (nie Slota), mávajúc stovkou nám oznámil, že pijeme po každom našom góle. Štyri kúsky, po každom Sambuca, 31stupňov vonku, neni mi viacej treba... Yo, Sambuca je tunajší chľast jemnej chuti, človek by ani nepovedal, že štyridsiatka. Ale píše riadne...

Behnem na hotel trochu si odpočinúť, potom večera v hoteli a idem na prechádzku. Pozdĺž pláže je novovybudovaný chodník, čo vedie až do vedľajšieho mestečka Pernera, ale je to ospalé miesto, nikde nikoho, zopár reštaurácií otvorených, dlho sa nezdržujem a vraciam sa späť do Protarasu. Stretám kolegov, reku, či idem do Greenery, to je pub, kde sa stretávame po šichte. Pridávam sa teda, hráme šípky, paráda, nepijem, mal som toho dosť cez deň. Asi o jednej ráno ma ktosi nápad ísť do Ayia Napy na disku. Prischne mi úloha šoféra, nakoľko všetci už čosi pili, len jeden z nich toľko, že tvrdí, že sa nebojí a on to ošoféruje. Tak sadám za volant, nezvyknutý jazdiť vľavo, ani radiť ľavou rukou. Rozbieham sa pomaly, ale po pár kilometroch mi to už celkom ide, len furt zabúdam, že nemám byť v pravom, ale v ľavom pruhu. Spolucestujuci mi to s miernou panikou v hlase často a nahlas pripomínajú, a za všeobecnej veselosti nám cesta ubehla rýchlo.

V Nape skapal pes, čo znamená, že otvorená je len každá druhá diskotéka a viete ísť po ulici bez toho, aby ste sa museli predierať davom, najprv to vyzerá že skončíme v Bedrocku, ale tam majú silent disco (dostaneš slúchadlá a trsáš, fakt divný pohľad pre okoloidúcich, čo nepočujú žiadnu hudbu;) a tak končíme v Carwashi, pridáva sa ku nám aj Marvin so svojou team leaderkou, ktorá sa ukázala ako šialená hyperaktívna tanečnica. O štvrtej padáme späť do Protarasu ale akosi sa mi nechce spať, ani neviem prečo. Budím sa o štyri hodiny, kompletne odpočinutý a valím do roboty. Piatok večer mám stretko s Elenou ohľadom nejakých detailov kérky, prechádzam okolo baru zvaného Stonehenge, krásna blondínka má láka dnu na free shoty, ubezpečujem ju, že som za dvadsať minút späť a plne sa jej venujem. Plním sľub, vraciam sa ku kočke, núka mi sex na pláži (ten koktejl, samozrejme, vy čuníci), kecáme hodnú chvíľu anglicky, až medzi rečou spomeniem Slovensko, už ani neviem, v akej súvislosti, načo na mňa udivene kuká a pýta sa, odkiaľ som. Reku, že zo Slovenska, ona že tiež :D Že Lívia zo Šiah, rehoceme sa na tom chvíľu, padlo zopár ďalších sexov, vraví mi, že ju ešte mám prísť kuknuť a vraciam sa späť na hotel.

Dneska nedeľa, hádam uvidím aspoň koniec zápasu a aj keď prehráme, budem spokojný aj s tým striebrom, lebo pekne hrajú chalani.

Quick update v pondelok, koniec som videl, páčilo sa mi čo spravil Zdenko na konci, popili sme čosi (pivo, víno, rum) a, chlapci a dievčatá, stretol som Evku, podrobnosti o týždeň...

Day off a parádny objav

Fuh, zase nedeľa! Týždeň preletel ako voda, moje aktivity mali striedavý úspech, teda aby som upresnil, aktivity, na ktoré sa mi podarilo prilákať ľudí mali úspech. Toto je asi najťažšia časť mojej roboty, donútiť ľudí, aby sa odlepili od svojich lehátok a kníh a pripojili sa ku mne. Ak už toto zvládnem, žiaden z nich sa nesťažuje, že by sa nudil alebo že sa mu čosi nepáči. Takto ubehli tri dni a stredu som už bol vážne vyčerpaný, nevedel som sa dočkať štvrtka, môjho "day off". Stredu večer som zbadal, že v blízkom pube majú rockovú show, tak reku kuknem. Neobjednal som si nič, predsa len, anglické pivo za 2-2,50€ je nad moje finančné pomery. Navyše stále nechápem tie ich anglické miery, tak pol pinty piva je 3,3deci vraj. Jako potom ale celá pinta či pint či jako sa to skloňuje môže byť pol litra? To tu kompletne všetkých oje...kabátia a nikto si to nevšimne alebo anglická polovica nie je rovnaká ako slovenská? Naspäť ale k rocku. Objavila sa drobná kočka komplet v čiernom, celkom sympatická a show začala. Kammarádi, ten hlas čo predviedla, v pohode dala Sweet Child o' Mine aj Livin' on a Prayer, zaznelo My Immortal aj kvíni zo dvakrát, Who Wants to Live Forever a Seven Seas of Rhye. Sedel som na pomerne viditeľnom mieste a celú show odspieval so speváčkou, čo si samozrejme rýchlo všimla a udržiavali sme očný kontakt celý čas ;) Jedinú chybu to malo, začala dynamicky s Final Countdown a postupne sa pesničky spomaľovali, čo mi nie celkom sedelo. Chvíľku po poslednom songu sa znova objavil čašník a netváril sa nadšene, že nič nechcem, tak som šiel. Podarilo sa mi ale zistiť, že show pre pub zabezpečuje tá istá agentúra, pre ktorú makám aj ja...

Štvrtok! Konečne som sa dočkal voľna, zobudil som sa okolo desiatej a reku idem sa vydať na prieskum pobrežia. Dostal som sa na koniec pieskovej pláže, porobil pár fotiek a vydal sa ešte ďalej. Pobrežie bolo skalnaté, jasne sopečného pôvodu. Trochu ďalej od mora sú skaly farby pieskovca, smerom k vode tmavnu až sú takmer úplne čierne. Prúd roztavenej, bublajucej horniny vytvoril prazvláštne tvary plné trhlín a bubliniek, kde sa veľmi dobre darí rozličným tvorom. Na slnkom vyhriatej skale sa slnia jašterice, ale hoci som sa veľmi snažil, vždy ma zbadali skôr ako ja ich a už som len zaregistroval rýchly pohyb do bezpečia. Pri jednom tvorovi som mal skoro šťastie, no tiež bol rýchly. S istotou viem ale povedať, že mal telo dlhé zhruba 30cm, dlhý chvost a veľmi sa podobal na agamu. Bližšie k moru sa v hornine začali objavovať jazierka vytvorené počas prílivu a v jednom z nich som objavil dvoch krabov. Menší je pekne viditeľný na fotke, mal asi šesť centimetrov na šírku a bol tmavej farby, ďalšieho som objavil mimo vody v trhline nad jazierkom pri pohľade zboku. Moc z neho nevidno, bol k nemu ťažký prístup, ale zhruba v strede fotky rozoznať náznaky klepiet. Nevidel som ho celého, ale mal zhruba 15cm na šírku, zvrchu tmavý, zospodu svetlej farby. Pózovať sa mu nechcelo, tak som ho nechal tak.

Vydal som sa smerom do vnútrozemia s cieľom napriek horúčave sa dostať na vrchol blízkeho kopca a porobiť nejaké tie zábery širokého okolia, ale plány mi zhatil nečakaný objav. Takže larpisti, konkrétne tí s chúťkami na post-apo, zbystrite pozornosť, bookujte letenky a očakávam námety na hru. Priatelia, kamaráti, behold, kompletne opustený hotel:

Ako vysvitlo z prieskumu, hotel patril sieti Aqua Sol, ktorá stále funguje, začali kompletnú rekonštrukciu hotela, relatívne nedávno ale z nejakého dôvodu ju nedokončili. Prístup nie je nijako blokovaný, v pohode som sa tam dostal od cesty, žiadne preliezanie plota alebo čo. Hotel má šesť podlaží, päť nadzemných a jedno podzemné. K dispozícii je plavecký bazén, izby s výhľadom na more, reštaurácia, veľmi tichá lokalita... Podzemie je úplná pecka, nájdete tu serverovňu, či čo to je, stále s hromadou elektroniky a obrovský mrazák s ťažkými oceľovými dverami. Môj skromný odhad rozmerov je 2x2x3metre (v x š x d). Lozil som tu hodiny, vnútorné vybavenie som nenašiel takmer žiadne, ale aj tak je to riadne bludisko a v noci asi aj dosť strašidelné. Musím vyskúšať niekedy.

Unavený som sa vrátil na hotel a chvíľku si zdriemol. Po dvoch hodinách chvíľkového zdriemnutia (čítaj výdatného spánku) som behol do hotela na večeru. Plán na večer bol checknuť či náhodou moja obľúbenkyňa z minulého večera nespieva aj dnes a potom sa uvidí. Usadil som sa teda opäť v tom istom pube, čašník ma oslovuje, vyťahujem pripravenú výhovorku, že čakám na priateľov a že si objednám, keď dorazia. Čítam nevôľu na jeho ksichte a ešte raz sa ma pýta, či si čosi neobjednám, vravím nie, krátko na čo ma bez okolkov vyhadzuje z podniku, ak nemienim nič piť. Zarazilo ma to, akoby som videl parnu lokomotívu v hotelovom bazéne, až som sa ani na slovko protestu nezmohol. Vzal som tašku a vypadol odtiaľ, až vonku sa v hlave sformulovala myšlienka povedať mu, že ak na tom trvá, v živote žiadnemu hosťovi jeho bar neodporučím. Vracať sa tam už ale nemienim a pomaly odchádzam, zatiaľ čo moja novo-obľúbená speváčka začína spievať známe hity Whitney Houston.

V sobotu mi náladu zlepšuje víťazstvo na Bielorusmi a vravím si, kašľať na idiota. Dneska je nedeľa, 31stupňov, ráno som pokecal s potápačmi o mojom kurze, zajtra dohodneme podrobnosti. Už sa naň veľmi teším, najmä na Zenobiu. Zenobia je vrak lode blízko Larnaky, patrí vraj medzi top ten vrakov na svete a som si istý tak ako ničím iným, že toto leto ju preskúmam s bombou na chrbte. Yo a mimochodom, pamätáte na Vodný svet s Costnerom, keď sa potápal a bola tam na dne hromada pomníkov či čo to bolo a on tam šáhol do piesku a našiel čosi? Hádajte, na ktorom ostrove v Stredozemnom mori sa to točilo?

Celá galéria tu.

Druhý týždeň: Konečne robota!

Bah, ďalší týždeň preletel a mne to príde akokeby som posledný článok písal minimálne pred mesiacom. Naposledy som skončil pri sobotnej party, takže pokračujem nedeľou ráno. Boli sme rozdelení do dvoch skupín, ja som v druhej, môžem trochu dospať, lebo stretnutie máme až o jedenástej. Prvá skupina sa stretla už o desiatej. O jedenástej sa dozvedáme, že sme tá šťastnejšia skupina, pretože prvej ponúkli miesta čašníkov a iného hotelového personálu, kým my budeme všetci animátori. Takže tie šumy čo kolovali neboli až tak ďaleko od pravdy... Prišlo mi to (a nielen mne) trochu nefér, keď nás od začiatku kŕmili tým, akí budeme všetci skvelí animátori, na druhú stranu v tej prvej skupine sa ocitli ľudia, ktorých som si nevedel úplne ako animátorov predstaviť, pretože boli plachí alebo hanbliví alebo nemali organizačné schopnosti na prípravu aktivít. Nevermind, ja vraj idem do hotela Silver Sands v Protarase, kde je vraj hromada slovenských hostí a budem jediný animátor v hoteli. Som z toho mierne nervózny, na všetko budem sám, ale vraj sa sústredia skôr na soft animáciu, teda moc ľudí do aktivít netlačia. Navyše nemajú kids club a v hlavnej sezóne robia max. 2-3 krát týždenne minidisco, takže ani capartov malých nebudem mať moc veľa, inak by ma asi treplo, dosť čo furt počúvam minidisco hudbu, keďže ostatní animátori nacvičuju tance. Balíme teda (hlavne ostatní, ja som sa zbalil už sobotu pred ožieračkou), nasadáme do pristavených áut a vyrážame do 10km vzdialeného mesta Protaras. Sme tam za chvíľu, netrpezlivo vyskakujeme z auta, bozkávame zem a ďakujeme všetkým svätým, že sme to prežili, pretože Kristína, mladá maďarská tanečnica, ktorá nás viezla, čumela viac do mobilu než na cestu, nabrala pár krát obrubník, skoro nabúrala do taxíka a podobne. Mimochodom, na Cypruse sa jazdí vľavo, som z teho kompletne zmätený.

Vedúca zájazdu Bonnie na mieste zisťuje, že nemáme pripravené ubytovanie a tak si jazdu smrti opakujeme, tentokrát so zábavnou vsuvkou "Ako natankovať na čerpačke bez obsluhy". Inak super vec, platíte dopredu, buď cash alebo kreditkou a začnete tankovať, pumpa sa automaticky vypne na danej cene. Paráda, už žiadne hľadanie jedného centu v peňaženke ako sa mi stáva pravidelne. Chcel som ešte cypersku mentalitu spomenúť, Cyperčania majú na všetko čas, deadliny nedodržuju tak, že to až mňa vytáča (a to som všeobecne známy ako človek, ktorý miluje zvuk deadlinu svištiaceho okolo mňa), a keď už danú vec spravia, hromžíte, lebo ste to mohli spraviť sami, skôr a poriadne...

Tak sme sa teda vrátili do Tsokkos Paradise Village s tým, že máme čakať na ďalšie info. Tak prešla nedeľa, pondelok, utorok... Mám nových spolubývajúci, spomínaného Richarda s Aaronom a termálneho brušného tanečníka Ramseyho z Bulharska. Sme kecali s ním zopár večerov, celkom to ušlo, konzultoval so mnou svoje problémy s láskou, jako keby som ja bol ten pravý, čo môže niekomu radiť... Až utorok večer začali šumy, že stredu sa sťahujeme. Keďže už som sa poučil a keď mi na Cypre niekto povie "Dobrý deň! " tak sa rovno utekám pozrieť, či neprší, zostal som skeptický. Chcel som už ale čosi robiť, nie sa len bezcieľne potulovať po pláži a okolí a tiež som aj začal pociťovať nervozitu z novej práce. Streda prišla a naozaj sme odchádzali. Dostal som info, že stretnutie s manažérom môjho hotela je o desiatej, z čoho samozrejme nakoniec bolo pol dvanástej. Sme pokecali so Stefanosom, povedal ako si to predstavuje a spomenul, že tento rok nečakaju také množstvo Slovákov ako vlani, lebo cestovky zrušili zmluvy či čo. A že sa mám pripraviť na hromadu Rusov. Reku fasa, málo som pil doteraz... Zvyšok stredy si prechádzam vybavenie vo svojej miestnosti, bol tam bordel jak sviňa, hoci minulú sezónu bola animatorkou baba. Neskôr som behol do vedľajšieho hotela Illiada, s ktorým máme niektoré aktivity spoločne, kukli sme na to, zostavili programy, vycapil som ho na tabuľu a ťahal domov. Teda do hotela. Ubytovali ma v hoteli Antigoni, spolu s animátormi z okolitých hotelov. Hádajte, koho mám spolubývajúceho? Presne, Ramseyho... A spíme na manželskej posteli. NIČ NEBOLO, JEREMY!!!

Štvrtok ráno začal môj prvý normálny pracovný deň. Nervózny jak sviňa, ale bolo to fajn nakoniec. Ráno som pokecal so zopár turistami, hlavne rusky , a rozumeli sme si. Bola tam aj parta mladých Rusov, čo mi začali chodiť na aktivity pravidelne. Odrána chlastali (absinth, ako som neskôr zistil), lebo jeden z nich mal narodky. Okrem nich sú tu väčšinou seniori z Británie, zopár ďalších Rusov a už som tu aj slovenskú rodinku zahliadol. Ako teda vyzerá môj bežný pracovný deň?

Vstávam o deviatej, rýchla sprcha, oblečiem sa, idem pešo do hotela, kde som tak 9:30. Checknem program na deň a idem na raňajky do hotelovej reštaurácie. Raňajky sú bez výnimky vždy rovnaké v každom hoteli skupiny Tsokkos : volské oko, pečené párky, varené párky, pečená slaninka, syr, chlieb, káva, pomarančový džús. Okrem toho si ešte po raňajkách dávam dve kivi alebo dva banány, alebo ich kombináciu a naberám plnú šálku pistácií alebo mandlí, nech mám čo chrúmať v priebehu dňa, ale väčšinou ich pustoším do hodiny. O desiatej vyťahujem CD player k bazénu, púšťam hudbu, nech všetci vedia, že sa čosi bude diať. Behnem do svojej miestnosti, nájdem nejaký kvíz alebo súťaž k obedu, 10:15 obieham bazén a zháňam ľudí na prvú aktivitu, čo je vždy vodný aerobik. Nie je to aerobik v pravom zmysle slova, len proste robíme nejaké cviky vo vode na hudbu. Väčšinou z toho spravím show, takže štvrtok ráno som mal v bazéne jedného človeka, dnes, pondelok, ich bolo zo desať. Precvičujem z kraja bazéna a na konci zo mňa leje pot. Na konci sezóny budem vyzerať jak Rambo.... Ďalšia aktivita je buď strečing alebo šípky alebo biliard. Na strečing mi tiež začalo celkom dosť ľudí chodiť, robíme ho na pláži a končí meditáciou, pri ktorej je počuť len zvuk mora za chrbtom. Tesne pred obedom robím denný kvíz alebo zábavné hry pri bazéne typu preteky nafukovačiek a podobne, víťaz vyhráva drink. Od cca 12:30 do 14:30 mám pauzu, behnem na hotel, zdriemnem si alebo hodím sprchu. 15:00 začínajú poobedne aktivity, hlavne stolný tenis a vodné polo a o štvrtej je posledná denná aktivita, vodný volejbal alebo preteky kanoe proti susednému hotelu Illiada. Hlavne tie kanoe majú veľký úspech u hostí, už som to aj ja skúsil a je to vážne pecka. Denné aktivity končia okolo pol piatej až piatej, vraciam sa do hotela, sprcha, šlofík, ak treba, tak aj dajaké pivko z neďalekého Lidla bachnem do seba, pripravím nejaké veci na večer ak treba, ak nie, prečítam si čosi a okolo siedmej sa začnem chystať do roboty. Kým cez deň je moja uniforma oranžové tričko a čierne kraťasy, večer musím byť smart appearance, takže čierne gate, parádne boty z Ecca, košeľa alebo tričko, rozpustené vlasy a tak ďalej. V hoteli som 19:30, dám si parádnu večeru, robia fasa ryby, občas aj steak sa objaví, včera boli rebierka na grile, vždy je viacej možností, skúšam zo všetkého čosi, teda okrem paradajok a vecí z nich samozrejme. Po večeri poriadny dezert, nevynechám tortu, puding, dve kivi a hromadu zmrzliny, ktorá je jedným slovom neskutočná. Obehnem hostí, trochu pokecáme, pripomeniem večerný program. 20:30 plus-mínus začína večerný program, nejaký kvíz alebo Bingo, včera som napríklad milionára robil, len trochu zmeneného, nech sa všetci môžu zapojiť. Problém s večerom je, že nemám sound system ako ostatné hotely, takže nemôžem centrálne vyhlásiť, čo sa deje a tak, preto večer mám tak 6-10 ľudí, po skončení ešte chvíľu kecáme pri bare a okolo desiatej končím, ak sa mi chce, obehnem okolité hotely, kuknem ich program, ak ešte beží, vraciam sa do Antigoni a okolo 12tej sa ukladám spať.

Takto ubehli posledné štyri dni a ja sa neviem dočkať, kedy ubehnu aj tie zvyšné dva do môjho dňa odpočinku ;) Len Ešte neviem, čo počas neho budem robiť, ale určite vás budem informovať o týždeň...

Prvý týždeň na Cypre v znamení výcviku

Náročný prvý týždeň na Cypre v znamení tréningového kurzu animátorov je za mnou a rád by som sa s vami podelil o svoje zážitky, ktorých bola hromada. Vezmem to pekne deň po dni:
Sobota
Pristál som na letisku v Larnake po asi hodinu a pol trvajúcom lete. Cyperčania majú omnoho krajšie letušky než sú tie ruské, s ktorými som letel naposledy do Japonska. Let bol parádny, pekné počasie, leteli sme ponad kopu gréckych ostrovov, myslím, že aj ponad Rhodos. Cítil som sa ako malé decko, v kuse som bol nosom prilepený na okienko. Letisko v Larnake bolo dosť prázdne, stále to však bolo lepšie ako letisko v Billunde ;) Chytil som bus do mesta a po krátkom čakaní aj prípoj do Ayia Napa. Krajina nie je nijako extra zaujímavá, je prevažne rovinatá, s nízkymi krovinami, les som nevidel ani jeden cestou. Ukecal som šoféra, aby ma vyložil priamo pred hotelom, takže som sa nemusel trepať ďaleko. Hotel Tsokkos Paradise Village je relatívne malý hotel zameraný hlavne na škandinávskych turistov, a personál, ako v podstate v celej tejto oblasti, tvoria Slováci, Maďari a Bulhari. Hneď na recepcii ma privítali dve krásne slečny, Slovenka Katka a Polka Saša, ktorá hovorí parádne po slovensky. Okrem nich ešte v reštaurácii pracujú traja ďalší Slováci. Dostal som izbu s parádnym výhľadom na hotelový bazén, ani som sa nevybaľoval, veď tu budem len týždeň a vybral som sa k moru a do mesta. More je hneď cez cestu, takže som tam bol rýchlo. Pláže sú pieskové, z čoho som najprv nebol nadšený, ale oproti Taliansku je more veľmi čisté a piesok sa nevíri, takže paráda. Z hotela do mesta je to dosť ďaleko, zhruba tri kilometre, lebo hotely sú roztiahnuté pozdĺž cesty, ale bola to príjemná prechádzka. Takto cez deň nič nenasvedčovalo tomu, že som v partymeste, ale k tomu sa dostanem ;)
Nedeľa
Viac-menej rovnaká ako sobota, len prišli spolubývajúci na izbu. Prvý bol Antonio, veľmi zvláštny Rumun, tvrdiaci, že robil modela a baliaci kompletne všetko, čo sa aspoň trochu podobá na babu. Pokiaľ viem, neúspešne. Marvin, skvelý človek, Belgičan, makal na Gran Canarii ako animátor, maska jak sviňa, veľmi rýchlo sa stal obľúbencom každého v kurze. A nakoniec László, potmavší Maďar, tvrdiaci, že musí mať brazílske korene, pretože zbožňuje všetko, čo sa Brazílie týka. Sedem rokov robí capoeiru a je v tom vážne dobrý.
Pondelok
Kurz začína o desiatej ráno, a vedie ho Bonnie, plnoštíhla Britka, večne vysmiata a ak treba, bláznivá. Žije na Cypre sedem rokov a manažuje animáciu v cca. 30 hoteloch. Začíname s predstavovaním sa, ale neprezentujeme sami seba, ale sme rozdelení do dvojíc a predstavujeme ostatným svojho kolegu. V dvojici som s Marvinom a robíme kopu srandy, všetci sa smejú. Najviac ja, pretože Marvin povedal, že si na mňa majú dávať bacha, lebo som bol v armáde a že dokážem hocikoho zabiť holými rukami. Dokopy je nás asi 50, takže chvíľu trvá, kým sa predstavia všetci. V skupine je zhruba 30 Maďarov, zo desať Britov, Belgičan, Bulharka, Rumun,Švéd a Slovák, teda ja ;) Spomeniem len niektorých, s ktorými som komunikoval najviac:
Susan a Lois - dve mladé Britky, celkom sranda s nimi, prvých pár dní som s nimi a s Marvinom strávil kopu času, neskôr sa k nám pridala aj Viki, ďalšia Britka, potom sa medzi Maďarmi rozkríklo, že viem po maďarsky, tak som bol každú chvíľu s niekým iným ;)
Aaron a Richie - dvaja breakdanceri z Londýna, vážne dobrí v tom, čo robia a blázni, furt si z čohosi srandu robia.
Aya - v skutočnosti Timea z Maďarska, fanatik do všetkého, čo sa Japonska týka, takže si viete predstaviť, že sme si sadli okamžite. Profesionálna tanečnica, inštruktora aerobiku, blázon do tetovaní (na chrbte má gejšu s mečom a tigra) a vegetariánka.
Emese, skrátene Em - úplne fantastický človek, prvé, čo povedala bolo, že ona nie je blond, ona je ryšavá. Moc sme spolu nekecali, ani neviem prečo, až na sobotnej party, teda po nej, v nedeľu o štvrtej ráno sme dali taký pokec, že odchádzala s tým, že ľutuje, že sme neboli spolu viac v priebehu týždňa.
Stacey - Stacey je zlatá baba z Británie, moderovali sme spolu piatkovu gameshow Mr. Hotel.
Team leaderi, Neil a Luke - skúsení animátori, Briti, skúsení chlastači, dostanem sa k tomu ;)
Samozrejme bola tam kopa ďalších, ale s týmito som si vyslovene sadol.
Po predstavení sa sme preberali nejakú tú teóriu, čo sa od nás očakáva a tak. V skratke, úlohou animátora je udržať hosťa v hoteli, aby míňal prachy v hotelovom bare a nikde inde...
Utorok
Celý utorok bol o práci s mikrofónom. Dostali sme úlohu pripraviť si tzv. 15 minute announcement, teda ohlásenie aktivity 15 minút pred jej začiatkom. Potvrdilo sa, čo som vedel už dávno, ja a mikrák sme proste kamaráti, dostal som pochvalu, vraj to bolo veľmi profesionálne.
Streda
V stredu prišla Jenna, inštruktorka aerobiku a začala sranda. Najprv sme vbehli do bazéna na water aerobik, som myslel, že zemrem, cvičili sme asi pol hodinu, po krk vo vode, bolo to riadne vyčerpávajuce. Ale chlaaapci, čo sa dialo potom! Vážne odporúčam, ak budete na dovolenke, choďte na strečing, hlavne keď ste v skupine s asi dvadsiatkou dievčat 18-25. Yo a bola by zásadná chyba, ak by ste si našli miesto úplne vpredu. Pekne dozadu a užívajte si. Potom mi nezabudnite poďakovať ;)
Štvrtok
Od štvrtka sme boli rozdelení do piatich skupín a každá organizovala ostatným denné aj večerné aktivity. Naša skupina má štvrtok čas na prípravu, až poobede prichádzajú potápači a prvýkrát sa zoznamujeme s dýchaním cez prístroj v bazéne. Pre animátorov majú fasa zľavy, určite to nebolo naposledy, čo som sa potápal. Kdesi tu v okolí je vraj potopený vrak lode Zenobia, je to obľúbené miesto potápačov. Takisto sa od chlapov dozvedám o opustenom meste Varosha, googlite obrázky, tam určite musím ísť.
Piatok
Piatok hneď ráno máme prvú aktivitu, hru petangu, veci idú hladko, večer dostávame pochvalu. Okolo deviatej tiež robíme Bingo, srandy kopec, výherca dostal asi päť eur, čo sme vyzbierali na lístkoch, opäť úspech. Priebežne odchádzajú ľudia do svojich hotelov, robia sa pohovory s manažérmi a podobne, hromada klebiet okolo toho, hlavne mladšie baby si doslova vymysleli, že nie každý dostane job, no koniec. Dajako prirodzene sa ujímam role ubezpečovateľa, že všetko bude fajn. Druhým problémom je, že hoci takmer každý na začiatku povedal, že sa chce zlepšiť v jazykoch, Maďari vytrvalo používajú maďarčinu aj keď sú v prítomnosti Britov, ktorí po maďarsky nerozumejú ani h... houby. Nepomáhaju ani početné upozornenia, že je to neslušné, na druhú stranu ja asi chytám londýnsky prízvuk.
Sobota
Posledný deň kurzu, večer robíme gameshow Mr. Hotel, žneme úspech, hlavne ja a Stacey ako moderátori večera, napísal som scenár, zvlášť nás ocenili za prehadzovanie si slova, čo je vraj znak skúsených moderatorských dvojíc. A večer, party v uliciach Ayia Napa. Cez deň to tak vôbec nevyzerá, ale mesto je vážne centrom clubbingu, len musíte vedieť, kam ísť. Začali sme okolo jedenástej v klube Senior Frog, Luke nám vybavil zľavu, takže za päťlitrový kýbel Sex on the Beach zaplatil každý tri eurá, pôvodne to malo byť pre 5-6 ľudí, ale akosi mi jeden prischol, hoci kočky mi s ním trochu pomohli. Samozrejme nebolo to päť litrov čistého chlastu, minimálne polovica bol ľad, ale aj tak to bol dobrý deal. Ako turista by som ale za jeden kýbel plnú cenu 35 eur nedal. Od žabiaka sa sa vydali na tour po clubbing districte, kričiac miestnu ľudovú slovesnosť, ktorá sa rokmi ustálila na bliakaní, citujem : "Ayia, Ayia, Ayia fuckin' Napa!!! " Obehli sme zopár podnikov, až sme nenašli také, kde nám pri bare sľúbili free drinky po celú noc. Tancoval som jak nikdy v živote, v jednom podniku dokonca na barovom pulte s nejakou random červenovláskou, srandy kopec, ráno sme zavŕšili skvelým pokecom s Em, dúfam, že s ňou budem môcť stráviť viac času. Na hotel som sa dostal asi o piatej ráno. Fotky z týždňa moc nemám, furt ktosi fotil, tak omrknite na ksichtoknihe som všade tagnutý. Ďalší článok už dúfam z môjho hotela zas o týždeň. Čaute

Deň piaty: Atény

Hellas! Po dvoch predchádzajúcich nočákoch som sa na ten posledný, z Thessaloník do Atén, celkom aj tešil. Nie je to bohviečo, ale je tam tma a ticho a človek sa môže relatívne vystrieť. Samozrejme, ako už predtým grécky McDonald's aj grécky nočák ma prekvapil. Narvatý bol na prasknutie, pripomenul mi tie indické vlaky, kde sa sliepky vezú vo vozni a ľudia na ňom. OK, dá sa prežiť, miestenku som mal, vyhnať ma nevyženu. Čo to bol ale za nápad nechať celú noc zažaté silné svetlá nepochopím. Čosi som napriek tomu pospal, hoci v krátkych intervaloch. No aj táto noc prešla, a ja som sa ocitol v Aténach na hlavnej stanici. Bojový plán na ráno: hlavne sa zbaviť vaku. Na železničnej stanici úschovňa nebola, jediné, čo ma napadlo bolo letisko. Aj tak som tam musel, skôr či neskôr a takto to tam aspoň poobzerám, čo je kde, nech sobotu ráno nestresujem. Jedna teta mi ochotne poradila a tak za cca hodinu som bol na letisku. Našiel zásuvku, napísal článok, uložil vak. Pôvodne som mal v Aténach stretnúť partu ľudí, čo hrajú Infinity, vysvitlo ale, že poobede pracujú, zahrať doobeda už nestíhame a sobotu ráno v prvom rade moc ani nemám kedy a v druhom rade to znamenalo ďalšiu cestu z letiska do mesta a späť, čo je dosť od ruky. Nechávame to teda na inokedy a ja vyrážam za jediným stanovený cieľom v Aténach.

Kto tipoval niečo iné než je Akropola, nech si strhne päť bodov. Vystupujem z metra na stanici Syntagmy a ocitám sa v úplnom strede mesta, nechávam sa strhnúť davom a až ma krk bolí od neustáleho otáčania hlavou. A zrazu ma upúta známy znak spoločnosti. Červený podklad, žltým lemovaný biely comic sans nápis. Kto uhádol? Kto hádal niečo iné než LEGO, päť bodov dole. Robte so sebou niečo, už ste desať bodov v mínuse... Čo by som to bol za lego-geeka, keby som nevošiel. Majiteľ je zjavne moja krvná skupina, pretože malej predajni kraľoval Vader z lega obklopený samými StarWars stavebnicami. Napríklad tam mal aj najnovšiu stavebnicu Executora, fantastický model tvorí 3152 dielikov.

Logicky uvažujem (nebolí), musím ísť hore kopcom, ak sa chcem dostať na Akropolu. Mením smer a ocitám sa pri Veternej veži (čítaj Amon Sul). Starí Gréci (niektorí boli aj mladí, ale z nášho uhla pohľadu sú aj tak starí) ju volali Horologion, pretože zvonka na nej boli slnečné a mechanické (?) hodiny, vo vnútri 24 hodinová clepsydra (vodné hodiny) a indikátory ôsmych vetrov (asi myslené ôsmych rýchlostí vetra), veža takisto ukazovala ročné obdobie a astrologické obdobia a dátumy. Na vrchu bola postava určujúca smer vetra. Keď to tak po sebe čítam, bola to v podstate meteorologická stanica s budíkom, čo má veľa ľudí na nočnom stolíku, akurát, že táto nepremietala presný čas na stenu, keď ste stlačili gombík.

Nad Horologionom sa už črtá opevnený kopec, takže viem, že som na správnej ceste. Stúpam ku nemu, odkrýva sa predo mnou pekný výhľad na mesto. Prichádzam ku pokladni, celý zhrozený čítam na cenníku cifry 6€, 12€ a podobne. Neohrozene pristupujem k okienku, mávam ISICom, usmievam sa, dostávam lístok zadara. Paráda. Pokecajme teraz trochu o Akropole. Je mi jasné, že v očiach historikov a archeológov čo poznám to bude plné nepresností, keby čosi, spýtajte sa priamo ich (nie, vážne, nerobte to!). Takže acropolis alebo akropola je súbor stavieb na opevnenom kopci uprostred skoro každého historicky dôležitého gréckeho mesta. Grécke slovo acropolis znamená doslova "vysoké mesto", mesto na kopci, všetci vieme, prečo aj u nás hrady vznikali na vyvýšenine. Len jedna z nich bola natoľko významná, že si mohla začať písať prvé písmenko veľkým (možno ak by bola ešte dôležitejšia, píše sa veľkým kompletne celý názov), a tou je práve Akropola aténska. Jej najznámejším chrámom je Parthenon, zasvätený bohyni Aténe, ktorej 12metrová socha stála uprostred . Dal ho postaviť Perikles v rokoch 447-432 pnl. Výzdoba bola poškodená bol v dobe rozšírenia kresťanstva, kedy bol chrámom Panny Márie, no najväčšie škody utrpel v roku 1687,kedy ho Turci používali ako muničák a benátska loď naň vystrelila. Zjavne trafili... Parthenon obklopuje kopa menších chrámov, najzachovalejšie sú vchod na Akropolu, Propylaea, ktorú ale nedokončili pre peloponézske vojny, malý chrám Atény Niké a Erechteion, chrám venovaný nie jednému, ale hneď viacerým božstvám. Povinne zastúpená je Aténa, Gaia, Hefaistos a cenu Útechy dostal Poseidon, keďže podľa mýtu sa sporil s Aténou o patronát mesta. Toto je môj obľúbený príbeh, tak sa usaďte a čítajte. Pukance máte? Tak behom!

Za časov dávnych bohov, hrdinských náčelníkov a kráľov, keď boli starí bohovia malicherní a krutí a zostali na ľudstvo osud utrpenia.... Tak dvom bohom sa zapáčil kúsok zeme, a začali sa oň sporiť. Došlo to do takého štádia, že so sebou už ani neprehovorili, ba ani esemesku si neposlali. Tak sa do toho obul Zeus a povedal, že mesto bude toho, kto mu dá lepší dar. Tak Poseidon šiel prvý, zabodol tú svoju kudlu do skaly a na tom mieste začal vyvierať prameň. Ľudia boli nadšení, nemuseli studne kopať a hneď sa vrhli na prameň. Soudruzi z NDR ale udelali chybu, pretože Poseidon bol boh mora, a teda aj ten prameň bol slaný ako.... no slaná voda. Aténa, bohyňa múdrosti, zobrala olivovu ratolesť, zasadila ju do zeme, tá sa hneď chytila a vyrástol z nej parádny olivovník. Reakcia ľudí Aténu zarazila, aby som teda citoval ľudí, bolo to: "He? Strom? " Aténa si povzdychla a začala im trpezlivo vysvetľovať: "Dilinovia, šak z toho budete mať drevo, môžte si domy postaviť, v krboch zakúriť, na dekoráciu použiť, jedlo z toho bude, dokonca aj do martini si tie plody môžte dať! " Až posledný argument zapôsobil na ľudí a konečne si vybrali Aténu za patrónku mesta.

Tesne pod Akropolou sú dve divadlá, Odeon Herrodes Atticus, divadlo pre 5000 divákov, ktoré dal postaviť aténsky magnát Herrodes na pamiatku svojej ženy, a Dionýzovo divadlo, jedno z najstarších divadiel Grécka. Len pre info, ministerstvo kultúry plánuje rozsiahlu rekonštrukciu druhého divadla, do roku 2015 tam nasype 9 miliónov €. Z druhej strany nájdeme pod Akropolou aténsku Agoru, zhromaždisko, niečo ako kultúrne a spoločenské centrum mesta, poznáme agorafóbiu, strach z davu ľudí) Veľa sa z neho nezachovalo, ale všade sú veľmi zrozumiteľné označenia spolu s nákresmi, ako ktorá budova kedysi vyzerala a mapkou, kde na Agore stála. V relatívne zachovalom stave je akurát Hefaisteion, chrám boha kováčov Hefaista a kompletne zrekonštruovaný je Stoa Attalos, kde sídli múzeum Agory. Stoa je mimochodom niečo ako pasáž, dlhá krytá budova s hromadou stĺpov.

Dlhé hodiny som sa prechádzal Akropolou a jej okolím, a vydržal by som tam ešte dlhšie, ale chcel som sa ešte potmoliť po meste. Rovnako ako v Thessalonikách aj tu je problém neprizabiť sa o pamiatky na každom rohu. Večer sa vraciam na letisko a mám relatívne celistvý spánok, ani zima nebola, pecka. Ráno obzerám obchody, vyberám vak z úschovne, a vybavujem odbavenie ;) Let je fajn, počasie praje, letuška oproti tým ruským naposledy naozaj pekné a ten výhľad! Leteli sme aj ponad Rhodos, pekný ostrov...

Po týždni cestovania a hodine a štvrť letu konečne pristávam na Cypre. 25 stupňov, slnko svieti jak bláznivé, vyzerá, že je tu práve po žatve, na poliach vidno balíky slamy. Na autobus nečakám dlho a napriek veľkému nápisu, že mimo zastávky nestojí ma vykladá priamo pred hotelom, kde budem minimálne najbližší týždeň počas výcviku. Mimochodom, toto je môj výhľad z hotelovej izby :

Celá galéria z Atén tu. Fotky z Cypru tu.

Deň štvrtý: Thessaloniki

Šialene dlhá noc v Skopje konečne skončila a musím uznať, že som čakal horšie veci. Neboli tam žiadny bezďáci, nikto prehnane nechrápal, akurát zima bola trochu. Nič to za to, je ráno a ja čakám na autobus do Thessaloník s odchodom o šiestej. Celkom ma prekvapilo, keď pristavili mikrobus, viete, čo aj u nás jazdia prerobené sprintery... Reku päť hodín v tomto bude sranda. Aspoň, že slnko sa konečne ukázalo. Nasadám, samozrejme k oknu, nohy sa mi nezmestia na miesto, trčia do chodbičky, ostatní to riešia rovnako. Vyrážame, striedavo raňajkujem, driemem a kochám sa prírodou. Tá je vážne parádna, Macedónsko je krásna krajina, kuknite sami:

Cesta nakoniec ubehla rýchlo, polku som prespal a oproti tvrdeniu pokladníčky trvala o hodinu menej, teda štyri hodiny. Až o pár hodín neskôr si uvedomujem, že som v inom časovom pásme a že teda v podstate mala pravdu, ale cesta ako taká trvala štyri hodiny a nie päť. Včas som si to uvedomil, keby zmeškám nejaký spoj, tak ma porazí... No dorazili sme, vodič nás vykladá uprostred mesta, žiadna stanica, nič. Náhodne vyberám smer a vydávam sa hľadať pripojenie kvôli mape. V tomto mám celkom overené mekáče, jem tam raz za pol roka, väčšinou tam len vtrhnem, zapojím tablet, aby sa nabil a pripojenie majú tiež v každom. Výnimkou potvrdzujúcou pravidlo boli až Thessaloniki, kde som mekáč našiel až večer, bez zásuvky a bez pripojenia. Po chvíľke zisťujem, že som vybral správny smer, dav sa zhusťuje, zjavne mierim do centra. Cestu mi križuje bulvár, ktorý mi doslova vyrazil dych.

Dokonca na ňom nachádzam aj kaviareň s wifi, sadám, objednávam kávu, updatujem mapu, píšem článok. Je tu tak pekne, že mi skoro ani nevadí že tá káva stála 4,50€. Podľa mapy nás ten busár vysadil celkom blízko stanice, takže sa vraciam späť, cestou som ešte neodolal pokušeniu behnuť do cestovky a spýtať sa na loď do Atén. Vraj žiadna, škoda... Stanicu som našiel, úschovňu tiež, jediná skrinka je voľná, poučený z minula čítam návod a držím sa ho. Kupujem lístok do Atén, spravil som oči na babu, tak mi dáva študentský, ide o jedenástej. Času dosť, vraciam sa do centra. Všade je hromada černochov, ktorí ale na rozdiel od Prahy nepredávajú drogy, ale bižutériu a kabelky. A možno aj drogy, to som sa nepýtal.

Prechádzam sa po prístave, v roku 2010 cezeň vraj prešlo 15,8 miliónov ton tovaru, čo ho robí druhým najväčším prístavom Grécka. Komerčné linky smerujú do 30 destinácií prevažne v Stredozemnom mori. Zisťujem aj ako je to s tými Aténami, lodné spojenie samozrejme je, ale jazdí väčšinou sobotu a utorok v noci. Na druhej strane bulváru vidno vežu, stanovujem si ju za cieľ. Táto veža nahradila pôvodné byzantínske opevnenie, ktoré sa spomína už v 12. storočí. Počas Otomanskej nadvlády bola zrekonštruovaná a slúžila ako väzenie a miesto mäsových popráv. Po pripojení Thessaloník ku Grécku roku 1912 získala svoje súčasné meno, Biela veža a stala sa symbolom mesta.

Ďalej sa túlam bez stanoveného cieľa, až mi padne do oka pevnosť nad mestom. Strmina je to riadna, chrbát sa ozýva, najmä po dni v Skopje s batohom na chrbte, ale zatínam zuby a kráčam vyššie a vyššie. Celou cestou narážam na zvyšky opevnenia a teším sa na cieľ. Prekračujem vonkajšie opevnenie a zisťujem, že vnútri sa normálne býva a funguje, je tu hromada romantických kaviarničiek, domy sú úplne nalepené na seba a nd tým všetkým tróni pevnosť Heptapyrgion alebo po turecky Yedi Kule. Do neskorého 19.storočia sídlo Otomanskej posádky, do 1989 známe väzenie, na to všetko ale zabudnete, ak sa mu otočíte chrbtom a uvidíte celé mesto spolu so SolÚnskym zálivom ako na dlani.

V Grécku celkovo sa nedá cestovať bez toho, aby ste sa na každom kroku nepotkýnali o pamiatky. Ja som sa takto potkol o Hagios Demetrios, kostol zo štvrtého storočia a vraj najväčšiu baziliku v Grécku, potom o rímske fórum, ktoré objavili náhodou roku 1960 a ktoré sa skladá z dvoch kúpeľov a divadla a neskôr ešte o kopu no-name kostolov a vykopávok, na ktoré už nebolo času. Toho času sa v meste stavia metro, ktoré má byť hotové o dva roky, ale s presvedčením hraničiacim s istotou tvrdím, že nejaké náhodné objavy termín otvorenia určite posunú. V Thessalonikách proste nemôžte poslať decko hrať sa do piesku bez obavy z toho, že vykope nejaký hipodrom alebo parné kúpele.

Celá galéria tu.