Sabaidee

Počujte, neexistuje niekde software alebo utilitka, čo vezme údaje z Foursquare a spraví z toho animáciu, viete, takú tú filmovú, keď na pozadí starej mapy sa čiarkovane zobrazuje, ako ste cestovali? Mohlo by to byť celkom cool. A ak ste úplnou náhodou nezamestnaný programátor, momentálne úplne zaneprázdnený čakaním na januárový release Sniper:Ghost Warrior 2, a rozhodnete sa realizovať túto myšlienku, aspoň ma spomeňte v kreditoch.

Po Vientiane vedie moja čiarkovaná trasa do mestečka zvaného Thakhek. Je vzdialené nejakých 300 kilometrov, cesta klimatizovaným autobusom pozdĺž rieky Mekong trvá sedem hodín, hlavne vďaka kvalite (teda vlastne nekvalite miestami hraničiacou až s úplnou absenciou) ciest. Pripravte sa na to, že si nepospíte, neprečítate knihu ani toho moc nenapíšete, viď spomínaná kvalita ciest. Záhadou mi zostáva, ako to mohol zvládnuť dvd-player značky SingSung, ktorý celých sedem hodín vytrvalo omieľal laoskú pop-mjúzik bez jediného seknutia. Za tónov celkom chytľavého pop-rocku (neverím, že som to napísal, idem sa prefackať) cesta ubehla rýchlo. Len pre predstavu, väčšinou hralo niečo takéto:


Furt lepšie ako No Name, nie?

Príroda cestou je parádna, po pravej strane lemovaná Mekongom, po ľavej horami, ľaľa:

Do cieľa cesty sme dorazili neskoro večer, našťastie hneď vedľa autobusovej stanice som našiel príjemný hostel za prijateľnú cenu. Ráno sa vydávam na obhliadku mesta. Je relatívne malé, vraj 35000 obyvateľov, no pripadá mi ešte menšie. Ťažko povedať v týchto končinách, domy sú malé a často sa v nich tlačí aj pätnásť - dvadsať ľudí. Mesto mám obehnuté do obeda, nachádzam príjemnú reštauráciu s výhľadom na rieku, s chuťou sa púšťam do jedla, zalievam to Beerlaom. Reko mesta, pokec so zopár domorodcami a wikitravel mi pomohli rozhodnúť sa, čo robiť a vidieť v najbližších dňoch.

V prvom rade som sa dozvedel, že návšteva trhoviska stojí za to, vraj sa tam predávajú rôzne lahôdky (čítaj potvory) typu pečené hady, potkany a netopiere. Hoci som rozhodne nemal na pláne nič z toho ochutnať, rád by som to aspoň vidieť a pofotiť. Už ani neviem odkiaľ mám myšlienku, že na trh človek musí ísť veľmi skoro ráno, inak nájde poloprázdne stánky a nič poriadne neuvidí. Asi z japonských rybích trhov. Každopádne nie je v mojich silách vstať o štvrtej ráno a tentokrát sa mi nevstať oplatilo. Na trh som sa došuchtal okolo ôsmej (z hostela je to slabé tri kilometre pešo), viac-menej očakávajúc, že nič nenájdem. Čo som našiel? Presne tak, nič, až na zopár rozospatých domorodcov, ktorí pomaly rozbaľovali tovar. Trhy zjavne začínajú okolo deviatej, takže keď budete v týchto končinách, nemučte sa skorým vstavaním kvôli nejakému trhu. Nemáte za čo. Zvyšok dňa som opäť strávil behaním po meste, tentokrát ale s konkrétnym cieľom nájsť požičovňu bicyklov.

V Laose to nie je až tak jednoduchá úloha, ako by sa mohlo zdať, bicyklov tu uvidíte veľmi málo, takmer každý tu ale vlastní skúter. Bez ohľadu na vek či finančnú situáciu, videl som podľa výzoru maximálne dvanásťročné decká frčať na skútri do školy. Požičovňu som našiel nakoniec a požičal si na nasledujúci deň bicykel za jeden dolár. Opäť rada, riadne ho omrknite a nechajte si nastaviť sedadlo aj riadidlá a dofúkať gumy, ak treba, neplatí sa za to nič navyše a človek má istotu, že bajk je v poriadku.

Ak sa rozhodnete požičať si skúter, mnoho turistov na ňom absolvuje takzvanú The Loop, asi stokilometrový okruh okolím Thakheku s niekoľkými jaskyňami, miestami na kúpanie a parádnymi výhľadmi, zvládnuteľný za dva - tri dni. Ja, keďže som mal len bicykel, som sa rozhodol pre dve najbližšie jaskyne v horách na západ od mesta, jednu vzdialenú asi tri, druhú tak dvanásť kilometrov. Prvú jaskyňu som našiel rýchlo, cesta je značená zrozumiteľnými tabuľami, hlavne opäť nezabudnite na vodu. Jaskyňa ako taká ma trochu sklamala, je to malá diera v skale, platí sa vstupné asi štvrť dolára. Jaskyňa je aj budhistickou svätyňou, starý pán pri vchode vám za mierny úplatok rád porozpráva jej históriu.

Druhá jaskyňa je o niečo ďalej, cesta ale stojí za to, kľukatí sa pomedzi zvláštne tvarované skaliská, niekoľkokrát pretína menšie riečky a ponúka niekoľko nezabudnuteľných výhľadov. Jaskyňa, opäť prerobená na svätyňu a rovnako ako prvá nazvaná Buddha Cave, ma nenadchla, čo ma ale zaujalo, bola priľahlá riečka, ktorá sa stráca pod skalou a tečúca ďalšou jaskyňou. Za menší poplatok sadám do člna, fasujem banícku čelovku a vydávame sa do tmy. Je to dobrodružstvo, ktoré rozhodne odporúčam. Miestami to vyzerá, že trasa už-už končí, medzi hladinou a špičkami kvapľov je maximálne štyridsať centimetrov, môjho kormidelníka to ale zjavne nevzrušuje a neohrozene pádluje ďalej. Keďže disponujem omnoho vyššou postavou ako on, zaujímam polohu ležmo a prekonávame prekážku.

V útrobách jaskyne je takmer posvätné ticho, prerušované len žblnkotom vody, keď sa do nej ponára pádlo. Na dvoch či troch miestach je inštalované osvetlenie, drôty sú ledabolo priklincované ku skale asi desať centimetrov nad hladinou. Nič to, svetlá odrážajúce sa od kamenných útvarov vytvárajú zvláštne obrazce na hladine, my sa ale vzápätí opäť ponárame to tmy. Po asi dvadsiatich minútach sa otáčame, ešte letmo pozorujem pavúka veľkosti taniera a húf pokojne spiacich netopierov a vraciame sa naspäť.

Na spiatočnej ceste do mesta zisťujem, že môj gluteus maximus nie je úplne kompatibilný so sedačkou na bicykli. Po niekoľkých nevyhnutných prestávkach a hodnej dávke utrpenia som späť na izbe a vyčerpaný padám do postele. Niekoľko nasledujúcich dní si mestom vykračujem naširoko ako kovboj...

Hromada fotiek je tu.

Vientiane, hlavné mesto Laosu

Nechávam za sebou špinavý Bangkok aj celé Thajsko, tak či tak sa sem ešte vrátim a po noci strávenej v ležadlovom vozni stojím na hraniciach s Laosom. Cesta bola relatívne nezaujímavá, roviny samé a väčšina bola aj tak potme, takže nie je čo referovať. Thajská pasová kontrola je bez problémov, akurát zisťujem, že môj verný batoh, ktorý so mnou vydržal na cestách celé tri týždne (z toho dva na izbe v hoteli), sa trhá a budem musieť kúpiť nový. No fasa. Prekračujem teda hranicu po Moste Priateľstva číslo jeden - dokopy sú tri - a rozmýšľam, či bude v Laose viacero patetických názvov a hesiel, keďže je to republika ľudovodemokratická.

Laoská strana hranice zahŕňa aj vybavenie víz, stoja ma 31 dolárov, ten jeden je za "vybavenie mimo úradných hodín", čo je prakticky neustále. Opäť pýtajú miesto, kde budem spať, poučený predchádzajúcou skúsenosťou vypĺňam dopredu vyhľadaný názov hotela, kde neplánujem zostať ani náhodou. Mením ešte prachy (jeden amerikodolár - 8000 kipov) a pokračujem do mesta. Hoci je hlavné mesto Laosu Vientiane obtočené okolo Mekongu, ktorý tvorí prirodzenú hranicu, do centra je to pekných pätnásť kilometrov, takže tuk-tukovaniu sa nevyhneme. Rada, čo sa tohto týka: ak sa dá, počkajte si, kým sa nazbiera zopár ľudí a choďte spolu, výjde vás to oveľa lacnejšie. Case in point: z hranice do centra vás to samých bude stáť 50000kipov,my sme šli traja dokopy, platil som 10000kipov. A to je rozdiel. To, že cestou sa nazbierajú ďalší cestujúci vodiča nezaujíma. Len pre porovnanie, neskôr som platil za autobus z Vientianu do Thakheku (7 hodinová cesta) 60000kipov.

Túlam sa centrom, hľadám rozumný hostel a je to tu! Heslá! "Priatelia pre mier, partneri pre prosperitu!" "Vientiane víta účastníkov desiateho euro-ázijského summitu, hurá, hurá, hurá!" OK, to hurá tam nebolo... Všade vejú kosáky a kladivá, výrobcovia vianočného osvetlenia museli od radosti zavýjať, pretože každý strom je nimi obtočený. Čo som si ale všimol, je kontrast oproti Bangkoku. Ulice sú relatívne čisté, používajú sa kontajnery, ani smrad nie je taký intenzívny. Najprv mi napadlo, či to nie je len kvôli tomu práve skončenému summitu, ale neskôr v ďalších mestách to bolo rovnaké, asi to bude trochu odlišnou mentalitou oproti thajskej. Tá je vážne priateľská, pre Európana možno občas až trochu otravná. Zastavujú vás ľudia na ulici, pýtajú sa odkiaľ ste, samozrejme "Slovakia" vyvoláva maximálne udivený ksicht, na moje prekvapenie aj "Czechoslovakia", kupodivu ale "Poland" poznajú všetci.

Chvíľu blúdim, keď ma oslovuje tuk-tukár či hľadám hotel. Šak daj, keď máš, vravím. Cestou mi ukazuje čo kde je, celkom ľahko sa tu dá orientovať, mesto je malé. Vysadám pred hostelom v centre, platím tri noci. Vychádza to 10doláčov na noc, paráda. Mám izbu pre seba, dvojposteľ, ventilátor, sprchu so studenou vodou. Yo a tiež wi-fi. Nič extra, film nestiahnete, ale na bežnú potrebu typu aktualizácia mapy, foursquare a wikitravel stačí.

Večer vyrážam na reco, vraj je tu kdesi pub so živou rockovou kapelou, nápad dať si pár pív pri dobrej hudbe neznie zle. Nakoniec som to nenašiel, namiesto toho sadám do príjemnej reštiky s výhľadom na rieku Mekong, Kong View sa to volá tuším. Výber jedál je pestrý, pivo značky Beerlao vynikajúce, navyše všetko lacné, dokonca aj pre našinca. Kedy ste sa naposledy parádne najedli a zapili to dobrým pivom za šesť dolárov dohromady? Ja už dávno nie.

Ešte taká drobná príhoda. Všade na nete čítam, že Laos nie je Thajsko, ľudia sú tu hanblivejší a tým pádom ak si chce upotený Joe z Kansasu užiť s aziatkou, nech ide radšej do Bangkoku. Ja teda nie som odborník na sexturizmus, no v Bangkoku sa mi nestalo, že by pri mne počas prechádzky večerným mestom zastavili dve baby na skútri a bez pozdravu sa ma spýtali, či nechcem ísť s nimi na izbu. Vo Vientiane hej. Asi toľko ku plachosti miestnych dám. Zdvorilo odmietam, jednak preto, že štyridsiatničky nie sú zrovna moja veková kategória, druhak si myslím že existujú aj lepšie suveníry z Laosu ako svrab a chlamýdie.

Ďalší deň ráno začínam (heh, vstal som o jedenástej) podrobnejšiu prehliadku mesta. Prvou zastávkou je Morning Market asi sto metrov od hostela, no je to obyčajné nákupné centrum, poloprázdne mimochodom, a okolo neho nacapených zopár stánkov s tovarom od výmyslu sveta. Nový tovar nepoznáte podľa toho, že je ešte v krabici, ale že je omotaný potravinárskou fóliou. To platí aj na elektroniku. Presúvam sa k ďalšiemu bodu na dennom programe a tým je laoská verzia parížskeho víťazného oblúka, tu nazvaného Patuxai. Za symbolických 3000kipov sa môžte vyštverať po schodoch až na siedme poschodie a máte celé mesto ako na dlani, okolie monumentu je veľmi pekne upravené, je tu palmová alej, zopár fontán, malá reštaurácia s fajn výhľadom. Ešte fun fact, čo som sa dozvedel od domácich: betón na stavbu monumentu dostalo mesto darom od najsamsuper krajiny sveta, Spojených Štátov McDonaldských, ou jé, pričom pôvodne bol určený na stavbu pristávacej plochy miestneho letiska. Strana rozhodla inak. Domorodci preto Patuxai prezývajú "Vertical Runway".

Patuxai
Pár kilometrov ďalej je moja tretia zastávka, národný symbol, pozlátená stupa Pha That Luang, po jej bokoch sú budhistické chrámy Wat That Luang Neua a Wat That Luang Tai, oba sú nedávno rekonštruované, veľmi zaujímavé stavby obkolesené parkom, kde sa dá príjemne posedieť a relaxovať. Cestou naspäť ešte obchádzam vojenské múzeum. Vonkajšie exponáty je vidno aj z ulice, zaujímavým zistením je, že kým naša ľudovodemokratická armáda ešte stále používa UAZy, už aj krajiny typu Laos ich strčili do múzea.

Wat That Luang

Vojenské múzeum
Deň pred odchodom som mal jediný bojový úkol a to nájsť rozumnú náhradu za zničený batoh, po chvíľke behania po meste som našiel ten pravý, vyšiel ma síce päťdesiat dolárov ale vyzeral celkom solídne aj po podrobnejšej prehliadke. Koľko mi vydržal? Necelý deň! Som myslel, že ma porazí. Tesne pred odchodom autobusu som sa pokúsil hodiť ho na chrbát, pričom za všeobecnej veselosti ľudí okolo mňa strelili tri pracky naraz a mňa skoro hodilo o zem, pretože som zrovna použil spôsob navliekania batohu na seba zvaný "kružidlo". Nič, naspäť do mesta, štyri kiláky na skútri (je to lacnejšie ako tuk-tukom), nasratý, pripravujúc si veľmi rozhorčený monológ a argumenty pre prípad, že si ma nebudú alebo nebudú chcieť pamätať. Skúste si tipnúť, či som mal bloček... Ústretovosť báb v obchode ma nechala bez slov na pár sekúnd. Toto som nečakal, bez problémov ma nechali vybrať si nový batoh, prehodiť veci zo zničeného do nového a ešte si chúdence skoro hlavu tresli o stôl, tak sa mi ukláňali pri ospravedlňovaní sa. Nuž, iný kraj...

Všetky fotky nájdete tu.

2B - Bahrajn a Bangkok

Naposledy som článok písal v mikrobuse cestou z Paralimni do Larnaky. Už som tam párkrát bol, preto som si bol stopercentne istý, kde ma vysadia. Chyba, môj mladý padawan, nikdy nikomu never, a už vôbec nie na Cypre! Tak ma vysadili niekde úplne mimo, bez mapy, no po chvíľke blúdenia som sa dostal tam, kam som chcel, totiž ku prístavu. Netrvalo dlho a zapadol som do baru, kde šla formula a vychutnal som si skvelé preteky. A dve pivá... Okolo šiestej som vyrazil smerom ku letisku, reku, hromada času, letí mi to o štvrtej ráno, ako veterán Ozbrojených Síl to dám, veď čo je to sedem kilometrov? Poznámka k môjmu zdravotnému stavu: po štyridsiatke asi budem potrebovať náhradu bedrového kĺbu. Poznámka číslo dva k môjmu zdravotnému stavu: enerdžák pred cestou autobusom a dve pivá tesne po nej zjavne nerobia dobre môjmu srdcu. Tak či onak, po hodine a pol som sa krivajúc došuchtal na letisko, zvalil sa na najbližšiu lavičku a hodinu sa nepohol. Keď už to vyzeralo, že je fajn, rozhodol som sa, že je čas na večeru, reštaurácia toť krížom cez halu, to dám.

Aj som dal, ale bolo to skoro náročnejšie ako tých sedem kilákov. Večer prešiel, check-in som vybavil, čo ma ale prekvapilo bolo, že kontrola príručnej batožiny nebola medzi duty - free zónou a gejtom, ale pri vstupe do duty-free. Vyhadzujem teda po upozornení fľašku kolalokovej limonády, čo som si práve bol býval kúpil, aby som si hneď po kontrole mohol kúpiť ďalšiu. Holt smäd je sviňa...

Let prebehol v pohode, zhruba dve a pol hodiny trval, pozrel som si Goodfellas medzitým. Viete mi niekto vysvetliť, prečo ešte existoval film o gangstroch, navyše veľmi dobrý, ktorý som ešte nevidel? Ale čo je dôležitejšie: skúšal už niekto spočítať, koľkokrát sa v tom filme povie "fuck" a jeho obmeny? Pretože to musí byť rekord, určite.

Je teda sedem hodín ráno, vlastne miestneho času už osem. Vychádza slnko, no vela toho nevidno, púšť zahaľuje akási hmla, či nízka oblačnosť či čo. Prvé, čo vidím cez moje veľmi špinavé okno sú špičky mrakodrapov objavujúce sa zo spomínanej hmly. Bola by to fajn fotka, keby nie toho okna natretého blatom. Objavuje sa aj Perzský záliv, vrátane produktov najnovšej a mimoriadne obľúbenej voľnočasovej aktivity arabských súdruhov, totiž umelých ostrovov. Trochu to je vidno tutok:

Povzbudený týmito pohľadmi čakám, kedy uvidím letisko, určite to bude nejaký hypermoderný architektonický zázrak, ktorého hlavnou úlohou je ukázať, že šejkovia na to majú. V skratke, nie je. Obyčajná, síce veľká, ale príšerne nezaujímavá hala, navyše nie príliš praktická. V strede je zopár (do desať) obchodíkov a po stranách sú gejty, zle označené, bez obrazoviek, čo kedy letí, pred každým odletom zopár chlapíkov vyrevuje, čo letí a odkiaľ. Čakám zhruba dvanásť hodín na večerný let do Bangkoku, čítam knihu, pozerám Cimrmana, spím asi dve hoďky, ale je tu veľa domorodcov a sú enormne hluční. Príjemným spestrením je obed v reštaurácii, prvýkrát skúšam banán v trojobale a je to prekvapivo dobré. K tomu mám ešte šniclu tak výborne pripravenú, že sa až rozplýva na jazyku. Obsluha pokrivkáva, ale som unavený z nedostatku spánku, tak mi je to v zásade jedno. Celkovo musím povedať, že ma bahrajnské letisko sklamalo, ale asi som mal príliš vysoké očakávania.

Oproti tomu letisko v Bangkoku je niečo úplne iné. Po šesťapolhodinovom lete, počas ktorého som dopozeral Goodfellas, pozrel Pottera (btw čo je to za nápad hrať v lietadle Deadly Hallows, ale len prvú časť?) a opäť pospal asi dve hodiny, letíme ponad Thajsko, krajina je úžasná, veľmi to nie je vidno na fotkách, no hmla vypĺňa nižšie položené miesta lesov, trčia len vrcholky kopcov, nádherný pohľad. Míňame búrku a onedlho pristávame. Letisko Suvarnabhumi už spĺňa moju predstavu o tom, ako má vyzerať hlavná vstupná brána do krajiny. Nejde o to, že je veľké, ale jeho architektonické riešenie, praktickosť a čistota na mňa urobili dojem. Trochu zmätku spôsobil personál na imigračnom, ukazujem pas, chlapík mi dáva formulár na vyplnenie. Pridávam fotku, vypisujem údaje, staviam sa do radu Visa on Arrival. Teta v uniforme kontroluje formuláre a pasy ešte pred okienkom, Nórov stojacich za mnou posiela do iného radu, vraj víza nepotrebujú. Pozerá na moje doklady, prikyvuje, odchádza. Po chvíli na mňa kričí od okienka, že "Čech republik, kom hír!" a ukazuje na mňa. Uvádzam veci na pravú mieru, uisťujem ju, že ani Czech, ani Slovenia, dokonca ani Serbia. Pýta sa asi piatich kolegov, konečne vraví aj mne, že víza nepotrebujem. Hurá. Staviam sa do iného radu, asi štyrikrát dlhšieho, v ruke pas a iný formulár, ktorý mi dali už v lietadle. Okrem iného sa tam vypisuje aj adresa, kde budem bývať, keďže to ešte neviem, píšem len Bangkok. Zbežne hádžem očkom po ostatných a tiež tam väčšina má len mesto. Ďalšia uniformovaná mi to kontroluje, nevraví nič, len ma posiela k okienku. A čil to prišlo, vraj adresa chýba. Vravím, že viem, ale že ešte adresu nemám. Chlapík nechápe. Opakuje ešte raz, opakujem, že neviem adresu. Akože neviem? No neviem, lebo nemám booknutý hotel, vysvetľujem. Pridáva sa kolega, pýta sa, odkiaľ som. Slovakia. Nepoznám, vraví. Šak tuto je pas, ak treba. Tak sa naťahujeme asi desať minút, oni furt to isté, ja furt to isté. Našťastie k vedľajšiemu okienku pristupuje slečna a prihovára sa mi, či hovorím po slovensky. Náhodička, krajanka. Vysvetľujem situáciu, z hlavy mi diktuje meno dajakého hotela, vyplňujem, ďakujem jej, vstupujem do krajiny.

Neskôr som ju ešte stretol a ešte raz poďakoval, vysvitlo, že pracovala v Kambodži ako učiteľka angličtiny a teraz sa tam vracia pozriet známych. Meníme kontakty, dohadujeme stretko v Phnom Penhe a ideme každý svojou cestou. Mením doláre na bahty, kurz je mimochodom okolo 29bahtov za dolár, skrátka všetko delíme tridsiatimi, ak chcem mať predstavu o cene. Z letiska do centra sa dostanete metrom, cena závisí od toho, na ktorú zástavku idete, väčšinou je to od 20 do 50 bahtov. Horko ťažko sa mi podarilo nájsť wifi a nájsť slušný hostel, vyrážam teda do centra Bangkoku.

Kým letisko a metro mi veľmi pripomínali Tokyo, na uliciach všetka podobnosť končí. Odpadky sa hádžu na kopy pred domami, žiadne kontajnery alebo smetiaky, psy špinia, kde sa podarí, smradu všade, nepáčilo sa mi, čo som videl. V prvom rade po vystúpení z metra dostávam dve facky, jednu od tepla, druhú od vlhkosti. Bude sa treba aklimatizovať. Prestupujem na inú linku, využívajúc mapu, čo som našiel zadara v stojane na letisku. Zobrazuje síce len centrum, ale mne postačí. Vystupuje na konečnej stanici Hua Lamphrong, zvyšok prejdem pešo. Cesta vedie pozdĺž rieky s chatrčami doslova čnejúcimi nad vodu a priateľskými domorodcami, čo mávajú ostošesť. Chcem lepší foťák! Cestou o mňa bojujú tuk-tukári, mototaxikári a pouliční predavači, no odolávam. Keby som nebol, možno by som nehľadal hostel dve hodiny. Krivoľaké uličky ma dosť mätú, no s vypätím síl som našiel svoj cieľ, zvaný Chilli Bangkok. Len pre info, na konci dlhej úzkej neznačenej uličky je potrebné odbočiť do ešte užšej, na jej konci do ďalšej, širokej asi meter a pol a po päťdesiatich metroch ste tam. Šípky a reklama sú príliš mainstream zjavne. Konfrontujem recepčného s cenami uvedenými na nete (12USD/noc), zjavne prvýkrát vidí ich internetovú stránku, nakoniec sa dohadujeme na zhruba 14tich dolároch, ale zase mám izbu sám pre seba. Má všetko čo potrebujem, posteľ, sprchu, záchod. Oblečený padám do postele, zaspávam ešte než dopadnem, potom sa budím na náraz a opäť zaspávam. Konečne posteľ. Keďže píšeme utorok poludnie, od nedeľného rána som naspal dokopy štyri hodiny, spím hlbokým spánkom do nasledujúceho rána.

Streda ráno a ja som kompletne zmätený z časového posunu. Sprcha trochu pomáha a ja vyrážam do mesta. V Bangkoku nemám stanovený žiadny konkrétny cieľ, jedine by som rád našiel miestnych hráčov Infinity, ale to až poobede. Po chvíľke túlania je teplo neznesiteľné, riešim to obchodným centrom. Á propos, rada. Veľa tekutín. Prídete na to aj sami, ale je lepšie mať čosi v zásobe, ideálne čistú vodu, žiadne sladké chc... ehm, malinovky. A keď vravím veľa, myslím veľa. Ešte viac! Ešte! Ešte! Stačí! To už je moc... Lozím si teda po shoppingu a čo nevidím, kino a špeci akcia, filmová streda, tri doláče za film. Neprišiel som do Thajska po kinách sa štverať, ale c'mon tri doláre? Vyberám si Skyfall a dobre robím, rozhodne jeden z najlepších filmov o Bondovi. Hlavne to nie je hollywoodsky bullshit posledných rokov, explózií je tam zo štyri, všetky uveriteľné, zbrane je treba aj nabiť a hlavne, konečne som sa dočkal toho, že útočný granát je vyzerá ako útočný a má efekt ako útočný (military fun fact: útočný granát má smrteľný rádius 3-4 metre a vyzerá ako obyčajný valec s rozbuškou navrchu. Na rozdiel od obranného, ktorým je ten filmovo preslávený s telom akoby narezaným na štvorce, ktoré vás rozpárajú na sto metrov). No ale nezahovárajme. Po filme sa opäť túlam mestom, kým nie som v úplnom centre mesta, zvanom Siam Square, kde nachádzam, prekvápko, ďalšie obchodno-zábavné centrá. Ňééé, už zase! Chcel som ich obísť, no všimol som si, že v jednom z nich je Ocean World a v druhom Madame Toussand, reku omrknem aspoň to. Nájdete to rýchlo, sú dobre značené, no mňa odradila cena. Najprv som našiel Ocean World, no vravím si, nejdem platiť tridsať dolárov za nejaké ryby, keď najbližších pár mesiacov budem potápať každý deň dvakrát. Voskové figuríny sú tiež za tridsať a vzhľadom na to, že vidieť voskovú Britney nie je zrovna môj tajný sen, nešiel som ani tam. Je čas obeda a ja nachádzam príjemnú japonskú reštauráciu s prijateľnými cenami a objednávam si teppan (jazykovedné okienko: teppan je jedlo servírované surové, zákazník si ho pečie sám na rozpálenej kovovej platni. Existujú teórie, že ide o slovo slovenského pôvodu, Japonci nedokázali vysloviť slovenské "teplá panvica", tak si to skrátili na "teppan")

Popoludňajší quest bolo nájdenie miesta, zvaného Battlefield Bangkok, wargaming obchodu, kde som dúfal, že nájdem nejakých Infiniťákov. Orientačný zmysel opäť nesklamal, vystúpil som omylom o zástavku skôr a zase hodinu blúdil. Šikovný, nie? Ale samozrejme, našiel som, pokecali s majiteľom, hráči tam zrovna neboli žiadni, tak sme dohodli, že predtým než najbližšie prídem spravím event na fb a zahráme. No nebolo by zlé raz, dvakrát do mesiaca, uvidím ale, či to bude zvládnuteľné. Obdivujem ešte armády vo vitrínkach a odchádzam.

Večer! Štvrtok cestujem do Laosu, preto som odhodlaný vyskúšať ešte nočný život v Bangkoku. Je viacero známych miest, ako Nana Plaza a podobne. Ja skúšam krátku, no o to známejšiu Soi Cowboy ulicu, narvatú gogo podnikmi. Kochám sa, kochám, baby pekné, ladyboyov sa mi našťastie darí rozoznávať, hoci väčšinou len podľa hlasu. Ešte jednu vec musím vyskúšať, keď už som tu a tou je masáž thajská. Vyšla ma na 400bahtov a cítil som sa ako nový človek po nej. Len na margo: "špeciálnu masáž" som odmietol. Odpovede na zvedavé otázky mužskej časti publika zodpoviem menej verejnými komunikačnými kanálmi ;)

Chcel som ešte krátko o pouličnom stravovaní sa. Cez deň to vyzerá lákavo, vône sú rozmanité, chute takisto určite. No vedzte, že všetky tie stánky, grily a pekáče zostávajú na noc vonku a ako som už spomenul, čistota sa tu moc nenosí. Čo z toho teda vyplýva? Potkany. Šiel som na hostel pešo, okolo polnoci, aj pomedzi tieto "reštauračné zariadenia" a áno, behá tu hromada potkanov. Dá sa len predpokladať, že nejaké zvyšky jedál sa nájdu aj vo vnútri všetkých tých hrncov a nevyzeralo, že by ich denne drhli. Preto moja rada je stravovať sa len v dôveryhodných, alebo dôveryhodnejších kuchyniach. Nechceme si presrať dovolenku v Thajsku, ni?

Yo, ešte dôležité info, ak budete cestovať metrom v Bangkoku: na stanici Mo Chit nefungujú záchody. Irónia, že? :D

Toľko na dnes, v priebehu týždňa pridám článok z Vientiane, hlavného mesta Laosu.

Všetky fotky nájdete tu.

Dobrodružstvo v Zadnej Indii - deň mínus prvý

Dosť bolo cyperských ľudoviek, púšťam metal. Vcelku srandovná kombinácia, počuť Avantasiu s na pozadí spievajúcim kozojebcom, ako vyjadruje svoju lásku k Róze. Schválne si to vyskúšajte. Ale teraz vážne, nerobte to.

Mimochodom, desať minút dozadu som dostal zdrba od busára. Prečo, pýtate sa dozaista. Vari som mu koleso ocikal, alebo je Sammet príliš hlasný navzdory slúchadlám, či nebodaj som sa pokúšal platiť jednoeurový lístok päťdesiateurovkou? Veľké makové. Dostal som zdrba, pretože mám batožinu. Presne tak, ten drzáň Sýkora si dovolil cestovať s ruksakom, spolu s ďalšími cestujúcimi, ktorí, a teraz bacha, tiež majú batožinu! Uuuuuu, prekvápko, ak niekto cestuje do najbližšieho mesta disponujúceho letiskom, asi je nejaká šanca, že bude mať viac než len kabelku. Trochu ma prekvapilo, keď miesto diaľkáča pristavili minibus, ale nebolo nás veľa, nič tragické. Ale ďalšia moja obľúbená vlastnosť priemerného Cyperčana je sklon všetko dramatizovať, účinnou obranou je nechať ho vykecať sa, jeho to po chvíľke prejde.

Tak tu mám posledný deň na Cypre, sedím v minibuse do Larnaky a dúfam, že stihnem aspoň čosi z formule dnešnej. Vettel štartuje posledný, bude show. Inak posledný týždeň bol bol v práci nudný, žiadne aktivity, večer ticho. Utorok to bol tuším, keď barmanka/recepčná/dídžej Ignasia robila posledný deň. Heh sranda velikánska, jednak Ignasia zistila, že alkohol horí a rada svoje zistenie dokazovala. Nie veľmi často podpaľujem bary, ale je to celkom zážitok (ani pyroman nie som). V súvislosti s tým zisťujem, že požiarne detektory v hoteli boli v rámci znižovania nákladov nahradené obyčajnou blikajúcou LEDkou v krabičke, inak si absenciu požiarneho zásahu neviem vysvetliť. Druhak novoobjaveným pyromanom pozdvihnuvšia nálada našej barmanky sa prejavovala aj nadšeným vylievaním lokálneho chľastu (čítaj žbrndy) do odtoku a importovaného chľastu do nášho tráviaceho ústrojenstva. Zahŕňalo to aj chujoviny typu Pimms, čo je pomarančový likér, okrem iného teda, keby som nebol spoločensky unavený, hádam by som aj obával o obsah svojho žalúdka. Ako som sa dostal do postele netuším, našťastie som sa zobudil bez ananásu na nočnom stolíku a nanešťastie bez neznámej hnedovlásky v mojej posteli. Áno, Pineapple Incident považujem za jednu z najlepších častí HIMYM. Začal som to opäť pozerať od začiatku...

V stredu ráno sa budím pomerne skoro, hromadu vecí mám na práci, hlavne pobaliť sa, a tým pádom aj upratať ten brajgel, čo mám na izbe. Radšej som vstal o deviatej, hoci z hotela plánujem odísť až okolo piatej poobede. Dobre som spravil, lebo okolo desiatej, bez klopania a zbytočných formalít, s použitím náhradného kľúča mi vtrhol do izby údržbár, že do hodiny mám padať. Takto sme sa nedohodli s manažmentom, ale šak Cyperčania, nie? Bleskovo balím, utekám ešte do svojej miestnosti s vybavením spraviť zoznam vybavenia, síce to malo byť pred týždňom, veď poznáte môj prístup k dedlajnom. Pôvodne (keby sa mi chcelo) som plánoval trochu si z manažmentu vystreliť a napísať veeeeľmi podrobný zoznam typu, pätnásť červených pasteliek, dvanásť modrých, sedem zelených, z toho jedna zlomená. Chcelo sa mi? Nechcelo! Tak len od dverí letmo hľadím do miestnosti a píšem zoznam. Trojka riadkovanie, konské písmo. O desať minút odovzdávam zoznam Stefanosovi, spomínam, že chcem odísť až okolo piatej, nie za desať minút, prikyvuje, zostávam.

Okolo šiestej poobede konečne nachádzam svoje ubytko na najbližšie štyri noci, bývalý hotel zvaný Sunny Coast. Za spolubývajúcich mám dvoch bulharských animátorov, Silviu a Dida. Večer sa vraciam do Protarasu (Sunny Coast je v Kapparis), konkrétne do Sfinxu, na posledný koncert Lithosu, spojený s closing halloween party. Okolo jedenástej sa pridávajú ostatní, animátori, zväčša Maďari zo školenia. Note to self: nepozývať party animals na rockový koncert! Znudené pohľady a blbé poznámky typu "Načo sme sem šli" ignorujem, a posielam ich do... Greenery. Ja si užívam zvyšok koncertu, po ňom sa objavuje Peťo, pamätáte, môj inštruktor potápania. Lúčim sa s chalanmi z kapely, hádžeme do seba pár pív a padám spať.

Štvrtok a piatok trávim kompletne celý v polohe LHK (Ležím Hore Ko... šak viete). V sobotu sa z ničoho nič (po asi milióne smsiek a pol milióne nezodpovedaných telefonátov) objavuje Marios a triumfálne mi odovzdáva logbook a osvedčenie o ukončení kurzu. Ešte spomínam, že by som rád absolvoval ešte ponor dva, vzápätí sa mi dostáva horlivého ubezpečenia, že neni problém a Marios zdrhá. Koľkokrát som sa odvtedy potápal? Skúste si tipnúť!

Transka

Ťažko charakterizovať uplynulý týždeň, možno ak by sme na to šli kombináciou nudy, rapídneho úbytku hostí a zopár udalostí, ktoré síce na chvíľu zdvihli hladinu adrenalínu, ale spätne sa za nimi obzerajúc, boli to úplné banality. Ak sledujete moju ksichtoknihu, čo-to o nich viete, ale nezaškodí si to zrekapitulovať.

Ešte pred minulý týždeň posielala šéfka smsky, že v utorok sa koná strašne dôležité stretnutie pre všetkých, čo si chcú zarobiť cez zimu. Reku, asi budú zisťovať, kto chce zostať na zimu na Cypre, prejde sa ponuka hotelov, čo budú otvorené, nejaké tie požiadavky na uchádzačov, otázky, či ste dynamický, flexibilný a v kolektíve obľúbený, poznáte to. Bol som rozhodnutý tam neísť, veď načo, Thajsko mám isté na zimu. V pondelok holuby doručili ďalšiu smsku, že stretko je povinné pre všetkých. Už tu vo mne skrslo podozrenie, že to bude nejaká kuleha, ale šak nebuďme negativisti. Nič, v utorok som teda zahlásil, že popoludňajšie aktivity nebudú (aj tak by neboli, z piatich naplánovaných mávam posledné dni tak jednu, dve), a vybral sa hľadať tajomný hotel Aktea v Ayia Nape. Schovali ho dobre, no našiel som ho nakoniec. Stálo ma to trochu potu, hodinu chôdze a zopár nadávok, pretože tie Lonsdejly, čo som si bol býval v Sport Directe kúpil, sú ešte nerozchodené a robia mi otlaky na päte. Nič to za to, našiel som, stretol známych, animátorov, a onedlho sme sedeli v zasadačke v podzemí. Prijal som kávu z termosky od cyperského týpka. O ničom, bez chuti a vône. Došla šéfka, reku ujme sa slova a začneme, miesto toho si sadá dozadu a nastavuje sa do polohy spiaceho strelca. Na projektore sa zjavuje nápis Organo Gold a chlapík, Cyperčan, začína hodne slabou angličtinou hodne slabú prezentáciu. Nejdem zachádzať do podrobností, len chcem vyjadriť počudovanie, odkiaľ hergot furt berú ľudí, ktorí sa nechajú ukecať na multi-level marketing. Nech sa nechajú, nedbám, ale nech sa ma nesnažia ukecať, aká je to super nová myšlienka a ako budem bohatý za pár mesiacov. Keď si niekto myslí, že som debil, nech mi to povie do ksichtu. Mi to pripomenulo ten môj pracovný pohovor pred pár rokmi, keď mi kravaťák svätosväte tvrdil, že oni s OVB nemajú absolútne nič spoločné a pritom si čmáral do notesu s ich logom. Long story short, objavila sa zázračná čínska huba, ktorá lieči všetko od pichnutia ihlou pri vyšívaní po AIDS, rakovinu a ebolu. Týpek to primiešal do veľmi zlej kávy a myslí, že to predá. Pretože si verí, otvára pobočky naraz po celej Európe vraj a úspech je zaručený. Odchádzam v polovici "prezentácie", našťastie sa kamarátka podujala, že ma zvezie na hotel. Na wécko som to stihol len tak tak. Poznámka na margo: ak niekto vyslovuje slovo biznis ako buzines, mám pocit, že hovorí skôr o právach termálnych než o super novom preháňadle, sorry, káve.

Neva, občas aj črevá treba prečistiť a pokecom s kolegovcami som sa dozvedel aj pár užitočných vecí. V prvom rade, bol som medzi tými zopár šťastnejšími, pretože v banke mi v pondelok ráno v pohode preplatili šek s výplatou. Čo ma prinútilo zamyslieť sa, či je rozumné letieť odtiaľto už prvého, keď posledný šek mám dostať deň predtým. Ak by som ho dostal až poobede alebo by na účte neboli prachy, som v prdeli. Tak v stredu bookujem let až na piateho, šéfke vravím, že potrebujem ubytko na štyri noci, vraj nemá problém, akurát som zvedavý, či mi to strhne z posledného platu alebo nie.

Streda večer patrí samozrejme Lithosu, akurát mi barmanka Sasha vraví, že bubeník dostal na držku včera a má zlomený nos, basák dojde neskôr, dovtedy hrá gitarista s nejakou kočkou. Tajne dúfam, že to nie je tá ukričaná od minula. Shit, je to ona. Miesto AC/DC počúvam Amy Winehouse a Lady Gága a podobné chlopotiny, zabíjam čas na nete, hádam sa Kriss čoskoro objaví. Po dvoch hodinách to vzdávam a idem spať.

Štvrtok som celý prespal a piatok takmer tiež. Okolo druhej som sa šiel rozlúčiť so svojou obľúbenou Ruskou na tento týždeň, Katjou. Celkom sranda s ňou bola, hrávali sme nočný volejbal a squash, raz som ju tesne pred búrkou na strechu zobral, celkom fajn sa to vyvíjalo, ale nakoniec nič z toho. Škoda, ale šak budú ďalšie...

V sobotu reku opäť skúsim šťastie v Sfinxe, aj keď som pochyboval, že sa objaví Jack so zlomeným nosom. Pre istotu sa z chalanov neobjavil nikto, namiesto toho bola Magic Show, rovnaká, čo na Silveri bývala, čisté zlo, potom chrumkavá brušná tanečnica, po nej ešte chrumkavejšia kočka, čo s kamarátkou nevie Abbu spievať. Väčšinou som opäť ťukal do tabletu, no zrazu som kútikom oka zazrel nohy. Vo vysokých štekloch, dlhé červené vlasy, podaktorí viete, že mám na ne slabosť. Trochu umelo vyzerali, ale šak asi nepoužíva Švarckopf, tak to vyzerá ako farebná helma. Pomaly sa otáča, spoza helmy sa začínajú objavovať rysy tváre. Thy khokhsho, ako by Ibi Maiga povedal, haksňu má riadnu miesto nosa. Čil už tuším, že je zle a následné otočenie sa objektu vo mne vyvoláva nutkanie vyprsknúť pivo z huby ako to vo filmoch býva. On je to chlap! Po Abbe nasleduje Drag Show, uvedomujem si. Boha, na toto si budem musieť asi dávať bacha v Thajsku. Po tých chlípnych myšlienkach, čo ma na chvíľu prepadli, mám chuť preležať noc vo vani a riadne sa celý čas drhnúť ryžákom...

Prachocmukačka

Občas ma niekto naserie, niekto iný vytočí, onen zas rozpáli do žerava. Od hnevu myslím. Inokedy aj od niečoho iného, ako tieto dni Ruska Katja a jej cicušíky ;) ale o tom snáď inokedy. Mal som pripravenú inú myšlienku na úvod, ale viete, okolnosti. Uvedomil som si, že po zopár pokusoch ma už vodný aerobik by DJ Vasilis feat. MC Ignasia ani tak nesere. Kdesi vzadu v hlave možno na okamih pípne nutkavá potreba odtrhnúť im hlavu a hodiť im ju do ksichtu, ale kontrolujem sa. Dobre sa píšu nahnevané články, ale po čase je to asi furt to isté. O inom som chcel.

Desať dní, vážení, len desať dní a dvíham kotvy. A v súvislosti s tým, reminiscencie. Stretol som hromadu ľudí, zažil hromadu vecí, možno aj za dve hromady som sa teho dozvedel. Pome ale pekne poporádku. Je zopár momentov, na ktoré si spomínam, ktoré sa oplatí zapamätať si. Východ slnka nad morom, každé jedno potápanie, dedinka Lania v Troodose, tá staff party, keď som chcel hodiť Lenku do bazéna a sám som v ňom skončil, preteky nafukovačiek o štvrtej ráno, Anna v červených šatách (a modrých, a bielo-červených, a vôbec), karaoke duet s Erikou, Kapparis Entertainment party s limuzínou, japonská reštika, snaha o vytlačenie boarding pasu na letisku v Pafose, zopár vážne dobrých volejbalových zápasov, Xenia hrajúca tenis v bikinách, koncerty Lithosu, ja, spievajúci s nimi na pódiu Patience, preteky kanoe. A zo všetkého najviac, Evgenija sa pokúša sadnúť k večeri a vietor jej podfukuje sukňu, cuteness overload, dievča, my dvaja sa ešte stretneme...

Neskĺzajme do sentimentu, nech to graduje, dajme si zopár postrehov: tak za prvé, Rusa spoznáte podľa toho, že má na krku zavesenú zrkadlovku a špecializuje sa na makrofotky vlastných prstov s rozličným pozadím, prípadne fotky proti slnku alebo iné ne-mainstreamové fotografické smery. Rusku spoznáte podľa toho, že nenosí podprsenku. Vážne. Problém je, že toto pravidlo dodržujú aj fujtajblovky a srnky-poltonky. Britský humor vôbec nie je suchý, Rusi vôbec nie sú hluční otravní ožrani, Švédi sú poväčšine škaredí jak cesta do roboty, teda až na Emily, ale tá má maďarské korene, tak neviem, či sa to ráta. A my Slováci? Heh, kde začať? Povedzme, že som rád, že som sa narodil, keď som sa narodil a nie o povedzme tridsať rokov skorej. Pretože to by som veľmi pravdepodobne bol zatrpknutý namyslený chronický sťažovateľ, alkáč, otrava. Teda aspoň podľa vzorky, čo sme mali tu. Radu? Ak niekam idete, reprezentujete svoju krajinu. Od vás záleží, čo si o nás budú myslieť vo svete. Ak prídete do cudzej krajiny na návštevu, lebo dovolenka je návšteva, a v prvom okamihu zahlásite, že vy nemienite s nikým komunikovať inak než po slovensky, budú nás mať všetkých za bandu pičusov. Neviem, ako vy, ja radšej zanechávam dobrý dojem. Či sa mi to darí, ťažko povedať...

Hodnotenie posledných šiestich mesiacov? Ťažká úloha, veľmi. Všetko stojí a padá na ľuďoch. Strašným spôsobom nemám rád cyperčanov. Sú svetlé výnimky, ľudia, ktorých si vážim, ale možno ich zrátať na prstoch jednej ruky stolára po blízkom stretnutí tretieho druhu s cirkulárkou. Znesiteľným to tu robí personál, najmä Slováci, Maďari a Poliaci, a hostia. Krajina je fádna, pohorie Troodos je fajn, ale príliš ďaleko na to, aby tam človek chodil na túry, more to trochu zachraňuje. Mestám chýba atmosféra, možno okrem Nikózie, tá sa mi celkom rátala. Povedal by som, priemer v každom smere...

Či sa tu vrátim sa neviem rozhodnúť, našťastie sa nemusím rozhodnúť najbližších pár mesiacov. Každopádne, potrebujem si od Cypru oddýchnuť a Thajsko vyzerá ako ideálna príležitosť. Čaute o týždeň pri poslednom článku z Cypru!

Mimochodom, viete, ako sa povie vysávač po bulharsky?

Že ja sa musím furt vytočiť...

Chlapci a dievčatá, nasledujúce odhalenie vám možno vyrazí dych, podaktorí budete šokovaní, niektorí sa už možno nebudete so mnou chcieť chodiť hrávať na pieskovisko. Takže hlboký nádych... Pozeral som film. Nie, toto ešte nie je ono, ale teraz to príde: hrala tam Kristen Steward. Iste sa čudujete, ako sa dá písať článok so samovyškrabanými očami, ale (a čil príde časť, po ktorej prídem asi o polku priateľov na ksichtoknihe) nebolo to až také zlé, teda okrem úvodných minút. Poďme na to ale postupne. Film sa volá Snehuliak a Borec, teda vlastne Snehulienka a lovec. Ak ste to nevideli a nechcete vedieť, ako to skončí, nečítajte ďalej. Aj keď teda, kto by to nepoznal a hlavne, je to rozprávka, masakrom to skončiť nemôže...

Zo začiatku je zima jak v ruskom filme a kráľovná sa špacíruje po zasneženej záhrade a nájde rozkvitnutú ružu a samozrejme ju chce odtrhnúť a zjesť, či čo. Ako inak, pichne sa a nasleduje spomalený záber ako tri kvapky jahodového džúsu padnú do kopy kokaínu. Napadá mi pritom, že musí mať ranu minimálne na tri štichy, pri pichnutí do prsta to predsa až tak nekrváca. Ale šak keď je krepá... "Krátko na to", aby som citoval rozprávača, porodí dcéru, strih, dcéra má asi dvanásť a naháňa sa s dajakým Viliamom. Mamka zomiera, tatko medzitým útočí na neznáme vojsko, keré sa rozpadne na črepiny, kdesi vyhrabú nejakú zajatkyňu (Charlize Theron, vážne jej to sekne), na druhý deň je svadba. Čo sa len všetko dá stihnúť za pár dní... A všetci žijú šťastne, až kým nepomrú.

Doslova. Roztúžený kráľ o svadobnej noci zistí, že tá ťažoba na srdci, čo cíti, je spôsobená pôsobivo vyleštenou dýkou, trčiacou mu z hrude. Ostatní po rane mečom do zátylku sa odporúčajú tiež. Viliam zdrhá na koni s tatkom svojím, Snehurva je z mne neznámeho dôvodu ušetrená a zavretá do veže. Strih, zmena herečky, parochne, kontaktných šošoviek. Z dvanásťročnej hnedovlasej modrookej je tu čiernovlasá zelenooká Kristen, medzičasom aj skautský výcvik absolvovala, pretože ju sledujeme ako pomocou dvoch kameňov zakladá oheň. Medzitým sexi (alebo sexy? Neviete niekto, zvedavý som...) Charlize vyťahuje zrkadlo... Zrkadlo som povedal? Gong vyťahuje, veľký, zlatý, okrúhly, wtf? A pýta sa, šak to poznáte. Keby to bolo zrkadlo, určite povie, že Charlize je sexica najvačšá, sa mi ľúbi v tomto filme ešte viac ako v tom obtiahnutom sci-fi kostýmčeku v Prometeovi, čo som bol býval včera pozeral. Ale toto je gong a čo také gongy vedia, tak z neho vystupuje zlatý týpek a vraví, že Kristen, ale že keď si z jej srdca navarí polievku, bude furt mladá a pekná. Tak Charlize posiela brata, ktorý vyzerá ako nemecký pedofil, ešte k tomu s účesom, kvôli ktorému som tik dostal do oka. Kristen odkiaľsi vyhrabe stovku klinec a čaká na Fritza, či ako sa to volal. Na rozdiel od svojej mamky, ktorá aj z pichnutia tŕňom ruže spraví krvák, namiesto aby zabodla klinec Fritzovi do spánku, Kristen mu spôsobuje len plytkú ranu bez kvapky krvi, čo ho akurát tak vytočí. Kristen ale zdrhá a nasleduje najlepšia scéna filmu, ktorú som si musel pozrieť rovno trikrát a potom to pauznúť na desať minút, aby som sa dosmial. Na nádvorí Kristen vidí, že cesta je zarúbaná, uvidí otvor veľkosti pol metra krát pol metra ústiaci do stoky, troma skokmi prekoná polku vzdialenosti a druhú polku hodí takú šmýkačku, samozrejme trafiac sa presne, že som najprv neveril vlastným očiam. Potom ešte skočí z výšky asi päťdesiat metrov do mora, vyplaví ju na breh, úplnou náhodou sa potkne o koňa bieleho, nasadne a odchádza. Facepalm za facepalmom.

Musím uznať, začiatok bol zlý, ale zvyšok sa dal. Hlavne na scénu nastúpil Borec, ktorého si kráľovná najala, aby našiel Kristen, spolu s Fritzom ju nájdu uprostred temného lesa plného halucinogénneho plynu, Fritza Borca oje...kabáti, chvíľu sa ruvajú, nakoniec Borec aj s Kristen zdrhajú. Fritz si medzitým užíva omamných a psychotropných účinkov spomínaného plynu. Viliam sa dozvie, že Kristen žije, tak ju ide hľadať. Pridá sa k Fritzovi. K&B medzitým našli cestu z psychadelic lesa, pobili sa s celkom dobre renderovaným trollom, ktorého nakoniec zmákla naša hrdinka tým, že mu pozrela do očú,troll zrazu skrotol a odišiel, nepochopil som. Našli dedinu so samými ženami, našli ich, dedinu vypálili, K&B zdrhajú.

Čil prichádzajú na scénu trpaslíci a je ich koľko? Sedem predsa, né? Veľké makové, osem ich je! Čím viac pruhov, tým lepší Adidas, či ako to bolo... Nasledujú celkom pekné exteriéry, tancovačka pri ohni, idylka. Ráno sa objavujú celkom cute víly (nie som gay) a vedú Kristen kamsi preč. Všetci sa budia a idú za nimi. Uprostred lúky stojí strom a pod ním biely jeleň s divným parožím. Klania sa pred Kristen, jeden z trpajzov splieta niečo, že jej dáva požehnanie a že ona je život, či čo. Idylku prekazí šíp zabodnutý do jeleňa, Fritzova družina sa objavuje, na konci naháňačky je Fritz nabodnutý na papek a Viliam čumí zblízka na Kristen. Historický okamih, Kristen sa na zlomok sekundy skoro aj usmiala.

O niekoľko nocí dáva Viliam Kristen jablko, tá doň schuti hryzie ako v reklame na zubnú pastu, dusí sa, padá. Fake Viliam sa mení na Charlize (mohla to aj skorej skúsiť, ešte by mala brata), no ešte než stihne vytrhnúť šerco z hrude, objavuje sa Real Viliam a Charlize zdrhá. Viliam prejavuje nekrofilné sklony, bozká pomaly tuhnúcu Kristen a... Hovno. Uuuu, prekvápko jak sviňa, hlavne keď sa hneď objavuje Borec a čumí jak srnka na kolotoč. Yo ozaj, ďalší šíp ešte pred desiatimi minútami trafil jedného trpajza, počty sedia už teraz. Sorry, zabudol som...

V podstate zvyšok je priamočiara mlátenica, Kristen ožíva po bozku od nadrúzganého Borca, vyťahuje z komory brnenie na mieru, zisťuje, že cez noc sa naučila šermovať, berie armádu, útočí, vyhráva. Charlize to schytala nožom do srdca, tri kvapky malinového sirupu padajú Kristen na brnenie. Posledná scéna je korunovácie novej kráľovnej, Viliam na ňu čumí, až mu slina po brade steká, Kristen sa len škerí a hádže okom po práve sa objavivšom Borcovi, ten na ňu hádže tough pohľad, koniec.

Priznám sa, váhal som, či si tento film vôbec pozrieť. Začiatok bol slabý, ale Charlize to zachránila, a zvyšok filmu ani tá Kristen nebola zlá. Čítaj: netvárila sa akoby nevedela, či tá včerajšia kapustnica pôjde von vrchom či spodom, čo je teda na ňu dosť nezvyk. Hluchých miest bolo málo, kamera aj hudba fajn, exteriéry krásne, musím zistiť, kde sa to točilo. Dal by som možno aj sedem z desať, ale ten začiatok to znižuje aspoň o dva body, a kvôli Charlize sa zase oplatí jeden pridať. Moje hodnotenie: 6/10.

Film som pozeral v stredu, štvrtok som sa vybral do Nikózie, naivne presvedčený, že víza vybavím do Thajska. Ani len konzulát som nenašiel, na druhú stranu hľadajte čosi, čo má byť na Evagoras Avenue A potom mapa povie, že ich je sedem rôznych v meste. Cyperčania... Človek by si pomyslel, že názov ulice má odlíšiť adresu od inej, aby človek našiel, čo hľadá, ale ňééé, to je moc mainstream! Nič, reku behnem na slovenskú ambasádu, hádam pomôžu. Chlapi boli V pohode, pokecali sme, ale dilino ja som povedal, že zháňam thajskú ambasádu namiesto konzulátu. Tak som sa dozvedel, že ambasádu najbližšia je v ri... Ríme, čo mi je tak na dve veci. Moja chyba. Aspoň mi poradili očkovanie pred cestou, čo má predtým vôbec nenapadlo...

Túlam sa ešte mestom, našiel som zopár fantasy shopov, jeden, zvaný Isengard, je plný Warhammeru, tak sa pýtam celkom peknej Cyperčanky (nezvyk), jako je to v Nikózii s wargamingom, aj na infinity sa pýtam, V živote o tom nepočula. Rozmýšľam, že sa tam ukážem ďalší štvrtok aj s nejakými propagačnými materiálmi ;) Z ničoho nič som natrafil na cestovku s logami leteckých spoločností, medzi nimi hlavne Thai mi padlo do oka. Vravím si, aspoň sa po pýtam, keď nič iné.

Vchádza, pýtam sa týpka, vraj jasné, víza sa u nich vybaviť dajú. Možno to nakoniec nebola zbytočná cesta. Vyplňujem formulár, prechádzam k jedinému, hoci telefónom zaneprázdnenému človeku. Čakám päť, desať, pätnásť minút. Kuká na mňa, že čo chcem, ja že víza. Pozrie na formulár, vraví, na päť mesiacov sa nedá. Stránky ministerstva zahraničných vecí hovorili niečo iné, ale šak asi chyba. Vyplňujem nový dotazník. Vraciam sa k chlapíkovi, čakám desať minút, kým dotelefonuje, hovorí po grécky, občas na mňa pozrie, akoby o mne vravel. Dvíha druhý telefón, prevraciam očami. Kuká na druhý dotazník, vraj multi - entry sa nedá, že to mám vyplniť znova. Začína má dlaň svrbieť, nemohol prvýkrát povedať? Ignorujem jeho telefonát a vravím, potrebujem víza multientry a na dlhšie. Dáva mi lajster, že dá sa (aha!) a že za podmienok ako sú napísané na papieri. Čítam, čudujem sa, kedy som mu hergot povedal, že mám Thajku ženu? Lebo všetko na lajstri je za podmienky, že som sa oženil so domorodkyňou a chcem s ňou žiť v Thajsku. Robí si zo mňa prdel? Ani na mňa nepozrie, telefonuje. Navzdory tomu vravím, ja nemám ženu a už vôbec nie Thajku... Ignorácia. Zdvorilo opakujem pripomienku, schytávam otrávený pohľad. Naraz do mňa vošli všetci čerti, trhám dva dotazníky, obsahujúce aj moje osobné údaje, na drobné kúsky a so slovami "You know what? Go fuck yourself!" trieskam dverami. A taký pekný deň to mohol byť.

PS (jako post scriptum, nie Peter Sýkora): začal som cvičiť, päťdesiat klikov a sto brušákov denne, six-pack do pol roka hádam, či?

PS2: Prečítal som Fifty Shades of Grey, chujovina jak mraky, ale zase ktoré porno má hlbší zmysel, že? A už ma nikto nepresvedčí, že baby nie sú zvrhlé!

Zopár slov o ničom

Ak sa mám priznať, toto je už niekoľký pokus o článok, odkedy som si včera ráno uvedomil, že je nedeľa a že by som mal čosi napísať. V podstate sa neudialo za tých sedem dní nič, čo by ma nejako vyburcovalo k písaniu, aby som sa potreboval posťažovať alebo pochváliť alebo hocičo iné. Máme tu október (ste nevedeli, čo?), hotel je neustále plný a na moje prekvapenie je tu asi najviac deciek za celú sezónu. Uznávam, väčšina je v kočíkovom veku (hoci u Rusiek nikdy neviete, tie koja hádam do šiestich rokov veku a kočíkujú minimálne do desiatich), ale aj zopár 8-10 ročných, prevažne Švajčiarov. Výhodou toho je, že napríklad včera sme po dlhšej dobe hrali opäť futbal. Problém opäť ten istý, ako bol naposledy, vysvetlíš ľuďom, že ak budú hrať naboso, budú mať otlaky a pľuzgiere z umelého koberca? No nevysvetlíš. Aj som povedal, na vlastné riziko. Samozrejme, neobišlo sa to bez pľuzgiera na pol chodidla.

Aj počasie sa pomaly mení. V septembri hromada domácich vravela, že je na túto dobu neskutočne teplo, 37 pražilo takmer v kuse. Teraz sa ochladzuje na celkom príjemných 33-34 cez deň, v noci tak 22-25. Teda ak neprší. Prekvápko, čo? Normálne pršalo, najprv v pondelok tak päť minút, prvýkrát po piatich mesiacoch. Nič strašné, akurát vodný aerobik odpadol. Keby nepršalo, tak ho zruším ja, lebo Mr. V mal znova offko. Po skúsenostiach opísaných v minulom článku som si povedal, že hujera zo seba robiť nebudem. V stredu už bol dážď o niečo dlhší a intenzívnejší a v piatok poobede aj tornádo na mori vyčíňalo. Neviem presne, kde, asi v Ayia Nape, ja som to prespal. Keď ono si to počasie taký blbý čas vyberie na tornádo, o štvrtej poobede, no kto vtedy nespí... Uvidíme, čo tento týždeň povie, od stredy hovoria ochladenie na nejakých dvadsať stupňov a veľa dažďa. Som vážne zvedavý.

Už ani neviem, ktorý deň som sadol nad mapu juhovýchodnej Ázie a dal dokopy aspoň predbežný itinerár na november. Zatiaľ som len vypísal miesta, ktoré sa oplatí vidieť, no musím to preriediť, pretože to momentálne vyzerá, že každý deň budem inde a to sa mi nie moc pozdáva. Každodenné cestovanie človeka unaví a potom si tak neužije to, čo vidí. Čo je isté, 1.novembra letím z Larnaky do Bangkoku s medzipristátím v Bahrajne. V Bangkoku musím navštíviť laoskú, kambodžskú a vietnamskú ambasádu kvôli vízam a vzápätí vyrazím. Skončiť by som mal koncom novembra v Hanoji, hlavnom meste Vietnamu, odkiaľ preletím opäť do Bangkoku a odtiaľ do Phuketu. Alebo priamo do Phuketu, ak sa bude dať. Dosť sa na to teším, no ako sa to blíži som z cesty aj trochu nervózny, predsa len, je to pre mňa neznáma časť sveta. Na druhú stranu aj pred cestou do Japonska som mal nervy, že som sa rozhodoval, či to na poslednú chvíľu nezrušiť, nakoniec som šiel a ako bolo parádne. A hlavne, uvidím Angkor Vat!

Sa mi zdá, že dávno som potápanie nespomínal. Na rovinu, nebol som v hĺbkach mora vyše mesiaca. Možno som už spomenul, že Marios je spoľahlivý asi ako hodinky značky Mega-O alebo tie povestné ruské v balení aj s prívesom. Peťo, jediný, na ktorého sa dalo spomenúť, čo sa tohto týka, dostal padáka, vraj lebo nie sú ľudia, tuším robí čašníka kdesi v Nape. Na hoteli sa potápači neukázali vyše dvoch mesiacov, potom sa môžu čudovať, že zákazníkov nemajú. Z Mariosa nakoniec vypadlo, že bol na tri týždne v Grécku a v stredu sa z ničoho nič ozval, že jako sa mám. Odpísal som trochu neskôr, počas poobedňajšieho spánku mám zvonenie vypnuté a keď som o nejaké tri hoďky neskôr odpísal, nedostalo sa mi odpovede. Som mal už dávno spraviť, ako som sa zastrájal, a zmeniť dive centrum. Nič, štvrtok pred alebo po Nikózii to asi spravím. Aj keď vzhľadom na spomínané počasie toho už asi veľa nenapotápam...

Ako vás môže vodný aerobik do blázinca dostať

Zisťujem, že by som sa mal vrátiť ku svojmu predsavzatiu zo začiatku roka a znova začať písať denník. Keď už pre nič iné, je to fajn tréning, ako sformulovať myšlienky do slov. A druhá vec je, že starnem, Dedko Alzheimer klope na dvere. V pondelok sa stalo alebo som videl alebo prišiel na čosi, o čom som si povedal, že by to bola fasa téma článku, šak koho to má furt baviť čítať, čo sa tu udialo od pondelka do nedele. No ani za toho chuja si neviem spomenúť, čo to bolo. A pritom viem, že som tým bol úplne nadšený alebo nasr...dený, každopádne emotional overload. Takže, nezostáva nič iné, než denne napísať zopár, hoc aj nesúvislých viet.

Zas si ale nefandite, že to bude verejné, do pár hodín by ma pravdepodobne v slušivej košieľke so zadným zapínaním odvážali k Chocholouškovi.

Posledný týždeň sa tu nazbierala super partia hostí, chodili večer na kvíz a Bingo (Áno, začal som po večeroch opäť aj pracovať ;). Inak je to tu ako na hojdačke. Momentálne to tu mám chuť ocikať, rozobrať sekerou na triesky, zapáliť a zaliať betónom. Dôvod? Vodný aerobik! Na začiatku sezóny som používal vlastný player, hudbu som púšťal sám, paráda. Najprv došiel manažér, že mám dávať rádio ďalej od bazéna (mal som ho asi dva metre od okraja), lebo že behajú okolo deti a že ak player skončí v bazéne, kohosi zabije elektrina. Reku, no way, kábel ďalej nepustí, ak ho posuniem čo i len o päť cm, jednoducho vytrhnem kábel zo stroja a potom môže kľudne aj kraula plávať to rádio a nikomu sa nič nestane. Odpoveďou mi je: "With kids, there is always a way!" Chvíľu naňho kukám, či si zo mňa srandu robí alebo ma nepočul alebo je mešuge. Vyzerá, že to myslí vážne, tak si v duchu ťukám na cranium v spánkovej oblasti a posúvam rádio kus ďalej. Druhá zmena bola keď CD player po jednej celkom divokej plážovici odišiel do Večných Elektrónkovíšť kuknúť, ako sa darí mojej nabíjačke od tabletu a už sa nevrátil. Idem tedy za manažérom, reku zodvihne telefón, kdesi zavolá a mňa zasype kamión nových playerov od Číňana za desať Eur vrátane DPH. Alebo aj jeden by stačil. Prečo ale robiť veci jednoducho, keď môžme ísť z Blavy do Nitry cez Nižnú Myšľu (pozdravujem Andyho Hric-Kováča). Tak tedy nápad hodný génia: otočíme jeden z reprákov v reštike tak, aby smeroval k bazénu a na hudbu sa použije sound system vonkajšieho baru. A hudbu bude púšťať barman, nie ja. Či má pri pulte sto ľudí alebo nikoho, nesere. A že v reštike a bare je ďalších päť reprákov, ktoré budú hučať jak piliňák tiež. Jediné šťastie, že v bare bola väčšinou Slávka a na ňu sa dalo spoľahnúť, vedela, kedy ktorá pesnička končí, aká má nasledovať, aká je ideálna hlasitosť. Lenže čo, tri týždne dozadu Slávka šla domov a mojím dídžejom sa stal Mr. Vyzerámdrsnekeďsatvárimžeminiektozjedolraňajky Vangelis. Ale tiež nie zlé, akurát keď má viac ľudí občas nestihne prepnúť song ale to je detail. Čo je horšie, a čo sa stalo aj minulý pondelok (žeby toto bolo ono?) aj dnes je, keď má Vangáč offko. A kto ho zastupuje? Mr. Bleskjemôjpomalšíbrat Vasilis. Slovenskí hostia si isto spomenú na malého okrúhleho Bulhara, čo mu dávali len podradné práce typu choď sa pozrieť, či nie som v sklade. Tak toto je náš barman, vážení. A dídžej, aby som sa vrátil k pointe. Slovom katastrofa. Bar používa dotykovú obrazovku a Windows Media Player asi úplne prvý. A nech sa chalan snaží ako chce (čo teda väčšinou nesnaží), ni za boha sa mu nedarí trafiť tým bacuľatým prstom do správnej pesničky. Takže ako teda vyzerá takýto tragikomický vodný aerobik? Ľudia čakajú v bazéne, ja pustím hudbu, po niekoľkýkrát napíšem v akom poradí idú skladby. Už by sa to nie že žako, ale aj vrabec naučil: 11,13,15,17,21. Odcvičíme prvú pesničku, ticho, DJ Vas ozlomkrky ťuká do kompu, počiatočné odhodlanie v jeho očiach sa postupne mení na zlosť, potom zúfalstvo. Vrhá na mňa pohľady, ja naňho tiež. Po chvíli bežím od bazéna k baru, púšťam song, bežím späť. Prehodím niečo vtipné cvičiacim. Cvičím druhú skladbu. Končí, ja už kukám po bare. Tamten zase ťuká. Pár sekúnd je ticho, potom bežím opäť k baru, ledva som sa k nemu dostal, začala správna pesnička. Bežím naspäť, urobím dajaké opičky, cvičíme. Končíme, reku, hádam mu to už pôjde. Ničevo. Opäť na mňa vrhá pohľady, ja naňho nadávky, keby bolo po ruke aj požiarne vybavenie, vrhnem aj sekeru. Opäť absolvujem trasu bazén-bar, bar-bazén. Vysvetľujem hosťom, že DJ je nový, preto sa deje, čo sa deje. Predposledná skladba, uprostred nej zrazu hlasitosť klesne asi o polovicu, vrhám spaľujúci pohľad na bar, vidím manažéra z Iliady ako čosi vysvetľuje. Na konci štvrtého songu neváham, hneď absolvujem beh ku baru, bez pohľadu na Tiesta púšťam poslednú skladbu, zvyšujem hlasitosť, cvičíme, ospravedlňujem sa hosťom, nasratý odchádzam.

Dnes sa nočná mora opakovala, akurát hviezdny tým DJov sa rozšíril aj o MC Ignasiu, ktorá sa hneď od akejkoľvek hudby dištancovala, jej hlavnou úlohou bolo zavadzať mi, keď som utekal pustiť ďalšiu skladbu a žeraviť ma do biela poznámkami, ako je to všetko neprofesionálne. Fraška!

Ale ako som už bol býval spomínal, boli fasa hostia, aerobik brali s pochopením, hodne sme zase začali petangue hrávať, pokecali sme parádne. Akurát stredu všetci odišli a nahradilo ich síce zopár fajn Britov, medzi inými aj Roy aj Brenda, čo tu už boli v máji, no hlavne hromada Švédov, vrátane kompletného predstavenstva Švédskeho kráľovského spolku priateľov obžerstva a obezity (ŠKSPOaO). Ty kokos, videl som už všeličo, ale pri tomto ma prechádza chuť do jedla...

Tú istú stredu som bol opäť chalanov z Lithosu kuknúť v Sphinxe, aj s nimi čosi pospieval na pódiu, po koncerte som ešte takmer zbalili dve ich fanynky, Maďarky, ale nejako som nemal náladu to doťahovať do konca, nie že by sa nedalo, šlo by to, ale keby videli moju izbu, tak sa s hrôzou otočia na opätku. Sme pokecali ešte s chalanmi trochu a s babami sa dohodli, že sa uvidíme v sobotu. ešte som cestou okolo Greenery narazil na tri Nórky, čo boli v Sphinxe a ostošesť mi mávali, tak reku pokecáme ešte. Z diaľky a v tme vo Sfinx vyzerali výborne a bolo vidno, že sa o seba starajú, no pri vyššej intenzite osvetlenia v Greenery som bol nútený k môjmu prvému odhadu ich veku pridať ďalších tridsať rokov, alebo dvadsať a trochu koksu. Som pokurizoval chvíľu a šiel späť.

Štvrtok okolo druhej poobede sa na mojom predlaktí z ničoho nič zjavil Yoda a som veeeeľmi spokojný, ako to dopadlo. By som nebol povedal, že dve tetovania dám tento rok. Večer som bol pozrieť moju obľúbenú DJku Kylie v Loveboate, zase sme pospievali nejaké duety, stretol som tam aj bulharských ohňovkárov, dali zopár pív, sranda bola. Piatok preletel, hoci som mal veľmi málo ľudí na aktivitách, takisto v sobotu. Chcel som opäť Lithos pozrieť, ale asi sa im nechcelo hrať, lebo tam nebolo nikoho, namiesto toho reku pozriem, čo nové v Nape. Aya písala, že je nejaký festival či čo, tak že omrkneme. Predstavila mi kamarátku Noemi, fajn kočka a hlavne ma rada rock. Festival už okolo polnoci končil, celkom mi to pripomínalo naše jarmoky. Zapadli sme na chvíľu do Rock Heaven, oproti mojej minulej návšteve tam tentokrát aj hudba hrala. O druhej ale zatvárali, tak ze ideme do klubov nejakých, akurát vysvitlo, že jediný, kde máme VIP vstup zadara je Black and White. Kašľať na to, vravím, pome. Trošken na mňa divne kukali černošskí vyhadzovači, že dlhovlasý biely týpek v guns tričku chce do R'n'B klubu, ale šak pustili ma. Celkom mi to americké filmy pripomenulo, pimpovia postávali pri bare a tvárili sa drsne, bičíz sa vlnili na parkete až kým mladší bratia pimpovia, držiac svoje asi prvé pivo v živote, Carlsberg za šesť éčok tretinka, nezačali postávať a tváriť sa drsne blízko vlniacich sa bičíz dúfajú, že sa začnú vlniť okolo nich. To pimpovia spozorneli a začali sa tváriť ešte viac drsne a vrhať ešte drsnejšie pohľady na mladých. Keby si niekto kýchne, tak sa možno všetci postrieľajú.

Posledná veta je kravina, ale vždy sa mi páčila. Keď som si uvedomil, že miesto rockového koncertu postávam v R'n'B klube, v duchu som si dal dve facky a šiel domov. Zaspal som okolo štvrtej, nevediac, čo ma ráno čaká...

Yo a povedal som si, že už nebudem spojlerovať na konci článku, lebo aj tak nakoniec píšem o niečom úplne inom...

Druhé Yo, upratal som si izbu, už sa ku mne nemusíte báť chodiť. Teda, ako sa to vezme, hehe.

Konečne!

Možno viete možno nie, podarilo sa mi zohnať nabíjačku. Nebola drahá, desať doláčov na ebay-i, ale toho humbuku okolo toho... Založiť cyperský účet v banke, počkať na platobnú kartu, prinútiť paypal, aby uveril, že som na Cypre, pridať novú kartu, overiť ju, objednať, zaplatiť a čakať tri týždne. Človek si aj od tabletu odvykne. Nie, blbosť, to sa nedá... Čo vám poviem, opäť sa toho udialo veľa. Stihol som si nájsť priateľku, Rusku Annu, a aj sa s ňou rozísť. Teda ona so mnou. Vzťahy na diaľku, šak poznáte určite. Chýbaš, drobec...

Medzičasom odišli Slovenky z hotela, začala im škola a poslední Slováci-hostia odišli teraz vo štvrtok. Poväčšine geriatria, neustále sa sťažujúca, ale aj zopár fajn ľudí medzi nimi. Hlavne dva manželské páry, Tibor a Aleš so ženami, celkom sme si sadli, hneď v prvých dňoch sme sa dohodli, že požičajú auto z požičovne a pôjdeme vo štvrtok na výlet, ja ako sprievodca. Lokalitu nechali na mne, tak som vybral hory, pohorie Troodos, a potom Nikózia, hlavné mesto. Nebol som ešte ani na jednom z týchto miest, tak som deň predtým googlil nejaké zaujímavé miesta, nech nevyzerám nepripravený. Troodos je najvyššie pohorie Cypru, najvyšší bod je Mount Minolta, či vlastne Olympus, či čo sú to za foťáky, výška 1951 metrov. Vybral som ho aj preto, že už ma nebavila jednotvárna, vyprahnutá krajina okolo Protarasu, a reku hory budú vítaná zmena. Na našej trase som vynechal kláštor Kykkos, časté miesto výletov a hodne prevarené. V skratke je to 900 rokov starý kláštor, mnísi tam pestujú hrozno, robia z neho víno, maľujú ikony (tie obrázky svätých, nie tie počítačové) a modlia sa neustále. Žijú v prísnom celibáte rovnako ako ich otcovia a starí otcovia...

Namiesto toho ma zaujala starobylá dedinka Lania. Našli sme ju pomerne ľahko a zážitok to bol parádny, šak kuknite fotky. Odstavili sme auto na malom parkovisku uprostred dediny a hneď vedľa objavili malú tavernu s príjemnou bulharskou obsluhou. Až sa čudujem, že klávesnica zobrala slová bulharský a príjemná tak blízko seba. Ale áno, sú aj výnimky, dve aj na našom hoteli, a tretia práve v Lanii. Ochutnali sme parádne domáce víno, zistili čo sa oplatí vidieť v okolí, a pešo sme omrkli kostolík, staré múzeum a malebné uličky. Ďalšia rada bola navštíviť kláštor na kopci za dedinou, tak sme sa sadli do auta a vyrazili. Kapánek sme to obišli, ale po chvíľke blúdenia sme kláštor našli, hoci sme k nemu došli z úplne opačnej strany ako sme chceli. Celkom mi to pripomenulo zážitok z Budapešti spred pár rokov: "Máme džípíesko, mapu a vojaka, nemôžme sa stratiť" :) Pozdravujem blaváckych iaidistov a kyudistov. Prašť jako uhoď, kláštor sme našli, hoci nikoho v ňom, sviečky zapálené všade ale inak dvere pozamykané, vrátane vécka. Tuším prvý raz v živote som použil hajzlík pre hendikepovaných, ten jediný bol otvorený. Dlho sme sa nezdržali, veď ani nebolo prečo, a o chvíľu sme zase sedeli v aute. Hory sa konečne začali ukazovať, cesta kľukatiť, flóra ozelenievať. Po pár kilometroch cesty, čo mi silno pripomínala Pezinskú Babu, sme sa dostali k ďalšej plánovanej zastávke, vodopádu, zvanému Myllomeris. Nebol extra veľký, no v tomto ročnom období je úspech vidieť tečúcu vodu inú než tu z mora a z vodovodu. Keďže sme boli pomerne vysoko, aj teplota klesla na príjemnú dvadsiatku, k vodopádu sa ide po lávke vedúcej okrajom kaňonu, romantika jak sviňa. Ďalšia zastávka bol opäť vodopád, tentoraz to zahŕňalo aj menšiu, trojkilometrovú túru, po chodníku zvanom Kaledonia Trail. Začína pri reštaurácii a pstruhovej farme, kľukatí sa pozdĺž potoka v ktorom je takisto možné zhliadnuť nejakého teho pstruha. Blavákom vyzbrojením na výlet flipflopmi sa najprv predstava pešej túry nie moc pozdávala, ale nechali sa ukecať a stálo to za to. Parádna túra, na jej konci pekný vodopád, aj tie pstruhy boli. Naspäť pri reštike sme rozmýšľali, či sa najesť alebo nie, no jedálny lístok nás moc nezaujal, tak sme šli ďalej.

Tretia zastávka bolo miesto zvané Troodos Square, tesne po spomínaným cyperským Olympom. Je to v podstate turistické centrum hôr, zopár reštaurácií, predražených obchodov, zamknutých toaliet, klasika. Pevne odhodlaní dať si rybu sme preštudovali zopár menu, nakoniec vybrali celkom fajn miesto s pekným výhľadom a ešte lepšou rybou. Obsluha opäť Bulhari, tuším. Obehli sme ešte tie obchody, nakúpili dajaké orechy a uzimení (teplota medzičasom klesla pod 16 stupňov) sadli do auta, smer posledná zastávka, hlavné mesto Nikózia. Cestou sme lízli hranice s tureckou časťou, je to zaujímavý zážitok, pretože človek sa pousmeje nad tým, aké naschvály si znepriateľené strany robia. Zhruba dva kilometre od hranice som videl asi najväčšiu vlajku vôbec. Tureckú , samozrejme. Oblasť je rovinatá a vlajka špeciálne umiestnená, aby ju bolo z gréckej časti dobre vidno. Ešte zaujímavejšie bolo, ako sme sa blížili k Nikózii, pozadie ktorej dokresľuje ďalšie pohorie, Kyrenia, na úpätí hory sú ďalšie dve vlajky, turecká a severocyperská, no nie vlajúce na žrdi, ale nejakým spôsobom namaľované na samotnú horu. A sú obrovské, odhadom niekoľko kilometrov na šírku. Skúsim vygoogliť podrobnosti. Tak takto ohľadom vlajok: v 74tom, počas invázie v jednej dedine sa pobili grécki a tureckí spoluobčania, skončilo to masakrom asi stovky Turkov a vraj utečenci z dediny z vďaky za záchranu v horách z kameňov vyukladali vlajky. Nespochybňujem to, ale skôr mi to príde ako propaganda, najmä vo svetle toho, že hneď pri vlajkách je aj veta v zmysle, ako je fajn byť Turkom a vlajky sú každý večer osvetlené, nech ich Gréci vidia aj v noci.

Nikózia je vcelku príjemné mesto, v starom meste je vidno vplyv anglickej architektúry. centrum mesta ohraničujú hradby tvoriace kruh s dvanástimi baštami, pôdorysne veľmi pripomínajúcimi tie v Nových Zámkoch. Je to navyše jedno z posledných rozdelených miest sveta, idete po centre a uprostred ulice naraz pasová kontrola, v minulosti vraj aj borci so samopalmi. Hranica doslova prechádza stredom niekoľkých budov a plot s ostnatým drôtom je luxus, častejšie ho nahrádzajú dosky a kusy plechu pozbíjané dohromady ako prišlo. Na tureckú stranu sa dostanete ľahko, stačí občiansky, kopa ľudí tam chodí kvôli nákupom. Ceny sú vraj vynikajúce, neviem posúdiť, či je kabelka od Gucciho za sto éčok v pohode, ale keď sme videli baby, čo boli s nami, čumieť do výkladov a behať z obchodu do obchodu, skoro sme aj ako chlapi oľutovali, že sme tam išli. Nič to za to, sadli sme do kaviarničky, dali si kávu a čakali. Relatívne neskoro sme prišli do Nikózie a už sa začalo pomaly stmievať, ale stihli sme ešte mešitu prerobenú z gotického kostola omrknúť a zopár ďalších pamiatok na gréckej strane a kým sme sa dopracovali k autu, bola tma. Celkovo sa mi Nikózia páčila ohromne, vydržal by som sa túlať uličkami starého mesta celé hodiny.

Aby som sa tu udržal príčetný, mám nový rituál, každú stredu a sobotu som si zvykol do Sfinx pubu zájsť, hráva tam kapelka zvaná Lithos. Traja chalani, väčšinou troj a viachodinový koncert, najväčšie rockové hity a zopár mimoriadnych gitarových sól. S chalanmi sme sa skamarátili, po koncerte furt pokecáme pri pive, teda len ak sme v stave hovoriť, hehe.

Inak sa mi to pomaly kráti a ja posledné týždne uvažujem, ako ďalej. Možností je mnoho, vážne som uvažoval nad návratom na Slovensko, neskôr sa ale objavila príležitosť, a asi by som ľutoval, keby som ju nevyužil. Podarilo sa mi totiž nájsť jedno dive centrum, kde si môžem spraviť divemaster kurz zadara, výmenou za prácu pre nich na pár mesiacov. Nie je to Cyprus, kde vo vode skoro nič nie je, je to na jednom z top miest na potápanie. Thajsko, Phuket. Začínam v decembri, čo mi necháva voľný november. Pôvodne som mal na chvíľu do Ruska pozrieť, severne od Petrohradu, ale to asi padlo, aj keď stále tak trochu dúfam, že začiatkom októbra budem príjemne prekvapený. Ak by aj nie, uvažujem nad dobrodružstvom Vietnam, Laos, Kambodža a odtiaľ rovno Thajsko. Myšlienka, že uvidím Angkor Wat je pomerne vzrušujúca už teraz.

Asi fšecko na dnes, šak o týždeň bude článok opäť. Tešte sa na nové tetko, nejaké detaily z potápania a možno aj konečne anglická verzia blogu pribudne. Ozaj, posledný turnus Slovakov: tomu čudnému ovociu, čo sme nevedeli, čo je, hovoria Bulhari "rajské jabĺčko".

Fotky nájdete tu.

Neverím...

Je tu ďalšia nedeľa a medzičasom sa udialo toľko vecí, že sa mi zdá, akoby som posledný článok písal pred dvoma mesiacmi ;) Ale vážne. Netešte sa moc, nabíjačku stále nemám vlastnú, hoci dúfam, že v priebehu sektembra sa konečne podarí dostať nejakú sem. Jako sa mi tedy podarilo nabiť toto čudo? Kráčam si tak pekným piatkovým popoludním po hotelovej terase a čo nevidím, baba, asi pätnástka, ťuká čosik do Asus netbooku, pristavím sa a idem rovno na vec, reku, čím to nabíja. Anglické slová nepadajú u mladej Rusky na úrodnú pôdu, preto prepínam na univerzálny rusko-slovensko-ruko-nohový jazyk a za päť minút s rukami trasúcimi sa od nadšenia pichám kábel do diery. Teda pripájam nabíjačku, zvrhlíci.

Kde sme to tedy skončili začiatkom júna? Kasíno sa len rozbiehalo, hromada anglických dôchodcov dominovala zloženiu hostí, Slávka s Lenkou práve prišli na Cyprus a ja som začínal s potápačským kurzom. Najskôr zo všetkého sme tu mali štrajk. Najprv sme sa hotovali štrajkovať animátori, úplne prvá výplata meškala týždeň, no nakoniec sme ju v deň štrajku dostali. Týždeň na to štrajkovali zamestnanci hotelov skupiny Tsokkos. To vám bola show. Kuchyňa prázdna, v reštike dve čašníčky, zrovna spomínané Slovenky. Tak reku, že pomôžem im, moja kariéra čašníka začala ráno pomocnými prácami typu tlačenie troleja so špinavých riadom, do hoďky ma povýšili na umývača riadov, za ďalšiu hoďku som spratával stoly, neskôr prestieral, potom roznášal objednávky a nakoniec objednával. Kariérny rast jak vyšitý. V kuchyni varili manažéri a bolo to chutné.

Pomaly začali Slováci prichádzať, jakože hostí myslím teraz. Prvý turnus hydrotourákov bol taký rozpačitý, asi len osemnásť ich bolo, aj to nenaplnili charter, tak leteli linkou z Viedne. Ďalší turnus už bolo plných dvadsať izieb Slovákov a odvtedy sa tu vystriedalo zo šesť turnusov tuším. Všelijakí ľudia medzi nimi, od arogantných chujov po úplných pohoďákov. Zároveň postupne začal upadať večerný entertainment, keďže Angličanov obľubujúcich Bingo bolo stále menej. Koncom júna priletela druhá Lenka, animátorka pre klub markíza, teda pre capartov malých slovenských. Trochu menej sme si sadli ako so Slávkou a Lenkou, akože pokecáme a všetko, ale nemám moc rád ľudí, čo chcú byť za každú cenu v centre pozornosti a sú najmúdrejší na svete. Konkurencia...

Čo sa potápania týka, moc neni čo vravieť... Je to jedným slovom JEBAAA! Vážne si ho užívam, dokončil som medzičasom Open Water kurz, teda sa môžem bársgde na svete potápať do 18 metrov a začal som špecializácie. Najprv reku že podmorská fotografia, ale potom mi Peťo, divemaster, poradil že učiť sa podmorskej fotografií od človeka (Marios, inštruktor), ktorý v siedmych z desiatich pokusov niečo odfotiť odfotí svoj prst a fotky na potápačské preukazy robí zásadne proti slnku, asi nie je to pravé kokosové, tak reku zmena. Čil štvrtok som začal špecializáciu Deep Dive (až bude môžem do 30, max. 42metrov), potom bude Nitrox (zmes kyslíka a dusíka, umožňuje zostať dolu omnoho dlhšie, než obyčajný vzduch), neskôr Wrecks (Zenobia čaká), Ecological Diving a nakoniec Stress and Rescue, to je povinné pre ľudí, čo chcú byť divemastri, jako ja. Takže štvrtok som bol v tridsiatich metroch a paráda neskutočná, pojem modrá získava úplne novú definíciu. Videli sme obrovskú chobotnicu, asi meter mala, kúsok vedľa som videl asi dvadsaťcentimetrovú murénu, moju prvú naživo a hneď pri nej bola taká tá ryba, čo sa maskuje v piesku, nevidno ju, kým sa nepohne. Štvrtok idem znova, a v dohľadnej dobe musím foťák s púzdrom poriešiť.

A úplne najlepšia vec, nedávno ma prišla Lenka pozrieť! Boli opletačky s Ryanairom, kvôli batožine a musela letieť z Budapešti do Paphosu, čo je odo mňa 200kilákov, ale zvládli sme to. Ukecal som jedného uja zubára s rodinou, aby si prenajali auto a šli na výlet, tak sme sa zviezli s nimi. Vyzdvihli Lenku na letisku, kukli vykopávky (normálka rímske, čil nemyslím nemecké turistky), cestou späť sme omrkli taký šuter, kde sa Afrodita z mora vynorila, paráda. Akurát už bárskomu navigátora v aute nerobím, som skoro o nervy prišiel... Desať dní preletelo, boli sme sa šnorchlovať spolu, zopár pekných prechádzok sme absolvovali, aj dajaké rozhovory vážne boli. Aj som do pleca dostal, päsťou, ešte čil ma to bolí, tuto! Yo a v japonskej reštike sme boli, kuchár rovno pred nami, nože vyhadzoval, aj vajcia (slepačie), skrátka show. Na to jeho "uuups" a "sooorry" dlho nezabudnem :)

Cesta späť na letisko bola v pohode, akurát na letisku mi zamrzol úsmev. Tak toten dilino Sýkora zabudol vytlačiť boarding pass a v ryanair office za to pýtali 60€! Stiahol som ho nakoniec na SD kartu, no aj tak problém dakde to vytlačiť. Už ma pot oblieval, po dvoch hodinách pytania sa každého človeka na letisku veľkosťou podobnom žilinskej vlakovej stanici. Nakoniec sme našli jedného na prvý pohľad veľmi čudného uja v požičovni áut, ktorý sa nakoniec ukázal ako najviac ústretový človek v širokom okolí a boarding pass nám vytlačil. Po noci v príjemnej spoločnosti komárov nastala chvíľa lúčenia, a po miernych zmätkoch s autobusovou dopravou (cesta tam: 200km za tri hodiny, cesta späť: 200km za osem hodín) som sa ocitol naspäť na hoteli, unavený a smutný. To bolo takto pred týždňom, medzičasom na mňa choroba vyliezla, včera som teploty mal, ale šľahol som dva Paraleny a riadne to vypotil, dnes má už len hrdlo bolí a soplím trochu...

Yo, ozaj, presťahoval som sa priamo na svoj hotel, takže nemusím ráno pešo chodiť, len čo po schodoch zbehnem. Na druhú stranu ale nemám poriadne pripojenie na net, musím tutok na roh chodiť.

Neviem, čo vám ešte napíšem, stalo sa toho dosť, keby sa mi dá písať každú nedeľu, vydalo by to aj na päť takýchto článkov, pri troche šťastia pri odchode ukecám mladú Rusku, aby mi nabíjačku predala, v Moskve musí novú zohnať bez problémov. Ozaj, díky všetkým (piatim), čo si na moje narodky spomenuli aj bez facebookovej pripomienky. Ak ste náhodou písali na moje slovenské číslo, ďakujem tiež, ale nedostalo sa to ku mne, pretože už nefunguje. Len pre istotu, číslo cyperské mám :0035799164751.

Nazdar zase niekedy ;)

Preco sa tu nic nedeje?

Priatelia, kamarati, mozno sa cudujete, preco na blogu uz vyse mesiaca nepribudol novy clanok, hoci som slubil kazdy tyzden jeden. Nuz, veci sa maju tak, ze mi odisla nabijacka od tabletu a uz sa nevratila. Teraz navzdy odpociva vo Vecnych Elektrovistiach v spolocnosti svojich predkov, elektroniek a tranzistorov. Nikdy na Nu nezabudneme, bude navzdy zit v nasich srdciach. A co sa tyka nabijacky novej, velmi dufam, ze do konca jula sa mi podari zohnat novu. Co sa tyka zivota na Cypre, ten ide dalej aj bez Sykorovej nabijacky, tak sa teste na novy clanok koncom jula. Peto

James Bond

Čaute! Je nedeľa ráno, desať hodín, za 15minút začína vodný aerobik, ja som na pochybách, či ho zvládnem (pre istotu asi vyhodím jeden song z playlistu) a ešte furt spracúvam nával udalostí z poslednej noci. Aby som šiel pekne po poriadku, začnem opäť pondelkom. Poobede som dokončil a nahodil článok a šiel do hotela na večeru a pripraviť večerný kvíz. Robili sme ho spolu so Stuartom, zástupcom Thomasa Cooka. Hneď mi aj oznámil, že ho prevelili do iného hotela, čo ma mrzelo, lebo sme sa skamarátili a je to skvelý človek. S jeho pomocou sme dali dokopy hudobný kvíz, dotiahol noťas a repráky, hneď to bolo na inej úrovni. Púšťali sme hosťom songy a ich úlohou bolo napísať názov a interpreta. Víťaz dostal fľašu vína. Okrem toho sme ten večer mali Casino night, došli dvaja krutipéri, teda krupiéri, jeden pri stole s Blackjackom a druhý pri rulete. Záujem bol spočiatku rozpačitý, ľudia sa moc nezaujímali o nich, vlastne aj za to sme ten kvíz robili, nech pritiahneme ľudí do lobbyčka. Kvíz tedy skončil a hostia sa začali aj okolo kasína obšmietať, hoši vysvetľovali pravidlá, nejaké pokusné hry prebehli. Je to zaujímavé sledovať, ale hazard nie je pre mňa, zisťujem. Rusky hrajú ruletu, akurát rozmiestňujú stávky tak, že nič nevyhrávajú. Nakoniec sa Erik (kamarát, 65-ročný Ír, ešte väčší vtipálek ako Paul, raz mi povedal, že v utorok nesmie vkročiť do vody, lebo mu to zakazuje jeho viera - snažil som sa ho ukecať na vodné pólo) odhodláva, kupuje 20 žetónov za 10€ a skúša Blackjack. Princíp kasína je, že kúpite žetóny a ak nahráte určitú hodnotu, získate cenu. Začína sa na 200€ fľašou vína alebo chľastu, končí na 9000€ výletom luxusnou loďou s transferom limuzínou. Erik začína opatrne, jedným handom na Blackjacku, viac-menej sa mu darí. Napriek tomu, že tvrdí, že hrá prvý raz v živote, krutipér vraví, že hrá jak profík. Zisťujem, kde je pes zakopaný, keď sa pýtam, koľko filmov s Jamesom Bondom videl a Erik odpovie, že všetky a niekoľkokrát. Krupiér ho ukecáva, aby otvoril ďalšie handy, vraj väčšia sranda. Aj bola. Erik dosahuje hodnoty 100€ a pýta si pol fľaše vína ako výhru. Po zápornej odpovedi sa presúva k rulete. To už sa objavuje Erikova žena a prirodzene sa ujíma role pokladníčky a schvaľovateľky stávok. Ruleta začína opatrne, Erik štyri žetóny staví a piaty vyhrá. Pokladníčka začína pozerať na hodinky, stávky sa zdvojnásobujú. Aj tak to ide pomaly. Pridáva sa nervózne poklepkávanie nohou. Stávky sú stále smelšie, ale šťastie je vrtkavé. Erikova žena v tomto štádiu pozerá na hodinky častejšie ako vedúca dedinskej pošty pol hodinu pred fajrontom a vyzerá nervóznejšie ako keď spomínaná vedúca vidí o tej pol štvrtej plnú poštu ľudí. Náš Bond neohrozene stavia päťeurový žetón na číslo dvadsaťštyri. Gulička je v pohybe, ruleta sa krúti, čas zastal. Vedúca pošty zabúda na čas a v očakávaní sa nakláňa dopredu. Bond vraští čelo, je to kvapka potu, čo vidím? Guľôčka stráca rýchlosť, blíži sa k číslam. Zopárkrát ešte poskočí, až sa zastaví na jednom čísle. Vyhrá Erik dosť, aby si odniesol fľašu chľastu, alebo budeme sledovať jeho trampoty až do rána? Trafí jeho ženu šľak alebo dnes zaspí v sladkom opojení zmyslov zapríčinenom alkoholom? Zatvorí vedúca poštu desať minút pred oficiálnou záverečnou a teda načas, aby stihla na Markíze tretiu reprízu minulotýždňovej Farmy? Dozviete sa na konci článku (a žiadne scrolovanie na koniec čil, jasné?!)...

Ešte chvíľu kecáme s krupiérmi a padám domov. Ešte v priebehu dňa sa čosi šepká o nejakých dvoch Slovenkách, čo majú dôjsť v utorok, tak som zvedavý, čo to bude za matroš. Utorok ubehol v pohode, ráno som mal 30 (!) ľudí v bazéne na water aerobiku, večer stretám opäť Erika, stredu odchádzajú, tak sa ma pýta, či nechcem fľašu vodky, vraj ju načali a nechcú ju vláčiť domov. A nie, nie je to výhra z rulety. Urputne som sa bránil, no nakoniec ma ukecal. Večer stretám spomínané Slovenky, čerstvé maturantky, Slavomíru a Lenku. Slávka to tu už pozná, tretí rok, čo je v hoteli. V pohode baby. Utorok večer ma mala dôjsť Aya pozrieť, pamätáte tú Maďarku, fanatičku do Japonska... Čosi že ale mala offko, boli na lodi a natiahla si chrbát, či čo. Aj tak som nemal náladu socializovať sa, tak som na izbe sadol na balkón, pustil hudbu a hĺbavo kukal do seba. Nepozdávalo sa mi, čo som videl a povedal som si, že na sebe musím makať. A poriadne. Inšpirovala má paralela s Piliermi Zeme. Podrobnosti si nechám pre seba, nechcem vás unudiť k smrti.

Streda! Odišiel Erik s Joyce, aj Dan s Marge, nemám s kým petangue hrávať. Zostali síce Andy a Barbe, ale moc sa im nechce zapájať. Stredu večer slovenská plážovica, stiahli sme smirnoffku od Erika a pokračovali s whiskey. Nepochopím, prečo som ju nezapíjal kolou, ktorú som sám niesol, takže som o nej vedel, ale ukecali ma na jablkový džús teplý jak šť... eeehm, teplý jablkový džús. Kentus, humus, fujtajblovka, ale som chlap, čosi vytrimem a hrdinsky som pil ďalej. Postupne sa ľudia vytrácali, až som zase zostal ja s Evkou a zase sme to zavŕšili v Mekáči. Museli z nás mať show, hlavne keď sme sa snažili objednať, ale asi sme to zvládli a potom som sa zobudil až ráno.

Štvrtok voľno a ja som bol dohodnutý s chalanmi, že začnem potápačský kurz. Tak som spal tri hodiny, zobudil sa o siedmej, šľahol sa do vane, raňajky pre istotu vynechal a podľa dohody som bol o deviatej na mieste. Nikde nikoho, reku pohoda, chvíľu počkám. Spomenul som už, že chalan je Cyperčan (či Cyprusák, Cypriot, citrusák, cirkusák alebo Cyprián, len si vybrať)? O jedenástej sa zjavil Peťo, že Marios nedojde a že či čakám dlho. Reku nie, aspoň som dospal trochu. Piť by sa nemalo vôbec pred potápaním, ale aj z neho vypadlo, že bolo veselo včera. Tak začíname, ako poskladať šecko dokopy, skontrolovať, pripojiť fľašu, regulátor, jak to dostať na seba a podobne. Fasujem wetsuit, boty, plutvy, závažia. Ideme do bazéna na prvé cvičenia. Základy, ako sa dostať do vody, ako si vyčistiť masku, ako nájsť regulátory a vyčistiť ho, kontrolovať tlak a hĺbku, vyrovnávať tlak v ušoch. Prechádzame na pokročilejšie veci, ako si vypýtať a shareovať vzduch, signály pod vodou a zo všetkého najdôležitejšie, ako dosiahnuť neutrálny vztlak, či plávateľnosť. Potom ako sa vyzliecť z postroja vo vode, odhodiť závažie v prípade núdze, ako si ho dať naspäť, ako si postroj vo vode navliecť naspäť. Bazénovú session končíme uplatnením tohto všetkého v praxi, potápame sa, dosahujeme neutrálny vztlak a robíme pár kolečiek okolo bazéna. Lezieme von, kecáme chvíľu, čo jako, či mám otázky, či všetkému rozumiem, kukáme na tlak vo fľaši, vychádza to na pol hoďku v mori. Tak znova dávame všetko na seba, zbehneme na pláž (makačka, postroj je ťažký plus mám 8 kíl závažia na sebe, ešte k tomu po schodoch, naspäť to bude kruté). V plytkej vode robíme buddy check, to znamená, že si navzájom všetko kontrolujeme, či je ok, kompletne výstroj, opakujeme signály a dohoda je, že pri 60psi vo fľaši dám Peťovi vedieť a pri 50psi sa vždy vracia na hladinu. Navliekam plutvy a ideme na to. Pri prvom ponore v otvorenom mori mám dovolené ísť maximálne do 6m hĺbky. Klesáme a mám problémy s neutrálnym vztlakom, jednoducho sa mi ho nedarí dosiahnuť. Ono totiž vesta, čo mám na sebe sa dá nafúknuť vzduchom z fľaše. Ak je plne nafúknutá, mám pozitívny vztlak a ťahá ma to k hladine, alebo na hladine plávam. Keď je vyfúknutá, vďaka závažiam klesám dolu. Cieľom je teda mať vo veste toľko vzduchu, aby som zostal na mieste. Nie úplne nehybne, pri nádychu by som mal ísť pomaly hore, pri výdychu dolu. Je to trochu oneskorené, ale sranda celkom. Príliš som sa s tým bavil asi, každú chvíľu ma buď stiahlo na dno alebo vystrelilo ku hladine. Až po chvíli s Peťovou pomocou som konečne neutrálny a po ďalšej chvíli prichádzam aj na to, ako regulovať svoju hĺbku pomocou plutiev. Medzitým si užívam nové prostredie, dno tvorí jemný piesok posiaty ohromnými balvanmi. Rýb je tu pomenej, ale nájdu sa. Hlavne tie typicky plážové strieborné s tmavým pruhom, občas aj kŕdeľ menších rybiek pripomínajúcich sardinky. Balvany sú posiate drobnými hubami, občas nejaká tá chaluha alebo také tie vejárovité čudá, pripomínajúce nezmar. Inak celkom nuda, ale ja si to užívam. Zhruba po 25 minútach som na 60psi, signalizujem Peťovi a pomaly mierime späť. Po vynorení nafukujem vestu, dávam dolu masku a regulátor. Som príjemne vyčerpaný a nadšený, už sa neviem dočkať ďalšieho štvrtka, to budú dva ponory do 12 metrov. Ešte ale nie je všetko hotovo, škriabeme sa po schodoch, ktoré sa mi zdajú dvakrát náročnejšie ako cestou tam. Voda vyčerpáva riadne. Konečne sme hore, zhadzujeme výstroj, rozoberáme ho a oplachujeme. Dohadujem ďalší štvrtok na jedenástu, nie na deviatu a vraciam sa do Protarasu. Večer Aya zas navrhla, že príde, tak som ju čakal na zastávke, keď mi napísala, že vraj busy už nechodia, že čakala 45 minút. Keď nechodia, tak nechodia, vravím si, pozerajúc na práve odchádzajúci spoj z jej smeru. Vraciam sa do hotela na staff-party, ale som slušný, dávam len zopár pív. O jednej som v posteli...

Počas piatka sa nič mimoriadne nestalo, teda okrem toho, že som si pral ponožky. A bolo jedno výročie, čo som nemal s kým osláviť :(

Sobota bola krutá, Alina, jedna z čašníčok mala narodky, takže čo to znamenalo? Staff-party! Zase som sa držal piva, hoci okolo mňa Captain Morgany lietali a dobre som spravil. Došla aj Evka, a hoci som si povedal, že sa na tomto fronte už nebudem moc snažiť, ešte som tomu dal jednu šancu, ale to až neskôr. Zahrali sme biliard, kvíz (nový hit staff-parties, robím kvízmajstra), pokecali so Sozom, kamarátom z watersportu. Jednu chvíľu si Filip všimol, že pri bare sedí osamotená baba, tak sa vydal na skusy. Kecali asi pol hodinu, čo mi bolo divné, hlavne pri Filipových katastrofálnych jazykových zručnostiach. Potom dofrčal s tým, že poď mi prekladať. Tak sa k nám pridala Angličanka Laura, ale vysvitlo, že nedeľu odchádza, tak sa Filip prestal snažiť. Okolo polnoci sme sa vybrali za zvyškom bandy do baru, reku, pome po pláži. Asi sto metrov od hotela sme narazili na tlupu výrastkov, zo pätnásť ich bolo a furt len biť sa. Nechceli sme sa nechať vyprovokovať, padli nejaké facky, my nič, ideme ďalej. Keď ale neprestávali, Filip sa nechal vyprovokovať a šľahol jednému, netrafil dobre a už sa sústredili len naňho. Zo piati ho strhli na pláž a začali kopať. Dajak sa mu podarilo uvoľniť, našťastie, zostali sme tam dvaja s Evkou, hneď samozrejme všetci na nás, vravím nechceme problémy, nechajte nás. Jeden z nich, zjavne vodca bandy, nie že by do mňa šiel, ale babu sotil, až si na zadok sadla skoro, ale jeden z chalanov ju zachytil a začal zároveň so mnou bliakať na idiota. Som ju schmatol a šli sme za ostatnými, nechali nás prejsť. To už Števo fízlov volal, ale ani po opakovaných volaniach sa nikto neukázal. Sadli sme v bare, dali zopár pív, rozobrali, čo sa práve stalo, prešli sa do hotela a späť, že dáme pivo v Lobby bare, ale boli tam sekuriťáci, tak sme to nechali tak. Okolo tretej ma ešte lámalo spať, ale akosi ma to prešlo a skončili sme, ako inak, takmer v Mekáči. Nestihli sme ho o pár minút, sadli sme teda oproti v napodobenine KFCčka, zvanom SFC, dali jedny hranolky, a šli spať, pusa na dobrú noc nebola, tak som sa definitívne rozhodol nechať to tak. Ešte som odfofil brieždenie nad morom, ľaľa:

A čo ten náš James Bond a jeho vedúca pošty? Stavil na dvadsaťštvorku, padla dvadsaťštvorka! 35násobok stávky. Mohol si vybrať s vystavených fliaš, samozrejme si vybral najdrahšiu, Black Label od Janka Chodca. Chlapci boli zmätení, či mu ju môžu vôbec dať, zavolali šéfovi a až potom výhru odovzdali ;) Čaute o týždeň!

"Shit just hit the fan"

Ty brďo, zase nedeľa... A v nedeľu som chuj napísal, tak pokračujem pondelok. Takto pred týždňom sa tedy pozerali hokej a pili a potom sme hokej dopozerali a pili ešte viac. Celkom sa mi tu darí držať sa v akceptovateľnom stave, na rozdiel od mojich spolupičov, ktorí sa sundávajú jako keby zajtra nebolo. Bod pre mňa, pretože v nedeľu sa k nám večer pridáva Evka, čašníčka z Constantinosu (to je jeden 5* hotel, tutok, čo by kameňom dopľul). Tak chlapci postupne odpadávali, až sme s Evkou zostali dvaja, hodne dlho sme kecali a nakoniec ma o druhej ráno pozvala na skoré raňajky v Mekáči. V príjemnej spoločnosti uteká čas rýchlo a ani neviem ako, zrazu boli štyri ráno, odprevadil som ju domov a o pol piatej, s obavami, ako bude vyzerať ráno, som sa uložil spať.

Ráno som kupodivu bezproblémovo vstal, dokonca s prekvapivo dobrou náladou. Poznáte ten otravný úškrn (mimochodom, opravil som si klávesnicu, už mám aj malé dlhé ú), čo občas majú ľudia bez zjavného dôvodu a ostatných naokolo to vytáča, že by najradšej zobrali hasák a narovnali ten vyškerený ksicht? Tak s takým úškrnom som behal polku dňa, až mi hostia povedali, že s tým mám prestať, lebo ich to znervózňuje. Aj vodný aerobik som prežil, hoci som mal obavy o stálosť obsahu môjho žalúdka pri všetkom tom skákaní, ale to tiež dopadlo dobre.

Tak opäť prešlo niekoľko dní, stávam sa miestnym borcom v petangu, hráme dvakrát denne, väčšinou osem až desať ľudí. V živote by som nepovedal, že to niekedy o petangu napíšem, ale je to veľmi zábavná a občas aj napínavá hra. Objednajte mi na koniec októbra miesto v starobinci, húpacie kreslo, deku a nalaďte TV Doma. A okrem petangu si ľudia celkom obľúbili preteky kanoe, hlavne po tom, čo som minulú nedeľu sedel v dvojmiestnom kanoe s Paulom a prevrátili sme sa za všeobecného pokrikovania a vyspevovania pesničiek z Titanicu. Sa mi páči na Britoch ako trávia dovolenku. Keď prídu Rusi/Slováci/Česi, chcú mať svätý pokoj, žiadne aktivity, žiadne priateľské pokece ;), sú samostatne fungujúce jednotky. Oproti tomu Briti sa aktívne zapájajú a čo sa mi páči najviac, prídu do hotela sami, nepoznajú nikoho a odchádzajú po dvoch týždňoch s desiatimi novými priateľmi, s ktorými plánujú spoločnú dovolenku budúci rok alebo koncom sezóny. Či to potom tak aj je, že idú spolu, neviem, ale páči sa mi ich prístup. A hlavne mi to uľahčuje robotu, lebo stačí, že prídem za jedným Britom a o chvíľu sám obehne známych a hneď mám desať ľudí na aktivitu. A chcú robiť Bingo a kvízy po večeroch, našťastie. Vysvetľuj Rusovi, čo je Bingo a aká je to strašná švanda...

Yo a od Britov som sa naučil úplne geniálnu frázu, keď sa niečo poserie, poviete: "shit just hit the fan" :DDD (preklad: hovno trafilo ventilátor).

Stredu sa čosi začalo hovoriť o staff-party, ale nakoniec z toho zišlo. Staff-party znamená, že čašníci sa zbehnú po robote, zahrajú biliard, šípky, popijú čosi (máme spojku v Lobby bare) zadara, srandy kopec. A poslednou dobou ma už pozývajú pravidelne, vraj je so mnou sranda :D Stredu sa to nakoniec ale nekonalo, vraj štvrtok. Aj mi to vyhovovalo, štvrtok cez deň som mal na pláne behnúť do Paralimni, pokecať s potápačmi o kurze a tak som nechcel nejako moc ponocovať. Ráno som sa najedol v hoteli a hybaj na bus. Chvíľu som blúdil, ale nakoniec som ich našiel v Malama Holiday Village, peckové miesto s vlastnou zátokou. Dali sme reč, zoznámili ma s podrobnosťami a začali rokovania o cene. Normálka cena za šesťdňový kurz Open Water je 375€, pre väčšie skupiny zvyčajne 300, cena pre mňa 250€. Paráda. Zaregistroval som sa na www.divessi.com,prebehol nejaké e-learningy, ďalší štvrtok mám nejaké cvičenia v bazéne a v plytkom mori. Celý kurz bude zdokumentovaný, dajú mi USB s fotkami na konci. Je desať levelov, prvý je za šesť dajvov, to je práve ten Open Water. Uvidím, ako to pôjde, ale chcel by som si spraviť aj dvojku, pri ktorej sa už vyberajú dve špecializácie (ja rozmýšľam nad Wreck Diver a Under Water Photography) a možno trojkou (ďalšie dve špecializácie, pre mňa asi Night Diver a Deep Diver). A potom sa už len expí ďalšími dajvami. Level desať sa napríklad dá dosiahnuť veľmi jednoducho, stačí 5000 lognutých potápaní. Ťáááj, neviem sa dočkať...

Okrem toho som sa v Paralimni zastavil aj v kancli One Stop, lebo čosi mi kočky na recepcii spomenuli, že budeme mať nejakú show v hoteli a ja som samozrejme o ničom nevedel. Tak že hej, každý štvrtok, keď mám offko, samozrejme, príde kúzelník s pirátskou show. Na otázku, či mi už teda teraz dajú sound system, dostávam zápornú odpoveď. Reku fasa, opúšťam kanclík, obzerám sa kam ďalej a vidím tabuľu že Famagusta viewing point tri kiláky. Kráčam tedy popri ceste chvíľu, budov je stále menej, cesta stále prašnejšia, až nakoniec asfalt mizne úplne a ja sa ocitám na poľnej ceste vedúcej pomedzi polia s melónmi. Aj som chcel čmajznúť dajaký, ale mi lepilo, lebo v diaľke sa črtá vojenská základňa so strážnou vežou. Pripadá mi divné, že vojaci strážia melónové polia, ale šak asi vedia, čo robia. Možno sa to vojenské melóny. Zelené boli... Zmätený som kompletne, lebo reku k nejakej vyhliadke nepovedie poľná cesta. Nenechám sa ale znechutiť a pokračujem po nej. Dostávam sa na miesto a nadšený nie som, keď sa chcem dostať k vyhliadke, musím prejsť cez akúsi minizoo za 4€ vstup. Vyzerá to, že minizoo sa skladá maximálne z kozy na pokraji smrti, svorky sliepok a jedného vlčiaka, ale šak keď je niekto podnikavý, nech zarába, ja mu za to platiť ale nemienim. Plánujem vybabrať so systémom a obísť to po pláži. Skoro sa mi to aj podarilo, ale na konci bol strmý zráz a ja som nemal najlepšiu obuv na lozenie po skalách. Ešte som pofotil čosi a vydal sa na cestu naspäť, študujúc pri tom knihu, čo som od potápačov dostal.

Večer som stihol aj kúzelníka, úplná pecka to bola, potom som utekal do Odessy (hotel, nie mesto, to by som utekal ešte čil a celý zvyšok roka), kuknúť novú show, čo dali dokopy spolubývajúci a bolo to jedným slovom hrozné. Čo malo byť vtipné, vtipné nebolo, čo malo byť vážne, bolo tragikomické, nepripravené to bolo, škoda reči. A keď som sa ponúkol, že pomôžem, asi sa ešte aj urazili s tým, že šak oni sú animátori štyri-päť rokov a ja mesiac. Nechal som to tak a vrátil sa do svojho hotela, kde bol opäť pokus o staff-party, akurát keď som o jedenástej prišiel, väčšina odchádzala do pubu a zostali sme ja, Števo a Filip. Chvíľu sme kecali a potom sme to rozpustili.

Piatok sme si našli odkaz, že sa musíme do soboty presťahovať. Nie ďaleko, nejakých 50m a nie do hotela, ale do apartmánov. Keď som ich videl som ľutoval, že sme nerobili väčší randál už skorej, boli by nás presunuli už dávno. Apartmány sú peckové, šak kuknite:

A najlepšie je, že som sprivatizoval posteľ v kuchyni, takže mám v podstate sám izbu (až by bolo treba, ktosi sa kľudne môže vyspať v spacáku na zemi, miesta je dosť). A hlavne mám konečne stolík a trochu súkromia na maľovanie figúrok, ktoré chúdence dosť utrpeli cestou. A nedeľu síce MiSchu nedokončil Monaco, ale nám sa konečne vydarila staff-party, kde bola aj Evka a do postele sme sa dostali zase okolo štvrtej (každý do svojej, jasné?!). Tak teda to je vše, přátelé, dajte vedieť názory na článok, držte sa a o týždeň čakajte prvé dojmy z potápania.

Celá galéria tu.