Dobrodružstvo v Zadnej Indii - deň mínus prvý

Dosť bolo cyperských ľudoviek, púšťam metal. Vcelku srandovná kombinácia, počuť Avantasiu s na pozadí spievajúcim kozojebcom, ako vyjadruje svoju lásku k Róze. Schválne si to vyskúšajte. Ale teraz vážne, nerobte to.

Mimochodom, desať minút dozadu som dostal zdrba od busára. Prečo, pýtate sa dozaista. Vari som mu koleso ocikal, alebo je Sammet príliš hlasný navzdory slúchadlám, či nebodaj som sa pokúšal platiť jednoeurový lístok päťdesiateurovkou? Veľké makové. Dostal som zdrba, pretože mám batožinu. Presne tak, ten drzáň Sýkora si dovolil cestovať s ruksakom, spolu s ďalšími cestujúcimi, ktorí, a teraz bacha, tiež majú batožinu! Uuuuuu, prekvápko, ak niekto cestuje do najbližšieho mesta disponujúceho letiskom, asi je nejaká šanca, že bude mať viac než len kabelku. Trochu ma prekvapilo, keď miesto diaľkáča pristavili minibus, ale nebolo nás veľa, nič tragické. Ale ďalšia moja obľúbená vlastnosť priemerného Cyperčana je sklon všetko dramatizovať, účinnou obranou je nechať ho vykecať sa, jeho to po chvíľke prejde.

Tak tu mám posledný deň na Cypre, sedím v minibuse do Larnaky a dúfam, že stihnem aspoň čosi z formule dnešnej. Vettel štartuje posledný, bude show. Inak posledný týždeň bol bol v práci nudný, žiadne aktivity, večer ticho. Utorok to bol tuším, keď barmanka/recepčná/dídžej Ignasia robila posledný deň. Heh sranda velikánska, jednak Ignasia zistila, že alkohol horí a rada svoje zistenie dokazovala. Nie veľmi často podpaľujem bary, ale je to celkom zážitok (ani pyroman nie som). V súvislosti s tým zisťujem, že požiarne detektory v hoteli boli v rámci znižovania nákladov nahradené obyčajnou blikajúcou LEDkou v krabičke, inak si absenciu požiarneho zásahu neviem vysvetliť. Druhak novoobjaveným pyromanom pozdvihnuvšia nálada našej barmanky sa prejavovala aj nadšeným vylievaním lokálneho chľastu (čítaj žbrndy) do odtoku a importovaného chľastu do nášho tráviaceho ústrojenstva. Zahŕňalo to aj chujoviny typu Pimms, čo je pomarančový likér, okrem iného teda, keby som nebol spoločensky unavený, hádam by som aj obával o obsah svojho žalúdka. Ako som sa dostal do postele netuším, našťastie som sa zobudil bez ananásu na nočnom stolíku a nanešťastie bez neznámej hnedovlásky v mojej posteli. Áno, Pineapple Incident považujem za jednu z najlepších častí HIMYM. Začal som to opäť pozerať od začiatku...

V stredu ráno sa budím pomerne skoro, hromadu vecí mám na práci, hlavne pobaliť sa, a tým pádom aj upratať ten brajgel, čo mám na izbe. Radšej som vstal o deviatej, hoci z hotela plánujem odísť až okolo piatej poobede. Dobre som spravil, lebo okolo desiatej, bez klopania a zbytočných formalít, s použitím náhradného kľúča mi vtrhol do izby údržbár, že do hodiny mám padať. Takto sme sa nedohodli s manažmentom, ale šak Cyperčania, nie? Bleskovo balím, utekám ešte do svojej miestnosti s vybavením spraviť zoznam vybavenia, síce to malo byť pred týždňom, veď poznáte môj prístup k dedlajnom. Pôvodne (keby sa mi chcelo) som plánoval trochu si z manažmentu vystreliť a napísať veeeeľmi podrobný zoznam typu, pätnásť červených pasteliek, dvanásť modrých, sedem zelených, z toho jedna zlomená. Chcelo sa mi? Nechcelo! Tak len od dverí letmo hľadím do miestnosti a píšem zoznam. Trojka riadkovanie, konské písmo. O desať minút odovzdávam zoznam Stefanosovi, spomínam, že chcem odísť až okolo piatej, nie za desať minút, prikyvuje, zostávam.

Okolo šiestej poobede konečne nachádzam svoje ubytko na najbližšie štyri noci, bývalý hotel zvaný Sunny Coast. Za spolubývajúcich mám dvoch bulharských animátorov, Silviu a Dida. Večer sa vraciam do Protarasu (Sunny Coast je v Kapparis), konkrétne do Sfinxu, na posledný koncert Lithosu, spojený s closing halloween party. Okolo jedenástej sa pridávajú ostatní, animátori, zväčša Maďari zo školenia. Note to self: nepozývať party animals na rockový koncert! Znudené pohľady a blbé poznámky typu "Načo sme sem šli" ignorujem, a posielam ich do... Greenery. Ja si užívam zvyšok koncertu, po ňom sa objavuje Peťo, pamätáte, môj inštruktor potápania. Lúčim sa s chalanmi z kapely, hádžeme do seba pár pív a padám spať.

Štvrtok a piatok trávim kompletne celý v polohe LHK (Ležím Hore Ko... šak viete). V sobotu sa z ničoho nič (po asi milióne smsiek a pol milióne nezodpovedaných telefonátov) objavuje Marios a triumfálne mi odovzdáva logbook a osvedčenie o ukončení kurzu. Ešte spomínam, že by som rád absolvoval ešte ponor dva, vzápätí sa mi dostáva horlivého ubezpečenia, že neni problém a Marios zdrhá. Koľkokrát som sa odvtedy potápal? Skúste si tipnúť!

Transka

Ťažko charakterizovať uplynulý týždeň, možno ak by sme na to šli kombináciou nudy, rapídneho úbytku hostí a zopár udalostí, ktoré síce na chvíľu zdvihli hladinu adrenalínu, ale spätne sa za nimi obzerajúc, boli to úplné banality. Ak sledujete moju ksichtoknihu, čo-to o nich viete, ale nezaškodí si to zrekapitulovať.

Ešte pred minulý týždeň posielala šéfka smsky, že v utorok sa koná strašne dôležité stretnutie pre všetkých, čo si chcú zarobiť cez zimu. Reku, asi budú zisťovať, kto chce zostať na zimu na Cypre, prejde sa ponuka hotelov, čo budú otvorené, nejaké tie požiadavky na uchádzačov, otázky, či ste dynamický, flexibilný a v kolektíve obľúbený, poznáte to. Bol som rozhodnutý tam neísť, veď načo, Thajsko mám isté na zimu. V pondelok holuby doručili ďalšiu smsku, že stretko je povinné pre všetkých. Už tu vo mne skrslo podozrenie, že to bude nejaká kuleha, ale šak nebuďme negativisti. Nič, v utorok som teda zahlásil, že popoludňajšie aktivity nebudú (aj tak by neboli, z piatich naplánovaných mávam posledné dni tak jednu, dve), a vybral sa hľadať tajomný hotel Aktea v Ayia Nape. Schovali ho dobre, no našiel som ho nakoniec. Stálo ma to trochu potu, hodinu chôdze a zopár nadávok, pretože tie Lonsdejly, čo som si bol býval v Sport Directe kúpil, sú ešte nerozchodené a robia mi otlaky na päte. Nič to za to, našiel som, stretol známych, animátorov, a onedlho sme sedeli v zasadačke v podzemí. Prijal som kávu z termosky od cyperského týpka. O ničom, bez chuti a vône. Došla šéfka, reku ujme sa slova a začneme, miesto toho si sadá dozadu a nastavuje sa do polohy spiaceho strelca. Na projektore sa zjavuje nápis Organo Gold a chlapík, Cyperčan, začína hodne slabou angličtinou hodne slabú prezentáciu. Nejdem zachádzať do podrobností, len chcem vyjadriť počudovanie, odkiaľ hergot furt berú ľudí, ktorí sa nechajú ukecať na multi-level marketing. Nech sa nechajú, nedbám, ale nech sa ma nesnažia ukecať, aká je to super nová myšlienka a ako budem bohatý za pár mesiacov. Keď si niekto myslí, že som debil, nech mi to povie do ksichtu. Mi to pripomenulo ten môj pracovný pohovor pred pár rokmi, keď mi kravaťák svätosväte tvrdil, že oni s OVB nemajú absolútne nič spoločné a pritom si čmáral do notesu s ich logom. Long story short, objavila sa zázračná čínska huba, ktorá lieči všetko od pichnutia ihlou pri vyšívaní po AIDS, rakovinu a ebolu. Týpek to primiešal do veľmi zlej kávy a myslí, že to predá. Pretože si verí, otvára pobočky naraz po celej Európe vraj a úspech je zaručený. Odchádzam v polovici "prezentácie", našťastie sa kamarátka podujala, že ma zvezie na hotel. Na wécko som to stihol len tak tak. Poznámka na margo: ak niekto vyslovuje slovo biznis ako buzines, mám pocit, že hovorí skôr o právach termálnych než o super novom preháňadle, sorry, káve.

Neva, občas aj črevá treba prečistiť a pokecom s kolegovcami som sa dozvedel aj pár užitočných vecí. V prvom rade, bol som medzi tými zopár šťastnejšími, pretože v banke mi v pondelok ráno v pohode preplatili šek s výplatou. Čo ma prinútilo zamyslieť sa, či je rozumné letieť odtiaľto už prvého, keď posledný šek mám dostať deň predtým. Ak by som ho dostal až poobede alebo by na účte neboli prachy, som v prdeli. Tak v stredu bookujem let až na piateho, šéfke vravím, že potrebujem ubytko na štyri noci, vraj nemá problém, akurát som zvedavý, či mi to strhne z posledného platu alebo nie.

Streda večer patrí samozrejme Lithosu, akurát mi barmanka Sasha vraví, že bubeník dostal na držku včera a má zlomený nos, basák dojde neskôr, dovtedy hrá gitarista s nejakou kočkou. Tajne dúfam, že to nie je tá ukričaná od minula. Shit, je to ona. Miesto AC/DC počúvam Amy Winehouse a Lady Gága a podobné chlopotiny, zabíjam čas na nete, hádam sa Kriss čoskoro objaví. Po dvoch hodinách to vzdávam a idem spať.

Štvrtok som celý prespal a piatok takmer tiež. Okolo druhej som sa šiel rozlúčiť so svojou obľúbenou Ruskou na tento týždeň, Katjou. Celkom sranda s ňou bola, hrávali sme nočný volejbal a squash, raz som ju tesne pred búrkou na strechu zobral, celkom fajn sa to vyvíjalo, ale nakoniec nič z toho. Škoda, ale šak budú ďalšie...

V sobotu reku opäť skúsim šťastie v Sfinxe, aj keď som pochyboval, že sa objaví Jack so zlomeným nosom. Pre istotu sa z chalanov neobjavil nikto, namiesto toho bola Magic Show, rovnaká, čo na Silveri bývala, čisté zlo, potom chrumkavá brušná tanečnica, po nej ešte chrumkavejšia kočka, čo s kamarátkou nevie Abbu spievať. Väčšinou som opäť ťukal do tabletu, no zrazu som kútikom oka zazrel nohy. Vo vysokých štekloch, dlhé červené vlasy, podaktorí viete, že mám na ne slabosť. Trochu umelo vyzerali, ale šak asi nepoužíva Švarckopf, tak to vyzerá ako farebná helma. Pomaly sa otáča, spoza helmy sa začínajú objavovať rysy tváre. Thy khokhsho, ako by Ibi Maiga povedal, haksňu má riadnu miesto nosa. Čil už tuším, že je zle a následné otočenie sa objektu vo mne vyvoláva nutkanie vyprsknúť pivo z huby ako to vo filmoch býva. On je to chlap! Po Abbe nasleduje Drag Show, uvedomujem si. Boha, na toto si budem musieť asi dávať bacha v Thajsku. Po tých chlípnych myšlienkach, čo ma na chvíľu prepadli, mám chuť preležať noc vo vani a riadne sa celý čas drhnúť ryžákom...

Prachocmukačka

Občas ma niekto naserie, niekto iný vytočí, onen zas rozpáli do žerava. Od hnevu myslím. Inokedy aj od niečoho iného, ako tieto dni Ruska Katja a jej cicušíky ;) ale o tom snáď inokedy. Mal som pripravenú inú myšlienku na úvod, ale viete, okolnosti. Uvedomil som si, že po zopár pokusoch ma už vodný aerobik by DJ Vasilis feat. MC Ignasia ani tak nesere. Kdesi vzadu v hlave možno na okamih pípne nutkavá potreba odtrhnúť im hlavu a hodiť im ju do ksichtu, ale kontrolujem sa. Dobre sa píšu nahnevané články, ale po čase je to asi furt to isté. O inom som chcel.

Desať dní, vážení, len desať dní a dvíham kotvy. A v súvislosti s tým, reminiscencie. Stretol som hromadu ľudí, zažil hromadu vecí, možno aj za dve hromady som sa teho dozvedel. Pome ale pekne poporádku. Je zopár momentov, na ktoré si spomínam, ktoré sa oplatí zapamätať si. Východ slnka nad morom, každé jedno potápanie, dedinka Lania v Troodose, tá staff party, keď som chcel hodiť Lenku do bazéna a sám som v ňom skončil, preteky nafukovačiek o štvrtej ráno, Anna v červených šatách (a modrých, a bielo-červených, a vôbec), karaoke duet s Erikou, Kapparis Entertainment party s limuzínou, japonská reštika, snaha o vytlačenie boarding pasu na letisku v Pafose, zopár vážne dobrých volejbalových zápasov, Xenia hrajúca tenis v bikinách, koncerty Lithosu, ja, spievajúci s nimi na pódiu Patience, preteky kanoe. A zo všetkého najviac, Evgenija sa pokúša sadnúť k večeri a vietor jej podfukuje sukňu, cuteness overload, dievča, my dvaja sa ešte stretneme...

Neskĺzajme do sentimentu, nech to graduje, dajme si zopár postrehov: tak za prvé, Rusa spoznáte podľa toho, že má na krku zavesenú zrkadlovku a špecializuje sa na makrofotky vlastných prstov s rozličným pozadím, prípadne fotky proti slnku alebo iné ne-mainstreamové fotografické smery. Rusku spoznáte podľa toho, že nenosí podprsenku. Vážne. Problém je, že toto pravidlo dodržujú aj fujtajblovky a srnky-poltonky. Britský humor vôbec nie je suchý, Rusi vôbec nie sú hluční otravní ožrani, Švédi sú poväčšine škaredí jak cesta do roboty, teda až na Emily, ale tá má maďarské korene, tak neviem, či sa to ráta. A my Slováci? Heh, kde začať? Povedzme, že som rád, že som sa narodil, keď som sa narodil a nie o povedzme tridsať rokov skorej. Pretože to by som veľmi pravdepodobne bol zatrpknutý namyslený chronický sťažovateľ, alkáč, otrava. Teda aspoň podľa vzorky, čo sme mali tu. Radu? Ak niekam idete, reprezentujete svoju krajinu. Od vás záleží, čo si o nás budú myslieť vo svete. Ak prídete do cudzej krajiny na návštevu, lebo dovolenka je návšteva, a v prvom okamihu zahlásite, že vy nemienite s nikým komunikovať inak než po slovensky, budú nás mať všetkých za bandu pičusov. Neviem, ako vy, ja radšej zanechávam dobrý dojem. Či sa mi to darí, ťažko povedať...

Hodnotenie posledných šiestich mesiacov? Ťažká úloha, veľmi. Všetko stojí a padá na ľuďoch. Strašným spôsobom nemám rád cyperčanov. Sú svetlé výnimky, ľudia, ktorých si vážim, ale možno ich zrátať na prstoch jednej ruky stolára po blízkom stretnutí tretieho druhu s cirkulárkou. Znesiteľným to tu robí personál, najmä Slováci, Maďari a Poliaci, a hostia. Krajina je fádna, pohorie Troodos je fajn, ale príliš ďaleko na to, aby tam človek chodil na túry, more to trochu zachraňuje. Mestám chýba atmosféra, možno okrem Nikózie, tá sa mi celkom rátala. Povedal by som, priemer v každom smere...

Či sa tu vrátim sa neviem rozhodnúť, našťastie sa nemusím rozhodnúť najbližších pár mesiacov. Každopádne, potrebujem si od Cypru oddýchnuť a Thajsko vyzerá ako ideálna príležitosť. Čaute o týždeň pri poslednom článku z Cypru!

Mimochodom, viete, ako sa povie vysávač po bulharsky?

Že ja sa musím furt vytočiť...

Chlapci a dievčatá, nasledujúce odhalenie vám možno vyrazí dych, podaktorí budete šokovaní, niektorí sa už možno nebudete so mnou chcieť chodiť hrávať na pieskovisko. Takže hlboký nádych... Pozeral som film. Nie, toto ešte nie je ono, ale teraz to príde: hrala tam Kristen Steward. Iste sa čudujete, ako sa dá písať článok so samovyškrabanými očami, ale (a čil príde časť, po ktorej prídem asi o polku priateľov na ksichtoknihe) nebolo to až také zlé, teda okrem úvodných minút. Poďme na to ale postupne. Film sa volá Snehuliak a Borec, teda vlastne Snehulienka a lovec. Ak ste to nevideli a nechcete vedieť, ako to skončí, nečítajte ďalej. Aj keď teda, kto by to nepoznal a hlavne, je to rozprávka, masakrom to skončiť nemôže...

Zo začiatku je zima jak v ruskom filme a kráľovná sa špacíruje po zasneženej záhrade a nájde rozkvitnutú ružu a samozrejme ju chce odtrhnúť a zjesť, či čo. Ako inak, pichne sa a nasleduje spomalený záber ako tri kvapky jahodového džúsu padnú do kopy kokaínu. Napadá mi pritom, že musí mať ranu minimálne na tri štichy, pri pichnutí do prsta to predsa až tak nekrváca. Ale šak keď je krepá... "Krátko na to", aby som citoval rozprávača, porodí dcéru, strih, dcéra má asi dvanásť a naháňa sa s dajakým Viliamom. Mamka zomiera, tatko medzitým útočí na neznáme vojsko, keré sa rozpadne na črepiny, kdesi vyhrabú nejakú zajatkyňu (Charlize Theron, vážne jej to sekne), na druhý deň je svadba. Čo sa len všetko dá stihnúť za pár dní... A všetci žijú šťastne, až kým nepomrú.

Doslova. Roztúžený kráľ o svadobnej noci zistí, že tá ťažoba na srdci, čo cíti, je spôsobená pôsobivo vyleštenou dýkou, trčiacou mu z hrude. Ostatní po rane mečom do zátylku sa odporúčajú tiež. Viliam zdrhá na koni s tatkom svojím, Snehurva je z mne neznámeho dôvodu ušetrená a zavretá do veže. Strih, zmena herečky, parochne, kontaktných šošoviek. Z dvanásťročnej hnedovlasej modrookej je tu čiernovlasá zelenooká Kristen, medzičasom aj skautský výcvik absolvovala, pretože ju sledujeme ako pomocou dvoch kameňov zakladá oheň. Medzitým sexi (alebo sexy? Neviete niekto, zvedavý som...) Charlize vyťahuje zrkadlo... Zrkadlo som povedal? Gong vyťahuje, veľký, zlatý, okrúhly, wtf? A pýta sa, šak to poznáte. Keby to bolo zrkadlo, určite povie, že Charlize je sexica najvačšá, sa mi ľúbi v tomto filme ešte viac ako v tom obtiahnutom sci-fi kostýmčeku v Prometeovi, čo som bol býval včera pozeral. Ale toto je gong a čo také gongy vedia, tak z neho vystupuje zlatý týpek a vraví, že Kristen, ale že keď si z jej srdca navarí polievku, bude furt mladá a pekná. Tak Charlize posiela brata, ktorý vyzerá ako nemecký pedofil, ešte k tomu s účesom, kvôli ktorému som tik dostal do oka. Kristen odkiaľsi vyhrabe stovku klinec a čaká na Fritza, či ako sa to volal. Na rozdiel od svojej mamky, ktorá aj z pichnutia tŕňom ruže spraví krvák, namiesto aby zabodla klinec Fritzovi do spánku, Kristen mu spôsobuje len plytkú ranu bez kvapky krvi, čo ho akurát tak vytočí. Kristen ale zdrhá a nasleduje najlepšia scéna filmu, ktorú som si musel pozrieť rovno trikrát a potom to pauznúť na desať minút, aby som sa dosmial. Na nádvorí Kristen vidí, že cesta je zarúbaná, uvidí otvor veľkosti pol metra krát pol metra ústiaci do stoky, troma skokmi prekoná polku vzdialenosti a druhú polku hodí takú šmýkačku, samozrejme trafiac sa presne, že som najprv neveril vlastným očiam. Potom ešte skočí z výšky asi päťdesiat metrov do mora, vyplaví ju na breh, úplnou náhodou sa potkne o koňa bieleho, nasadne a odchádza. Facepalm za facepalmom.

Musím uznať, začiatok bol zlý, ale zvyšok sa dal. Hlavne na scénu nastúpil Borec, ktorého si kráľovná najala, aby našiel Kristen, spolu s Fritzom ju nájdu uprostred temného lesa plného halucinogénneho plynu, Fritza Borca oje...kabáti, chvíľu sa ruvajú, nakoniec Borec aj s Kristen zdrhajú. Fritz si medzitým užíva omamných a psychotropných účinkov spomínaného plynu. Viliam sa dozvie, že Kristen žije, tak ju ide hľadať. Pridá sa k Fritzovi. K&B medzitým našli cestu z psychadelic lesa, pobili sa s celkom dobre renderovaným trollom, ktorého nakoniec zmákla naša hrdinka tým, že mu pozrela do očú,troll zrazu skrotol a odišiel, nepochopil som. Našli dedinu so samými ženami, našli ich, dedinu vypálili, K&B zdrhajú.

Čil prichádzajú na scénu trpaslíci a je ich koľko? Sedem predsa, né? Veľké makové, osem ich je! Čím viac pruhov, tým lepší Adidas, či ako to bolo... Nasledujú celkom pekné exteriéry, tancovačka pri ohni, idylka. Ráno sa objavujú celkom cute víly (nie som gay) a vedú Kristen kamsi preč. Všetci sa budia a idú za nimi. Uprostred lúky stojí strom a pod ním biely jeleň s divným parožím. Klania sa pred Kristen, jeden z trpajzov splieta niečo, že jej dáva požehnanie a že ona je život, či čo. Idylku prekazí šíp zabodnutý do jeleňa, Fritzova družina sa objavuje, na konci naháňačky je Fritz nabodnutý na papek a Viliam čumí zblízka na Kristen. Historický okamih, Kristen sa na zlomok sekundy skoro aj usmiala.

O niekoľko nocí dáva Viliam Kristen jablko, tá doň schuti hryzie ako v reklame na zubnú pastu, dusí sa, padá. Fake Viliam sa mení na Charlize (mohla to aj skorej skúsiť, ešte by mala brata), no ešte než stihne vytrhnúť šerco z hrude, objavuje sa Real Viliam a Charlize zdrhá. Viliam prejavuje nekrofilné sklony, bozká pomaly tuhnúcu Kristen a... Hovno. Uuuu, prekvápko jak sviňa, hlavne keď sa hneď objavuje Borec a čumí jak srnka na kolotoč. Yo ozaj, ďalší šíp ešte pred desiatimi minútami trafil jedného trpajza, počty sedia už teraz. Sorry, zabudol som...

V podstate zvyšok je priamočiara mlátenica, Kristen ožíva po bozku od nadrúzganého Borca, vyťahuje z komory brnenie na mieru, zisťuje, že cez noc sa naučila šermovať, berie armádu, útočí, vyhráva. Charlize to schytala nožom do srdca, tri kvapky malinového sirupu padajú Kristen na brnenie. Posledná scéna je korunovácie novej kráľovnej, Viliam na ňu čumí, až mu slina po brade steká, Kristen sa len škerí a hádže okom po práve sa objavivšom Borcovi, ten na ňu hádže tough pohľad, koniec.

Priznám sa, váhal som, či si tento film vôbec pozrieť. Začiatok bol slabý, ale Charlize to zachránila, a zvyšok filmu ani tá Kristen nebola zlá. Čítaj: netvárila sa akoby nevedela, či tá včerajšia kapustnica pôjde von vrchom či spodom, čo je teda na ňu dosť nezvyk. Hluchých miest bolo málo, kamera aj hudba fajn, exteriéry krásne, musím zistiť, kde sa to točilo. Dal by som možno aj sedem z desať, ale ten začiatok to znižuje aspoň o dva body, a kvôli Charlize sa zase oplatí jeden pridať. Moje hodnotenie: 6/10.

Film som pozeral v stredu, štvrtok som sa vybral do Nikózie, naivne presvedčený, že víza vybavím do Thajska. Ani len konzulát som nenašiel, na druhú stranu hľadajte čosi, čo má byť na Evagoras Avenue A potom mapa povie, že ich je sedem rôznych v meste. Cyperčania... Človek by si pomyslel, že názov ulice má odlíšiť adresu od inej, aby človek našiel, čo hľadá, ale ňééé, to je moc mainstream! Nič, reku behnem na slovenskú ambasádu, hádam pomôžu. Chlapi boli V pohode, pokecali sme, ale dilino ja som povedal, že zháňam thajskú ambasádu namiesto konzulátu. Tak som sa dozvedel, že ambasádu najbližšia je v ri... Ríme, čo mi je tak na dve veci. Moja chyba. Aspoň mi poradili očkovanie pred cestou, čo má predtým vôbec nenapadlo...

Túlam sa ešte mestom, našiel som zopár fantasy shopov, jeden, zvaný Isengard, je plný Warhammeru, tak sa pýtam celkom peknej Cyperčanky (nezvyk), jako je to v Nikózii s wargamingom, aj na infinity sa pýtam, V živote o tom nepočula. Rozmýšľam, že sa tam ukážem ďalší štvrtok aj s nejakými propagačnými materiálmi ;) Z ničoho nič som natrafil na cestovku s logami leteckých spoločností, medzi nimi hlavne Thai mi padlo do oka. Vravím si, aspoň sa po pýtam, keď nič iné.

Vchádza, pýtam sa týpka, vraj jasné, víza sa u nich vybaviť dajú. Možno to nakoniec nebola zbytočná cesta. Vyplňujem formulár, prechádzam k jedinému, hoci telefónom zaneprázdnenému človeku. Čakám päť, desať, pätnásť minút. Kuká na mňa, že čo chcem, ja že víza. Pozrie na formulár, vraví, na päť mesiacov sa nedá. Stránky ministerstva zahraničných vecí hovorili niečo iné, ale šak asi chyba. Vyplňujem nový dotazník. Vraciam sa k chlapíkovi, čakám desať minút, kým dotelefonuje, hovorí po grécky, občas na mňa pozrie, akoby o mne vravel. Dvíha druhý telefón, prevraciam očami. Kuká na druhý dotazník, vraj multi - entry sa nedá, že to mám vyplniť znova. Začína má dlaň svrbieť, nemohol prvýkrát povedať? Ignorujem jeho telefonát a vravím, potrebujem víza multientry a na dlhšie. Dáva mi lajster, že dá sa (aha!) a že za podmienok ako sú napísané na papieri. Čítam, čudujem sa, kedy som mu hergot povedal, že mám Thajku ženu? Lebo všetko na lajstri je za podmienky, že som sa oženil so domorodkyňou a chcem s ňou žiť v Thajsku. Robí si zo mňa prdel? Ani na mňa nepozrie, telefonuje. Navzdory tomu vravím, ja nemám ženu a už vôbec nie Thajku... Ignorácia. Zdvorilo opakujem pripomienku, schytávam otrávený pohľad. Naraz do mňa vošli všetci čerti, trhám dva dotazníky, obsahujúce aj moje osobné údaje, na drobné kúsky a so slovami "You know what? Go fuck yourself!" trieskam dverami. A taký pekný deň to mohol byť.

PS (jako post scriptum, nie Peter Sýkora): začal som cvičiť, päťdesiat klikov a sto brušákov denne, six-pack do pol roka hádam, či?

PS2: Prečítal som Fifty Shades of Grey, chujovina jak mraky, ale zase ktoré porno má hlbší zmysel, že? A už ma nikto nepresvedčí, že baby nie sú zvrhlé!

Zopár slov o ničom

Ak sa mám priznať, toto je už niekoľký pokus o článok, odkedy som si včera ráno uvedomil, že je nedeľa a že by som mal čosi napísať. V podstate sa neudialo za tých sedem dní nič, čo by ma nejako vyburcovalo k písaniu, aby som sa potreboval posťažovať alebo pochváliť alebo hocičo iné. Máme tu október (ste nevedeli, čo?), hotel je neustále plný a na moje prekvapenie je tu asi najviac deciek za celú sezónu. Uznávam, väčšina je v kočíkovom veku (hoci u Rusiek nikdy neviete, tie koja hádam do šiestich rokov veku a kočíkujú minimálne do desiatich), ale aj zopár 8-10 ročných, prevažne Švajčiarov. Výhodou toho je, že napríklad včera sme po dlhšej dobe hrali opäť futbal. Problém opäť ten istý, ako bol naposledy, vysvetlíš ľuďom, že ak budú hrať naboso, budú mať otlaky a pľuzgiere z umelého koberca? No nevysvetlíš. Aj som povedal, na vlastné riziko. Samozrejme, neobišlo sa to bez pľuzgiera na pol chodidla.

Aj počasie sa pomaly mení. V septembri hromada domácich vravela, že je na túto dobu neskutočne teplo, 37 pražilo takmer v kuse. Teraz sa ochladzuje na celkom príjemných 33-34 cez deň, v noci tak 22-25. Teda ak neprší. Prekvápko, čo? Normálne pršalo, najprv v pondelok tak päť minút, prvýkrát po piatich mesiacoch. Nič strašné, akurát vodný aerobik odpadol. Keby nepršalo, tak ho zruším ja, lebo Mr. V mal znova offko. Po skúsenostiach opísaných v minulom článku som si povedal, že hujera zo seba robiť nebudem. V stredu už bol dážď o niečo dlhší a intenzívnejší a v piatok poobede aj tornádo na mori vyčíňalo. Neviem presne, kde, asi v Ayia Nape, ja som to prespal. Keď ono si to počasie taký blbý čas vyberie na tornádo, o štvrtej poobede, no kto vtedy nespí... Uvidíme, čo tento týždeň povie, od stredy hovoria ochladenie na nejakých dvadsať stupňov a veľa dažďa. Som vážne zvedavý.

Už ani neviem, ktorý deň som sadol nad mapu juhovýchodnej Ázie a dal dokopy aspoň predbežný itinerár na november. Zatiaľ som len vypísal miesta, ktoré sa oplatí vidieť, no musím to preriediť, pretože to momentálne vyzerá, že každý deň budem inde a to sa mi nie moc pozdáva. Každodenné cestovanie človeka unaví a potom si tak neužije to, čo vidí. Čo je isté, 1.novembra letím z Larnaky do Bangkoku s medzipristátím v Bahrajne. V Bangkoku musím navštíviť laoskú, kambodžskú a vietnamskú ambasádu kvôli vízam a vzápätí vyrazím. Skončiť by som mal koncom novembra v Hanoji, hlavnom meste Vietnamu, odkiaľ preletím opäť do Bangkoku a odtiaľ do Phuketu. Alebo priamo do Phuketu, ak sa bude dať. Dosť sa na to teším, no ako sa to blíži som z cesty aj trochu nervózny, predsa len, je to pre mňa neznáma časť sveta. Na druhú stranu aj pred cestou do Japonska som mal nervy, že som sa rozhodoval, či to na poslednú chvíľu nezrušiť, nakoniec som šiel a ako bolo parádne. A hlavne, uvidím Angkor Vat!

Sa mi zdá, že dávno som potápanie nespomínal. Na rovinu, nebol som v hĺbkach mora vyše mesiaca. Možno som už spomenul, že Marios je spoľahlivý asi ako hodinky značky Mega-O alebo tie povestné ruské v balení aj s prívesom. Peťo, jediný, na ktorého sa dalo spomenúť, čo sa tohto týka, dostal padáka, vraj lebo nie sú ľudia, tuším robí čašníka kdesi v Nape. Na hoteli sa potápači neukázali vyše dvoch mesiacov, potom sa môžu čudovať, že zákazníkov nemajú. Z Mariosa nakoniec vypadlo, že bol na tri týždne v Grécku a v stredu sa z ničoho nič ozval, že jako sa mám. Odpísal som trochu neskôr, počas poobedňajšieho spánku mám zvonenie vypnuté a keď som o nejaké tri hoďky neskôr odpísal, nedostalo sa mi odpovede. Som mal už dávno spraviť, ako som sa zastrájal, a zmeniť dive centrum. Nič, štvrtok pred alebo po Nikózii to asi spravím. Aj keď vzhľadom na spomínané počasie toho už asi veľa nenapotápam...

Ako vás môže vodný aerobik do blázinca dostať

Zisťujem, že by som sa mal vrátiť ku svojmu predsavzatiu zo začiatku roka a znova začať písať denník. Keď už pre nič iné, je to fajn tréning, ako sformulovať myšlienky do slov. A druhá vec je, že starnem, Dedko Alzheimer klope na dvere. V pondelok sa stalo alebo som videl alebo prišiel na čosi, o čom som si povedal, že by to bola fasa téma článku, šak koho to má furt baviť čítať, čo sa tu udialo od pondelka do nedele. No ani za toho chuja si neviem spomenúť, čo to bolo. A pritom viem, že som tým bol úplne nadšený alebo nasr...dený, každopádne emotional overload. Takže, nezostáva nič iné, než denne napísať zopár, hoc aj nesúvislých viet.

Zas si ale nefandite, že to bude verejné, do pár hodín by ma pravdepodobne v slušivej košieľke so zadným zapínaním odvážali k Chocholouškovi.

Posledný týždeň sa tu nazbierala super partia hostí, chodili večer na kvíz a Bingo (Áno, začal som po večeroch opäť aj pracovať ;). Inak je to tu ako na hojdačke. Momentálne to tu mám chuť ocikať, rozobrať sekerou na triesky, zapáliť a zaliať betónom. Dôvod? Vodný aerobik! Na začiatku sezóny som používal vlastný player, hudbu som púšťal sám, paráda. Najprv došiel manažér, že mám dávať rádio ďalej od bazéna (mal som ho asi dva metre od okraja), lebo že behajú okolo deti a že ak player skončí v bazéne, kohosi zabije elektrina. Reku, no way, kábel ďalej nepustí, ak ho posuniem čo i len o päť cm, jednoducho vytrhnem kábel zo stroja a potom môže kľudne aj kraula plávať to rádio a nikomu sa nič nestane. Odpoveďou mi je: "With kids, there is always a way!" Chvíľu naňho kukám, či si zo mňa srandu robí alebo ma nepočul alebo je mešuge. Vyzerá, že to myslí vážne, tak si v duchu ťukám na cranium v spánkovej oblasti a posúvam rádio kus ďalej. Druhá zmena bola keď CD player po jednej celkom divokej plážovici odišiel do Večných Elektrónkovíšť kuknúť, ako sa darí mojej nabíjačke od tabletu a už sa nevrátil. Idem tedy za manažérom, reku zodvihne telefón, kdesi zavolá a mňa zasype kamión nových playerov od Číňana za desať Eur vrátane DPH. Alebo aj jeden by stačil. Prečo ale robiť veci jednoducho, keď môžme ísť z Blavy do Nitry cez Nižnú Myšľu (pozdravujem Andyho Hric-Kováča). Tak tedy nápad hodný génia: otočíme jeden z reprákov v reštike tak, aby smeroval k bazénu a na hudbu sa použije sound system vonkajšieho baru. A hudbu bude púšťať barman, nie ja. Či má pri pulte sto ľudí alebo nikoho, nesere. A že v reštike a bare je ďalších päť reprákov, ktoré budú hučať jak piliňák tiež. Jediné šťastie, že v bare bola väčšinou Slávka a na ňu sa dalo spoľahnúť, vedela, kedy ktorá pesnička končí, aká má nasledovať, aká je ideálna hlasitosť. Lenže čo, tri týždne dozadu Slávka šla domov a mojím dídžejom sa stal Mr. Vyzerámdrsnekeďsatvárimžeminiektozjedolraňajky Vangelis. Ale tiež nie zlé, akurát keď má viac ľudí občas nestihne prepnúť song ale to je detail. Čo je horšie, a čo sa stalo aj minulý pondelok (žeby toto bolo ono?) aj dnes je, keď má Vangáč offko. A kto ho zastupuje? Mr. Bleskjemôjpomalšíbrat Vasilis. Slovenskí hostia si isto spomenú na malého okrúhleho Bulhara, čo mu dávali len podradné práce typu choď sa pozrieť, či nie som v sklade. Tak toto je náš barman, vážení. A dídžej, aby som sa vrátil k pointe. Slovom katastrofa. Bar používa dotykovú obrazovku a Windows Media Player asi úplne prvý. A nech sa chalan snaží ako chce (čo teda väčšinou nesnaží), ni za boha sa mu nedarí trafiť tým bacuľatým prstom do správnej pesničky. Takže ako teda vyzerá takýto tragikomický vodný aerobik? Ľudia čakajú v bazéne, ja pustím hudbu, po niekoľkýkrát napíšem v akom poradí idú skladby. Už by sa to nie že žako, ale aj vrabec naučil: 11,13,15,17,21. Odcvičíme prvú pesničku, ticho, DJ Vas ozlomkrky ťuká do kompu, počiatočné odhodlanie v jeho očiach sa postupne mení na zlosť, potom zúfalstvo. Vrhá na mňa pohľady, ja naňho tiež. Po chvíli bežím od bazéna k baru, púšťam song, bežím späť. Prehodím niečo vtipné cvičiacim. Cvičím druhú skladbu. Končí, ja už kukám po bare. Tamten zase ťuká. Pár sekúnd je ticho, potom bežím opäť k baru, ledva som sa k nemu dostal, začala správna pesnička. Bežím naspäť, urobím dajaké opičky, cvičíme. Končíme, reku, hádam mu to už pôjde. Ničevo. Opäť na mňa vrhá pohľady, ja naňho nadávky, keby bolo po ruke aj požiarne vybavenie, vrhnem aj sekeru. Opäť absolvujem trasu bazén-bar, bar-bazén. Vysvetľujem hosťom, že DJ je nový, preto sa deje, čo sa deje. Predposledná skladba, uprostred nej zrazu hlasitosť klesne asi o polovicu, vrhám spaľujúci pohľad na bar, vidím manažéra z Iliady ako čosi vysvetľuje. Na konci štvrtého songu neváham, hneď absolvujem beh ku baru, bez pohľadu na Tiesta púšťam poslednú skladbu, zvyšujem hlasitosť, cvičíme, ospravedlňujem sa hosťom, nasratý odchádzam.

Dnes sa nočná mora opakovala, akurát hviezdny tým DJov sa rozšíril aj o MC Ignasiu, ktorá sa hneď od akejkoľvek hudby dištancovala, jej hlavnou úlohou bolo zavadzať mi, keď som utekal pustiť ďalšiu skladbu a žeraviť ma do biela poznámkami, ako je to všetko neprofesionálne. Fraška!

Ale ako som už bol býval spomínal, boli fasa hostia, aerobik brali s pochopením, hodne sme zase začali petangue hrávať, pokecali sme parádne. Akurát stredu všetci odišli a nahradilo ich síce zopár fajn Britov, medzi inými aj Roy aj Brenda, čo tu už boli v máji, no hlavne hromada Švédov, vrátane kompletného predstavenstva Švédskeho kráľovského spolku priateľov obžerstva a obezity (ŠKSPOaO). Ty kokos, videl som už všeličo, ale pri tomto ma prechádza chuť do jedla...

Tú istú stredu som bol opäť chalanov z Lithosu kuknúť v Sphinxe, aj s nimi čosi pospieval na pódiu, po koncerte som ešte takmer zbalili dve ich fanynky, Maďarky, ale nejako som nemal náladu to doťahovať do konca, nie že by sa nedalo, šlo by to, ale keby videli moju izbu, tak sa s hrôzou otočia na opätku. Sme pokecali ešte s chalanmi trochu a s babami sa dohodli, že sa uvidíme v sobotu. ešte som cestou okolo Greenery narazil na tri Nórky, čo boli v Sphinxe a ostošesť mi mávali, tak reku pokecáme ešte. Z diaľky a v tme vo Sfinx vyzerali výborne a bolo vidno, že sa o seba starajú, no pri vyššej intenzite osvetlenia v Greenery som bol nútený k môjmu prvému odhadu ich veku pridať ďalších tridsať rokov, alebo dvadsať a trochu koksu. Som pokurizoval chvíľu a šiel späť.

Štvrtok okolo druhej poobede sa na mojom predlaktí z ničoho nič zjavil Yoda a som veeeeľmi spokojný, ako to dopadlo. By som nebol povedal, že dve tetovania dám tento rok. Večer som bol pozrieť moju obľúbenú DJku Kylie v Loveboate, zase sme pospievali nejaké duety, stretol som tam aj bulharských ohňovkárov, dali zopár pív, sranda bola. Piatok preletel, hoci som mal veľmi málo ľudí na aktivitách, takisto v sobotu. Chcel som opäť Lithos pozrieť, ale asi sa im nechcelo hrať, lebo tam nebolo nikoho, namiesto toho reku pozriem, čo nové v Nape. Aya písala, že je nejaký festival či čo, tak že omrkneme. Predstavila mi kamarátku Noemi, fajn kočka a hlavne ma rada rock. Festival už okolo polnoci končil, celkom mi to pripomínalo naše jarmoky. Zapadli sme na chvíľu do Rock Heaven, oproti mojej minulej návšteve tam tentokrát aj hudba hrala. O druhej ale zatvárali, tak ze ideme do klubov nejakých, akurát vysvitlo, že jediný, kde máme VIP vstup zadara je Black and White. Kašľať na to, vravím, pome. Trošken na mňa divne kukali černošskí vyhadzovači, že dlhovlasý biely týpek v guns tričku chce do R'n'B klubu, ale šak pustili ma. Celkom mi to americké filmy pripomenulo, pimpovia postávali pri bare a tvárili sa drsne, bičíz sa vlnili na parkete až kým mladší bratia pimpovia, držiac svoje asi prvé pivo v živote, Carlsberg za šesť éčok tretinka, nezačali postávať a tváriť sa drsne blízko vlniacich sa bičíz dúfajú, že sa začnú vlniť okolo nich. To pimpovia spozorneli a začali sa tváriť ešte viac drsne a vrhať ešte drsnejšie pohľady na mladých. Keby si niekto kýchne, tak sa možno všetci postrieľajú.

Posledná veta je kravina, ale vždy sa mi páčila. Keď som si uvedomil, že miesto rockového koncertu postávam v R'n'B klube, v duchu som si dal dve facky a šiel domov. Zaspal som okolo štvrtej, nevediac, čo ma ráno čaká...

Yo a povedal som si, že už nebudem spojlerovať na konci článku, lebo aj tak nakoniec píšem o niečom úplne inom...

Druhé Yo, upratal som si izbu, už sa ku mne nemusíte báť chodiť. Teda, ako sa to vezme, hehe.

Konečne!

Možno viete možno nie, podarilo sa mi zohnať nabíjačku. Nebola drahá, desať doláčov na ebay-i, ale toho humbuku okolo toho... Založiť cyperský účet v banke, počkať na platobnú kartu, prinútiť paypal, aby uveril, že som na Cypre, pridať novú kartu, overiť ju, objednať, zaplatiť a čakať tri týždne. Človek si aj od tabletu odvykne. Nie, blbosť, to sa nedá... Čo vám poviem, opäť sa toho udialo veľa. Stihol som si nájsť priateľku, Rusku Annu, a aj sa s ňou rozísť. Teda ona so mnou. Vzťahy na diaľku, šak poznáte určite. Chýbaš, drobec...

Medzičasom odišli Slovenky z hotela, začala im škola a poslední Slováci-hostia odišli teraz vo štvrtok. Poväčšine geriatria, neustále sa sťažujúca, ale aj zopár fajn ľudí medzi nimi. Hlavne dva manželské páry, Tibor a Aleš so ženami, celkom sme si sadli, hneď v prvých dňoch sme sa dohodli, že požičajú auto z požičovne a pôjdeme vo štvrtok na výlet, ja ako sprievodca. Lokalitu nechali na mne, tak som vybral hory, pohorie Troodos, a potom Nikózia, hlavné mesto. Nebol som ešte ani na jednom z týchto miest, tak som deň predtým googlil nejaké zaujímavé miesta, nech nevyzerám nepripravený. Troodos je najvyššie pohorie Cypru, najvyšší bod je Mount Minolta, či vlastne Olympus, či čo sú to za foťáky, výška 1951 metrov. Vybral som ho aj preto, že už ma nebavila jednotvárna, vyprahnutá krajina okolo Protarasu, a reku hory budú vítaná zmena. Na našej trase som vynechal kláštor Kykkos, časté miesto výletov a hodne prevarené. V skratke je to 900 rokov starý kláštor, mnísi tam pestujú hrozno, robia z neho víno, maľujú ikony (tie obrázky svätých, nie tie počítačové) a modlia sa neustále. Žijú v prísnom celibáte rovnako ako ich otcovia a starí otcovia...

Namiesto toho ma zaujala starobylá dedinka Lania. Našli sme ju pomerne ľahko a zážitok to bol parádny, šak kuknite fotky. Odstavili sme auto na malom parkovisku uprostred dediny a hneď vedľa objavili malú tavernu s príjemnou bulharskou obsluhou. Až sa čudujem, že klávesnica zobrala slová bulharský a príjemná tak blízko seba. Ale áno, sú aj výnimky, dve aj na našom hoteli, a tretia práve v Lanii. Ochutnali sme parádne domáce víno, zistili čo sa oplatí vidieť v okolí, a pešo sme omrkli kostolík, staré múzeum a malebné uličky. Ďalšia rada bola navštíviť kláštor na kopci za dedinou, tak sme sa sadli do auta a vyrazili. Kapánek sme to obišli, ale po chvíľke blúdenia sme kláštor našli, hoci sme k nemu došli z úplne opačnej strany ako sme chceli. Celkom mi to pripomenulo zážitok z Budapešti spred pár rokov: "Máme džípíesko, mapu a vojaka, nemôžme sa stratiť" :) Pozdravujem blaváckych iaidistov a kyudistov. Prašť jako uhoď, kláštor sme našli, hoci nikoho v ňom, sviečky zapálené všade ale inak dvere pozamykané, vrátane vécka. Tuším prvý raz v živote som použil hajzlík pre hendikepovaných, ten jediný bol otvorený. Dlho sme sa nezdržali, veď ani nebolo prečo, a o chvíľu sme zase sedeli v aute. Hory sa konečne začali ukazovať, cesta kľukatiť, flóra ozelenievať. Po pár kilometroch cesty, čo mi silno pripomínala Pezinskú Babu, sme sa dostali k ďalšej plánovanej zastávke, vodopádu, zvanému Myllomeris. Nebol extra veľký, no v tomto ročnom období je úspech vidieť tečúcu vodu inú než tu z mora a z vodovodu. Keďže sme boli pomerne vysoko, aj teplota klesla na príjemnú dvadsiatku, k vodopádu sa ide po lávke vedúcej okrajom kaňonu, romantika jak sviňa. Ďalšia zastávka bol opäť vodopád, tentoraz to zahŕňalo aj menšiu, trojkilometrovú túru, po chodníku zvanom Kaledonia Trail. Začína pri reštaurácii a pstruhovej farme, kľukatí sa pozdĺž potoka v ktorom je takisto možné zhliadnuť nejakého teho pstruha. Blavákom vyzbrojením na výlet flipflopmi sa najprv predstava pešej túry nie moc pozdávala, ale nechali sa ukecať a stálo to za to. Parádna túra, na jej konci pekný vodopád, aj tie pstruhy boli. Naspäť pri reštike sme rozmýšľali, či sa najesť alebo nie, no jedálny lístok nás moc nezaujal, tak sme šli ďalej.

Tretia zastávka bolo miesto zvané Troodos Square, tesne po spomínaným cyperským Olympom. Je to v podstate turistické centrum hôr, zopár reštaurácií, predražených obchodov, zamknutých toaliet, klasika. Pevne odhodlaní dať si rybu sme preštudovali zopár menu, nakoniec vybrali celkom fajn miesto s pekným výhľadom a ešte lepšou rybou. Obsluha opäť Bulhari, tuším. Obehli sme ešte tie obchody, nakúpili dajaké orechy a uzimení (teplota medzičasom klesla pod 16 stupňov) sadli do auta, smer posledná zastávka, hlavné mesto Nikózia. Cestou sme lízli hranice s tureckou časťou, je to zaujímavý zážitok, pretože človek sa pousmeje nad tým, aké naschvály si znepriateľené strany robia. Zhruba dva kilometre od hranice som videl asi najväčšiu vlajku vôbec. Tureckú , samozrejme. Oblasť je rovinatá a vlajka špeciálne umiestnená, aby ju bolo z gréckej časti dobre vidno. Ešte zaujímavejšie bolo, ako sme sa blížili k Nikózii, pozadie ktorej dokresľuje ďalšie pohorie, Kyrenia, na úpätí hory sú ďalšie dve vlajky, turecká a severocyperská, no nie vlajúce na žrdi, ale nejakým spôsobom namaľované na samotnú horu. A sú obrovské, odhadom niekoľko kilometrov na šírku. Skúsim vygoogliť podrobnosti. Tak takto ohľadom vlajok: v 74tom, počas invázie v jednej dedine sa pobili grécki a tureckí spoluobčania, skončilo to masakrom asi stovky Turkov a vraj utečenci z dediny z vďaky za záchranu v horách z kameňov vyukladali vlajky. Nespochybňujem to, ale skôr mi to príde ako propaganda, najmä vo svetle toho, že hneď pri vlajkách je aj veta v zmysle, ako je fajn byť Turkom a vlajky sú každý večer osvetlené, nech ich Gréci vidia aj v noci.

Nikózia je vcelku príjemné mesto, v starom meste je vidno vplyv anglickej architektúry. centrum mesta ohraničujú hradby tvoriace kruh s dvanástimi baštami, pôdorysne veľmi pripomínajúcimi tie v Nových Zámkoch. Je to navyše jedno z posledných rozdelených miest sveta, idete po centre a uprostred ulice naraz pasová kontrola, v minulosti vraj aj borci so samopalmi. Hranica doslova prechádza stredom niekoľkých budov a plot s ostnatým drôtom je luxus, častejšie ho nahrádzajú dosky a kusy plechu pozbíjané dohromady ako prišlo. Na tureckú stranu sa dostanete ľahko, stačí občiansky, kopa ľudí tam chodí kvôli nákupom. Ceny sú vraj vynikajúce, neviem posúdiť, či je kabelka od Gucciho za sto éčok v pohode, ale keď sme videli baby, čo boli s nami, čumieť do výkladov a behať z obchodu do obchodu, skoro sme aj ako chlapi oľutovali, že sme tam išli. Nič to za to, sadli sme do kaviarničky, dali si kávu a čakali. Relatívne neskoro sme prišli do Nikózie a už sa začalo pomaly stmievať, ale stihli sme ešte mešitu prerobenú z gotického kostola omrknúť a zopár ďalších pamiatok na gréckej strane a kým sme sa dopracovali k autu, bola tma. Celkovo sa mi Nikózia páčila ohromne, vydržal by som sa túlať uličkami starého mesta celé hodiny.

Aby som sa tu udržal príčetný, mám nový rituál, každú stredu a sobotu som si zvykol do Sfinx pubu zájsť, hráva tam kapelka zvaná Lithos. Traja chalani, väčšinou troj a viachodinový koncert, najväčšie rockové hity a zopár mimoriadnych gitarových sól. S chalanmi sme sa skamarátili, po koncerte furt pokecáme pri pive, teda len ak sme v stave hovoriť, hehe.

Inak sa mi to pomaly kráti a ja posledné týždne uvažujem, ako ďalej. Možností je mnoho, vážne som uvažoval nad návratom na Slovensko, neskôr sa ale objavila príležitosť, a asi by som ľutoval, keby som ju nevyužil. Podarilo sa mi totiž nájsť jedno dive centrum, kde si môžem spraviť divemaster kurz zadara, výmenou za prácu pre nich na pár mesiacov. Nie je to Cyprus, kde vo vode skoro nič nie je, je to na jednom z top miest na potápanie. Thajsko, Phuket. Začínam v decembri, čo mi necháva voľný november. Pôvodne som mal na chvíľu do Ruska pozrieť, severne od Petrohradu, ale to asi padlo, aj keď stále tak trochu dúfam, že začiatkom októbra budem príjemne prekvapený. Ak by aj nie, uvažujem nad dobrodružstvom Vietnam, Laos, Kambodža a odtiaľ rovno Thajsko. Myšlienka, že uvidím Angkor Wat je pomerne vzrušujúca už teraz.

Asi fšecko na dnes, šak o týždeň bude článok opäť. Tešte sa na nové tetko, nejaké detaily z potápania a možno aj konečne anglická verzia blogu pribudne. Ozaj, posledný turnus Slovakov: tomu čudnému ovociu, čo sme nevedeli, čo je, hovoria Bulhari "rajské jabĺčko".

Fotky nájdete tu.